-
Konštruktívna diskusia
-
Drahí kolegovia, diskutujúci. Aby som pravdu povedal riešenie – neriešenie ekonomických otázok našich múzeí nie je mojou najobľúbenejšou témou a tak som sem preniesol príspevok hodný diskusie.
Ešte k tej informačnej strate. To je trocha na diskusiu. Iste, keď sa niečo na predmete poškodí, tak može dôjsť aj k strate nejakej informácie, ale aj poškodenie samotné je informácia, s ktorou možno pracovať. Napríklad, keď sa ti dostane do ruky zbraň, na ktorej vidíš niečo, čo na ňu nepatrí, je to informácia, že sa s ňou niečo robilo a môžeš tieto zmeny vysledovať. Horšie je to už s časovým zaradením zmien. A nastáva otázka. Akým spôsobom najlepšie uchováš výpovednú hodnotu zbrane? Môžeš nechať odstrániť česti ktoré evidentne nie sú pôvodné, dať to zreštaurovať a môžeš získať nádherný reprezentatívny predmet – a jeho vzhľad pred zreštaurovaním ostáva iba v správe reštaurátora. (samozrejme teraz nehovorím len o jednej skrutke Wink)
Tak napríklad táto pištoľ. Do múzea prišla ako pištoľ ráže 19 mm, teda bola viac menej v celku a tak je aj zapísaná. Na kartičke je už iba ako pažba pištole (pravdepodobne kresadlovej) – hlaveň a zámok sa stratili v systéme. Jadiným šťastím je, že sa všetky “prebytočné” súčiastky ukladali do jednej debničky, takže sa toho podarilo dodatočne dosť nájsť, vrátane pôvodných skrutiek. Niektoré z týchto skrutiek sa dokonca podarilo priradiť ku konkrétnej zbrani, lebo mali čísielko, ktoré sa zhodovalo s označením zachovanej časti kovania.
K pripevneniu hlavne tejto bol spomezdzi všetkých skrutiek, čo máme, sedel iba tento jediný a z tohto typu viac ani nebolo – a hlavne nekládol žiaden odpor. Pokiaľ sa tam pôvodne nemala dať naskrutkovať, tak tento fakt je pre mňa informáciou o tom, že ten závit už bol niekedy prerezaný a táto informácia pomôže aj pri neskoršom reštaurovaní, lebo sa na to nepríde až počas práce.
Nechávam to teda na vás kustódi, kurátori, konzervátori a reštaurátori… ako je to s tou autenticitou, reprezentačnou a informačnou hodnotou a kvalitou múzejného zbierkového predmetu. Čo nám v tejto otázke radia etické kódexy, čo rozum a čo srdce.
-
Osobne si myslím, že jednym zo základných predpokladov na riešenie tejto dilemy je dostatok informácií, ktoré ale spravidla k dispozícii nie sú.
Mám celkom slušný počet prerobených zbraní, kde je napríklad pôvodný zámok transformovaný na perkusný, alebo bola pôvodne vojenská zbraň prerobená na terčovnicu, poprípade pytliacku zbraň. Niekde je zasa do hlavne daná “vložka” zmenšujúca pôvodný kaliber.
Ak teraz odhliadneme od evidentne civilných zásahov, máme zásahy, ktoré môžu byť vojenské (modernizácia). Bez informácií z relevantnej odbornej literatury to však žiaľ nevieme identifikovať a predmet ostáva v depozite takmer neviužiteľný, no na druhej strane, ak takú zbraň necháme zreštaurovať do prvotného stavu, definitívne o túto informáciu (možno zásadnú a jedinečnú) prídeme.
-
Ja by som sa pristavila pri tých “civilných” zásahoch…Keďže sa do zbraní nevyznám, prenesiem si problém na ľudový odev. Často sa napríklad v ľudovom odeve môžeme stretnúť s rôznorodými nepôvodnými nášivkami, ozdobami, ktorými si svoj odev ženy postupne dozdobovali…Aj keď možno takto sfúzovaný výsledok je skôr poklesnutou formou ľudového odievania, tiež dáva informáciu – o módnych trendoch, druhoch používaných textílií, jednoducho o dobovom vkuse…Preto neodstraňujeme takéto novotvary, nesnažíme sa odevnému kúsku vrátiť “správnu” historickú podobu…on dokumentuje isté prechodné typy vo vývoji odievania…a práve táto informácia je pre kurátora jedinečná a dôležitá.
