-
Kritika slovenských spisovateľov!
Vážená Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska, vydávajúca časopis Romboid. Popudom k napísaniu tohoto listu bolo nahliadnutie do jedného z čísel Vášho časopisu (číslo 2. rok 2005), v ktorom na mňa veľmi negatívne zapôsobil „literárny útvar“ pána Hvoreckého s názvom „Svedkovia Svetla“.
Je faktom, že ak sa chceme dopracovať k riešeniu nejakého závažného problému je niekedy nevyhnutné ponoriť sa až na dno, i do špiny, ak nám to pomôže k pochopeniu príčin daného stavu a následne, k nájdeniu východiska a ciesty k zlepšeniu.
Od pána Hvoreckého, ako od renomovaného autora som teda vzhľadom k načrtnutej problematike očakával niečo podobného, nejaké riešenie, či aspoň zaujatie konštruktívneho postoja. Bolo však mojim veľkým prekvapením, keď sa v závere nič podobného nenachádzalo a celé jeho „dielo“ napokon vyznelo ako samoúčelné, nezmyselné hrabanie sa v špine najnižšieho druhu, vytvorené nie pre hľadanie nutnosti riešenia, ale iba pre potešenie zo špiny samotnej. „Literárne útvary“ takéhoto typu, i keď by snáď boli neviem ako dokonalé z hľadiska formy, jednoducho nemajú čo hľadať na stránkach časopisu, fianancovaného Ministerstvom kultúry.
Pri podobných, úplne zvrátených prejavoch „umenia“ každého druhu, nech už literárneho, dramatického, výtvarného, alebo iného, vo mne vyvstane otázka: Ako sa asi títo takzvaní „tvorcovia“ musia cítiť, keď s ich “dielami” prichádzajú do styku ľudia im najbližší – rodičia, starí rodičia, súrodenci, prípadne vlastné deti? Som presvedčený, že mnohým z nich pri podobnej konfrontácii predsa len vystúpi červeň na tvári!
Stud, ktorý v tej chvíli pociťujú je v skutočnosti tichým hlasom ich svedomia. Je to akási prirodzená ochrana, odkazujúca každého človeka do určitých medzí, zabraňujúcich mu skĺznutie do nemravných výstredností.
Žiaľ, čisto rozumovými dôvodmi, či už v mene „novátorských a progresívnych metód v umení“, alebo v mene vlastnej „osobitosti a originality prejavu“ zapierajú súčasní autori svoje živé cítenie a pre „svetskú slávu“ prekračujú hranice prirodzeného a zdravého. Hranice, ktorých prekročenie musí nevyhnutne prinášať morálnu ujmu, rozvrat pomerov v spoločnosti a nakoniec, v nepodplatiteľnom súkolesí železnej spravodlivosti, zodpovedajúci spätný účinok i samotnému pôvodcovi.
Lebo či už sme si toho vedomí, alebo nie, predsa len raz príde chvíľa, kedy budeme braní na zodpovednosť za každé naše jednotlivé slovo, za každý čin, ba dokonca za každú myšlienku!
V tejto súvislosti si je treba položiť zásadnú otázku: Vedia vôbec súčasní slovenskí spisovatelia, čo je skutočným poslaním umenia a aký by mal byť jeho prínos spoločnosti? Tušia aspoň trochu, k čomu má smerovať ich práca a aký má vlastne zmysel? Pri čítaní väčšiny ich diel, či už prózy, alebo poézie sa vnímavému čitateľovi neodbytne natíska jediná odpoveď – nie!
Tak napríklad v období pôsobenia štúrovcov, to znamená zhruba pred dvesto rokmi, malo ešte umenie svoju pravú tvár a plnilo svoje skutočné poslanie: zušľachťovať, povznášať a pozdvihovať! Jednotlivcov a celý národ!