-
Obrovský morálny problém slovenských múzei je spôsob nadobudnutia časti zbierkového fondu:
„Aby s nákladom čo najmenším sa docielil čo najväčší výťažok“
Poštátňovanie umeleckých predmetov z majetku Židov a ich prevod do štátnych zbierok v období Slovenskej republiky 1939–1945.
Tieto nalúpené predmety s hrdosťou múzeá vystavujú…http://www.pamiatky.sk/pamiatky/data/File/ARCHIV/informator%2043_2010.pdf
-
K poštátňovaniu dochádzalo, neviem, ako sa raz budú predmety Židov vyvezených zo Slovenska riešiť (horšie dopadlo podľa mňa cirkevné dedičstvo z akcií K a R, keď sa vzácne literárne, výtvarné diela hádzali na kopu a spaľovali a teda sú pre výskum stratené, tie čo sa dostali do múzeí sa aspoň z tohto pohľadu podarilo ochrániť). Nemyslím si ale, že je to obrovský morálny problém dnešných múzeí…V nich je totiž cez 8 miliónov zbierkových predmetov (súdim podľa údajov ZMS, ak je to chybný údaj, tak ma opravte) čiže kvantitatívne je to nepomer (neviem presný údaj, koľko takýchto predmetov vlastnia múzeá, len tipujem okolo tisíc kusov). Žiadne múzeum si svoje portfólio nevybudovalo na nešťastí a nespravodlivom osude židovskej komunity na Slovensku. Potom by to bol obrovský morálny problém.
A na okraj…možno tiež nie celkom “kóšer” boli do múzeí voľakedajších koloniálnych štátov zvážané staroveké pamiatky. Neboli možno okradnuté konkrétne osoby, ale napríklad – dnešné štáty – o svoj majetok…Pri vzniku ČSR sa organizovali prevozy slovenských pamiatok napríklad do Maďarska…Čo sa posledne menovanej akcie týka, kacírsky poviem, že sa dobre stalo… .Aspoň tak súdim z nášho slovenského vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu. -
“horšie dopadlo podľa mňa cirkevné dedičstvo z akcií K a R, keď sa vzácne literárne, výtvarné diela hádzali na kopu a spaľovali”
…to je tvoj pohĺad,môj je že na týchto niekoľko tisíc predmetoch je naše slovenské vnímanie “zápalnej obete”,keď majiteľov vzácnych literárnych a výtvarné diel hádzali na kopu a spaľovali,a my demokratický a kultúrny národ bez najmenšej piety a sebareflexie,či aspoň upozornenia o strašnom spôsobe nadobudnutia týchto predmetov, ich vystavujeme ako majetok tohto štátu.
Holocaust, jeho príčina bola prozaická-dostať sa k židovským majetkom,využívajúc na to rasové,náboženské cítenia časti vtedajšieho obyvateľstva európy ,teda aj slovákov.
Obrovským morálnym problémom by bol fakt vlastnenia čo i len jedného takto nadobudnutého zbierkového predmetu.
V spoločnosti,kde bývalí premier nechápe ,že vybavovanie s papiermi v ruke protekciu pre niekoho je klientelizmus,v spoločnosti kde nielen predseda kresťanskej strany nadobudne protekčne byt,v spoločnosti kde si kadejaký politik ,aj regiónálny robí nároky na v minulosti nalúpený majetok jeho červenými či hnedými predchodcami si nerobím ilúzie že nejaká Zuzana bude mať vnútorný problém z trošky nalúpených zbierkových predmetov,veď slúžia na dobrú vec a pre vedu,a ja dodávam ,že vlastne sme to tým ***** židom zobrali pre dobrú vec.
Obrovský problém mám ja ,a nie vlastník “Alibabovho” pokladu,ktorý ho našiel v jaskyni,veď on nelúpil.
Žijeme v krajine kde vlastnou hlavou je viac ako vlastnými rukami. -
Pedro, nie som NECITA, presne som vedela, že keď obídem tému holocaustu, niekto zo mňa “necitu” spraví. Viem, čo je to židovský kódex a ako sa podľa neho riešila židovská otázka. Viem, akú úlohu v tom zohrali politické garnitúry a aké civilné obyvateľstvo. Viem, že medzi nimi boli takí, čo sa na uvoľnený majetok vrhli, ale aj takí, čo skrývali svojich židovských priateľov. Rozprávali mi pamätníci, vtedy v mladom, či detskom veku, že plakali za kamarátkami, ktoré jedného dňa zmizli. Keďže však riešime múzejníctvo, tak som “in medias res” prešla k praktickým otázkam. Nemám informácie, že by múzeá cynicky vystavovali takto získané zbierky a ak si si všimol, nestavala som sa do pozície, že poznám odpoveď na otázku, ako vysporiadať toto smutné dedičstvo. Snažila som sa poukázať na širší kontext, že podobné krivdy sa diali i iným jedincom a že teda by sa asi problém mal analyzovať z globálnejšieho pohľadu. Že aj štáty kultúrnejšie, demokratickejšie majú svoju tmavú minulosť…
-
Aj keď sme opustili bezpečné vody informačného potenciálu múzejného zbierkového predmetu nedá mi pripísať aspoň niekoľko poznámok.
Súhlasím so zuzanou, že nie je problémom správcu akéhokoľvek majetku neetickosť jeho nadobudnutia majiteľom. Pokiaľ má výhrady môže sa zbaliť a vypadnúť. Nikto nebude na jeho názor zvedavý, najmä pokiaľ je majiteľom štát, ktorý si legislatívnou úpravou zlegalizuje akýkoľvek neetický počin. Ale to nie je otázka iba obdobia Slovenského štátu a židovskej obce. Alebo že by židovský majetok a židovský život mal vyššiu prioritu ako majetok a život Slováka. To čo sa dialo po oslobodení bolo rovnako neľudské, neetické a hrozné ako všetko čo sprevádza každú historickú dobu. Lenže to netrvalo necelých sedem ale štyridsať rokov. Slováci rovnako prichádzali o majetky, život, existenciu a samozrejme aj predmety zberateľského záujmu, ktoré skončili v galériách a múzeách.
Vyrovnanie týchto krívd rieši reštitučný zákon a pokiaľ okradnutý vedel preukázať, že predmety spravované múzeom sú jeho majetkom, boli mu vrátené. Nemyslite si, že sa nenašlo dosť podnikavcov, ktorí sa aj na reštitúciách chceli obohatiť alebo stratili o reštitúciu záujem keď zistili, že ich majetok bol zapísaný ako kultúrna pamiatka a nemožno ho predať do Rakúska.
Rovnako súhlasím so zuzanou, že existuje nepatrný rozdiel medzi zavlečené a zničené kultúrne dedičstvo. Na rozdiel od nej som si však spočítal, že tých židovských predmetov skonfiškovaných štátom (aspoň podľa článku, ktorý sem zavesil asomtam) bolo 447 a pokiaľ by boli dodnes v múzeách tvorili by podstatnú časť ich zbierok – 0,055%. Aj keď nechcem zľahčovať etický problém myslím si, že neetickosť ich nadobudnutia akosi stratila zuby, pretože pôvodní vlastníci sa o ne už dávno mohli prihlásiť. Okrem toho tento problém nie je iba problémom Slovenska ale, z historiografického hľadiska, celej Európy.
pedro, mám rovnaký morálny problém s tým, že u nás v múzeu je Tóra ako s tým, že je tam esterházyovský strieborný príbor. V oboch prípadoch je to súčasť nášho kultúrneho dedičstva, na rozdiel od diela Rembrandta van Rijna – V orientálnom tábore. -
Koľko percent tvoria zbierkové predmety po obetovaných židoch?