Toto ukazovanie smeru k vyššiemu, vznešenejšiemu, harmonickejšiemu a dokonalejšiemu je teda jedným z najvýraznejších znakov pravých umelckých snáh všetkých dôb a skutočným poslaním umenia v spoločnosti,
Žiaľ, súčasné umenie sa spreneverilo svojmu vysokému poslaniu a práve naopak, stalo sa vlajkovou loďou špiny, nízkosti, prázdnoty a povrchnosti. Namiesto toho, aby umelci dneška zhodnotili svoj talent pozitívnym spôsobom a svojou tvorbou budovali, hľadali východiská a ukazovali cesty k zlepšeniu a zušľachteniu života, iba deštruujú a ničia, osobne profitujúc na ľudskej nízkosti, slabosti a malosti.
Naozaj smutná je teda pravda o tvorbe súčasných slovenských, neraz i renomovaných autorov, ktorých diela sú v ostrom protiklade so snaženiami a ušľachtilými cieľmi spomínaného, veľkého vzopätia slovenského národa v tvorbe štúrovcov a samozrejme, i v protiklade s poslaním umenia vôbec!
Vezmime si napríklad dnešné používanie vulgarizmov, ako „moderného“ jazykového prvku. Slová, pochádzajúce s periférie spoločenského života, slová nízke a človeka nedôstojné sa zrazu stávajú úplne „normálnymi“ a akceptovanými. Táto „novota“ sa v snahe o „realistické a plastické literárne stvárnenie každodenného života“ postupne vnáša, ako úplne „prirodzený“ prvok do súčasnej literárnej tvorby, či už do prózy, alebo do poézie.
Môžu ale veci evidentne zlé a nízke prinášať niečo dobré? Jednoduchý sedliacky rozum predsa jasne hovorí, že zlo môže prinášať iba zlo! Ak budeme siať burinu, nemôže vyrásť nič iného, ako burina! Ako je vôbec možné, že niečo tak jednoduchého nedokážu pochopiť vzdelaní a rozhladení literárny tvorcovia? Veď spoločnosť, ktorá sa chce pozitívne vyvíjať, musí predsa úplne logicky preferovať iba hodnoty tomu zodpovedajúce a len tie vo všetkých smeroch podporovať!
A nakoniec ešte pár slov ku kritikom. Pôsobí naozaj veľmi zarážajúco, keď človek číta hlboké a erudované recenzie, zoberajúce sa žiaľ, iba kvalitou formy, či umeleckého výrazu, kým o vlastnej opodstatnenosti diela v zmysle možností jeho pozitívneho spoločenského prínosu niet ani reči.
Iste, dokonalosť, objavnosť a novátorstvo formálnej stránky musí byť nevyhnutnosťou, ale každá forma je predsa iba vyjadrením idey. A výška, sila, prínos a spoločenský dosah tejto základnej idey – vnútornej podstaty diela, sa už podobnej tvrdej kritike nepodrobuje. Priam pokrytecky sa „preciedza komár a prežiera slon“.
Takýto prístup však nakoniec smeruje k tomu, že i tá najväčšia nízkosť, špina a človeka nedôstojná zvrhlosť môže byť povýšená na „umenie“, ak sa zodeje do dostatočne a kvalitne prepracovanej formy. Tým sa potom spochybňujú a realtivizujú, a to najmä v mladých ľuďoch, skutočné hodnoty, akými je ušľachtilosť, ľudskosť, mravnosť a podobne.
Pri takýchto argumentch sa ľudia zvyčajne zvyknú brániť poukázaním na zachovávanie slobody prejavu. Treba však ihneď podotknúť, že predovšetkým ľudia, ktorí v skutočnosti pojem „sloboda“ vôbec nepochopili. Áno, máme mať slobodu, ale iba v zmysle slobodného hľadania možností, ciest a prostriedkov k všeobecnému blahu a vzostupu celej spoločnosti! Kto uvažuje inak, kto pod pojmom „sloboda“ chápe voľnosť priechodu všetkým nízkostiam je v skutočnosti deštrukčným živlom!
Kto vnáša rozvrat a relativizáciu do duchovných hodnôt spoločnosti je jej škodcom! A ako s takým s ním treba potom aj zaobchádzať!