Nebudte smiešny,či priamo za fašistického slovenska,alebo za bolševika sa rozkadli zbierky v majetku majetních ludí žijúcich na území Slovenska.
Od obyčajného človeka mohlo do zbierok pribudnúť len pár ĺudových výrobkov,alebo to čo nalúpili od majetných spoluobčanov a teda zasa aj od vydymeních židov.
Vyrovnanie týchto krívd rieši reštitučný zákon a pokiaľ okradnutý vedel preukázať, že predmety spravované múzeom sú jeho majetkom, boli mu vrátené.
To je úbohé,štát má evidenciu čo komu ukradol, a okradnutý musí vlastníctvoz minulosti dokazovať
Ako má dedič,ktorý ani netuší čo jeho starý otec mal doma žiadať vrátenie?Štát to vie,ale arizátori premenení v svojích deťoch na úspešních demokratickích politikov a podnikateľov kašlúna spravodlivosť.
V múzeach rozkradli množstvá ukradnutých predmetov výmenou za menejcenný kus,lebo evidencia typu :Portret muža olej,ich priamo navádzala na takúto zámenu. -
Toto som si nevšimol, až teraz, nedá mi.
Asomtam, skoro so všetkým súhlasím, ale Zuzanu aj Sashu (aj keď so Sashom môžeme mať na určité veci iný pohľad) pokladám za slušných ľudí, ktorí tieto problémy nebagatelizujú. Som skalopevne presvedčený, že ak by vedeli o pôvode problematického nadobudnutia vecí od židov, tak sa zasadia o inštaláciu informácie o nadobudnutí predmetov, aj keď by sa im to nemuselo podariť. V tejto problematike sa nevyznám, ale pokladám ich za tých lepších muzejníkov, (dúfam, že som sa vyjadril správne), ktorým skutočne ide o vec.
A Zuzana je tu perla,(nie je to kvôli maďarom) -
Pedro, Pedro, na jednej strane sa Ti nepáči, že vnímam okrem krivdy, ktorá sa spáchala na Židoch aj tú, ktorá sa spáchala na obetiach komunistických represálií, na druhej strane sám selektuješ obete…
Ak som ťa správne pochopila, keď múzeá vlastnia poštátnené zbierkové predmety Židov je to obrovský morálny problém, ale ak išlo o majetok človeka milión, to nestojí za reč? Ten to určite niekomu ukradol? Pedro, Pedro, čo to splietaš? Kde nás tlačíš? Do akých kalných vôd? Aj v článku, ktorý si priložil k Tvojmu príspevku sa uvádza, že evidencia týchto predmetov bola odfláknutá…Možno sa už dnes presne nevie (len teoretizujem, lebo naozaj nemám relevantné informácie) kto konkrétne bol majiteľom umeleckého diela. Keď to porovnám s našou evidenciou v starých prírastkových knihách, staré akvizície sú nepresne zaznamenané, mnohokrát opravované, proste hotový galimatiáš (tak tomu hovorí naša dokumentátorka). Pri revíziách sa s tým moríme a často nevieme identifikovať pôvodného majiteľa.
Netreba fŕkať jedovaté sliny, ak Ti na vyriešení problému naozaj záleží, skús občiansku iniciatívu, nasmeruj ju do SNM, SNG (súdim podľa článku, že tam išlo najviac diel), vyžiadaj si podklady, naštuduj a skús takto pomôcť Židom, ktorí možno ani nevedia, že nejaký ich zrekvirovaný majetok ešte existuje. -
…Nechávam to teda na vás kustódi, kurátori, konzervátori a reštaurátori… ako je to s tou autenticitou, reprezentačnou a informačnou hodnotou a kvalitou múzejného zbierkového predmetu. Čo nám v tejto otázke radia etické kódexy, čo rozum a čo srdce…
Podľa mojho cítenia by sa malo hlavne poukazovať na individiuálny prístup k predmetom. Neškatulkovať, neselektovať, potom vznikajú deziinformácie a zavádzajúce postupy. Nemožno všetko zjednodušiť na čo najširšie pojateľnú formu. Jednoducho povedané, treba hodnotit autenticitu každého predmetu zvlášt podla jeho stavu, množstva informácií veku atd.