Je preto naozaj na čase, aby literárni tvcorcovia ukazovali nášmu národu cesty a ideály hodné nasledovania! Pri svojej práci by mali mať vždy v prvom rade na zreteli iba vysoké ľudské a morálne princípy! Písané slovo, prostredníctvom ktorého majú možnosť ovplyvňovať spoločnosť, má totiž obrovskú silu, ktorá by mala byť vedome využitá k povznášaniu národa. Tento národ je totiž treba pozdvihovať a nie ešte viacej zašľapávať do bahna.
Slovenskému literárnemu umeniu, ale aj celej našej spoločnosti treba preto popriať, aby čo najviac súčasných literárnych tvorcov pochopilo všetky tieto dôležité skutočnosti a aby ich zároveň dokázali i tvorivo zhodnotiť vo svojich dielach, ktoré tým zákonite nadobudnú úplne inú, omnoho vyššiu hodnotu, než tomu bolo doposiaľ.
M.Š.
Slovenské občianske združenie pre posilňovanie mravov a ľudskosti
http://www.pre-ludskost.sk -
5 odpovede/odpovedí
-
Markus, existuje aj nejaká internetová verzia toho článku ktorého sa týka tak obsiahla kritika? Je totiž ťažké niečo posúdiť, ak sa nepozná to, o čom je reč. Tvoj príspevok je prvý, emotívny a celkovo budí dojem veľmi extrémneho názoru.
-
MICHAL HVORECKÝ, SVEDKOVIA SVETLA, poviedka
-
-
Konečne sa mi to podarilo sem dostať, aby ste všetci,ktorí chcete, si mohli prečítať, čo viedlo
pána M.Š., k takej nekompromisnej kritike slovenských spisovateľov. Osobne pána Hvoreckého veľmi neobľubujem, nepovažujem ho ani za renomovaného autora, to už skôr
Kadlečík,Hrúz, Sloboda, Johanides… a aj medzi mladšími sú onakvejší, ale to je vec vkusu.
To čo pán M.Š. napísal je kopa fráz,ktoré sa úplne minuli cieľa. Spisovatelia môžu denne
chrliť tucty kníh o mravnosti, ukazovať cesty, východiská, ideály, keď je mladý človek, na ktorého sa odvoláva, dennodenne konfrontovaný s realitou, ktorá je od ideálu a ideálov na míle vzdialená. Potkne sa o prezidenta, ktorý ešte ako predseda národnej rady nazval vtedajšieho prezidenta starým chujom a ešte aj klamal, ministrom spravodlivosti, ktorý viac krát dokázateľne klamal, ministrom, ktorý uverejní tender na zapadnutej chodbe na ministerstve, predsedom dvoch vládnych strán, ktorý vlastnia, alebo užívajú majetok, ktorého
nadobudnutie nevedia normálne doložiť, resp. tvrdia, že nie je ich… dalo by sa písať do … a
ešte viac. Čo si mladý človek vyberie, by som úplne kľudne ponechal na neho samého,tak
ako by som nechal spisovateľov, nech si píšu čo chcú, my nech si čítame, čo chceme. Budúcnosť počet “angažovaných a inak hodnotných” diel podľa Vášho vkusu neovplyvní.
Iba ak dobrá literatúra.
Ešte jedna poznámka na záver, pozrel som si stránku Slovenského občianskeho združenia
pre posilňovanie mravov a ľudskosti, ale napriek dobrým mravom, ktoré vládnu skoro na každej web stránke som v kontaktoch našiel iba PO box, to sa za svoje ušľachtilé ciele hanbíte, pod takú kritiku sa ani nepodpíšete? Ak som to nepostrehol,tak sa ospravedlňujem.Ja ako antikristom posadnutý vyznavač slobody, (nie bezbrehej), s tým problém
nemám
Milan Bábik -
:arrow: Milí moji, chcel by som poprosiť všetkých, ktorí majú nutkanie sem “prinášať” témy mimo (odborný) špecializovaný profil tohto fóra, aby tak radšej robili na miestach vecne príslušných. Táto “kauza” je jednak hodne stará a týka sa obce spisovateľov (aj “spis-ova-teľov”). Literárny týždenník by bol určite vďačný za každý kritický ohlas smerujúci do AOSS. Ďakujem za porozumenie :!:
Log in to reply.