Vždy však bude jestvovať ľudský faktor ktorý prináša stratu informačnej hodnoty predmetu zlým rozhodnutím. Tomuto sa dá čiastočne predísť spoluprácou viacerých odborníkov, to jest ak kurátor dodáva konzervátorovi informácie a konzervátor diskutuje zásah s historikom-etnológom a kurátorom príp. archeológom. Moja skúsenosť z pracovísk je, že odborní pracovníci a konzervátory spolupracujú veľmi málo.
Preto by som chcel narčtnúť ďalší možný smer diskusie a to ako donútit pracovníkov múzeí k širšej spolupráci a vzájomnej diskusii. To neplatí len pre odborných pracovnkov, aj upratovačka by mala vedieť čím može vytierať depozirár alebo konzervačné pracovisko. -
Takže návrat, vďaka mazoslav a aj by som hneď začal “individuálnym prístupom”, ktorý by skutočne nemal byť individualistický ale kolektívny. V bežnej praxi to predstavuje spoluprácu minimálne kurátora a konzervátora. Leenže takáto spolupráca v podstate neprebieha, pretože na ňu nie je čas, hĺbka poznania problematiky je rôzna alebo chýba úplne a to, že by kurátor kontaktoval kolegu kurátora som ešte nezažil. Výsledkom je alebo by mal byť zámer, ktorý konzervátor/reštaurátor nejako naplní. Pokiaľ splní očakávanie kurátora je všetko v pohode.
V zbierkach sa však nachádzajú predmety nerovnakej hodnoty z hľadiska kvalitatívneho, kvantitatívneho i typového. Napríklad kuchynský kredenc dokladajúci život robotníckej rodiny v polovici 20. storočia. Jeho hodnota spočíva v jeho reprezentačnom potenciále a nie typovosti. Reštaurátor, ktorý kredenc privedie do stavu keď ho vyrobili, odstráni všetky stopy používania a obnoví nátery ho síce dostane do autentického stavu ale zničí jeho reprezentačnú hodnotu. Je to podobné ako keď zamestnanec múzea vypulíruje archeologické bronzové šperky do zlatova. Oni skutočne také boli, ale…
Čo sa odevu týka, myslím si, že pri konzervovaní/reštaurovaní víťazí typovosť predmetu vrátene zmien a doplnkov. S výnimkou Ferdinandovej zakrvácanej uniformy som zatiaľ o ničom podobnom nepočul.
Problém transformovaných vojenských zbraní je obdobný a pokusy vrátiť ich do “autentického”, pôvodného stavu musia viesť k zničeniu aj tých hodnôt, ktoré mali. Pytliacka zbraň je autentická tým, že je pytliacka a nie z titulu častí alebo súčiastok, ktoré boli pri jej konštrukcii použité.
K celej dileme, čo s predmetmi, ktoré nezhodnocujú zbierku by sa mala vyjadriť komisia pre tvorbu zbierok. Natíska sa však otázka na základe čoho, z akej pohnútky, napĺňania akého cieľa sa tieto predmety do zbierky dostali.
“Donútiť pracovníkov múzeí k širšej spolupráci a vzájomnej diskusii” nemožno. Kurátori spolu súperia a konzervátorovi, ktorý je možno aj dnes organizačne radený medzi technicko-hospodársky pracovník, nie sú často ochotní priznať status odborného pracovníka. Konzervátori si zase myslia svoje o kurátoroch, ktorí ich žiadajú aby im prezradili či soška je zo sadry alebo alabastru. Poukázať na vedomosti, schopnosti a zručnosť konzervátorov a prezentovať ich je jednou s priorít Obnovy, ale zmeniť postoj a vykoreniť predsudky nie je krátkodobá úloha. -
Sasha, netreba všetko brať len cez vlastné skúsenosti…Myslím, že kurátor kurátora v pohode kontaktuje, keď vie, že je napríklad v určitej oblasti skúsenejší, už čo to publikoval, proste je odborník. Pri širokom tematickom zábere zbierkových predmetov, človek nemôže okamžite vedieť všetko o všetkom. Samozrejme, keď niekto trpí odbornými komplexmi, tak sa nikoho nepýta a vie všetko, ale to je potom už diagnóza.
Čo sa týka spolupráce kurátor – konzervátor, je pravda, že nie je pri identifikácii a teda dokumentácii zbierkových predmetov zaužívaná. Myslím ale, že na tom majú svoj podiel samotní konzervátori, ktorí považujú kurátora za človeka, čo musí všetko vedieť. Potom keď príde za konzervátorom konzultovať materiál, tak sa stáva terčom klebiet, aký je blbý, že musel som mu JA povedať, o aký materiál… ide. Také ľahké nevie, atď…. Toho som bola mnohokrát svedkom. Popritom si myslím, že identifikácia materiálu by mala vychádzať práve z posudku konzervátora.
K vyraďovaniu nevhodných zbierkových predmetov dochádza veľmi výnimočne poväčšine po ukončení revízie fondu, ale je to veľmi citlivé rozhodnutie, ku ktorému aj ja nepristupujem rada. Možno naozaj aj vďaka chýbajúcim pravidlám, cieľom a podobne. Mám však skúsenosť, že väčšie blbiny pribúdajú do našich fondov v súčasnosti ako v minulosti. Takže aj ja keď chcem niečo vyradiť, väčšinou ide o zb. predmet, ktorý sme nadobudli v posledných desiatich rokoch…PS: Budem trochu redšie prispievať, idem už do práce a k tomu mám doma rozrobené projekty, tak sa asi tak často nedostanem na obnovu ako keď som bola na MD. Prešli sme naozaj mnohé zákutia múzejníctva, snažila som sa písať úprimne, bez prikrášľovania reality a určite sa objavia ďalšie témy, ktoré aktuálne vyplynú z pracovného procesu a budem sa chcieť o ne s niekým zasväteným podeliť. Takže nekončím, len znižujem frekvenciu… :wink:
-
zuzana, moje skúsenosti nie sú až také zlé ako to možno vyznelo, ale zažil som už aj také, že kurátor chcel robiť výstavu, na ktorú potreboval predmety aj zo zbierky, ktorú spravoval kolega. Ten si okamžite vymyslel výstavu, ktorú pripravuje a predmety neuvoľnil. Tá “plánovaná” výstava sa nikdy nerealizovala. Čiže komunikácia bola len výsledok nezodpovedal “bežnému štandardu”. Rovnaké sú aj moje virtuálne skúsenosti. Na email s dopytom, ktorý bol rozoslaný 48 múzeám odpovedali iba dve.
Myslím, že v dnešnej dobe, po boku s wikipédiou, u nás človeka, ktorý by si priznal, že niečo nevie snáď ani nenájdeš. Príklady by sa dali nájsť aj na Obnove. Internet je mienkotvorný a čo na ňom nenájdeš, proste nejestvuje. Aj tá najväčšia blbosť, je považovaná za pravdu a, bohužiaľ, tomuto klamu a mamu podliehajú aj múzejníci. Na druhú stranu, každý kurátor môže byť vďaka informatizácii uspokojený, pokiaľ žiada na konzervátorovi zloženie mince a nevie si to vygúgliť sám. Že údaje sú nepravdivé? Koho to páli, veď si to každý môže na nete skontrolovať 8) . V minulosti sa na kvalite katalógových záznamov podpísal nedostatok odbornej literatúry, dnes prebytok nepreverených a nepreveriteľných informácií.
K vyraďovaniu iba jedna poznámka. Je to skutočne háklivá téma a kurátor by mal na úrovni obhájiť svoje rozhodnutie. Tvrdosť takéhoto rozhodnutia však zmierňuje povinnosť ponúknuť vyradený predmet ostatným múzeám v regióne. Pokiaľ má hodnotu, určite ho niekto “zachráni”.Prajem ti veľa úspechov v práci a dúfam, že ti prinesie kopec nových tém, o ktorých by sme mohli poklábosiť.
Log in to reply.