-
Milan Rastislav Štefánik
-
Štefánik miloval Slovákov, bol k ním však aj kritický
BRATISLAVA 3. mája (SITA) – Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách okres Myjava. Zomrel 4. mája 1919 pri leteckej katastrofe pri návrate na Slovensko. Práve v pondelok si pripomenieme okrúhle 90. výročie tragického úmrtia jednej z najvýznamnejších slovenských politických a spoločenských osobnosti.
M. R. Štefánik bol astronóm, politik, generál francúzskej armády. V rokoch 1914-1918 organizoval česko-slovenské légie v Srbsku, Rumunsku, Rusku, Taliansku a v roku 1918 protisovietsku intervenciu na Sibíri, bol členom Národnej rady v Paríži a prvý česko-slovenský minister národnej obrany.
Historik Peter Macho z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied hodnotí Štefánika ako konzervatívne orientovaného politika, ktorý pôvodne patril k stúpencom konštitučnej monarchie. „Je známe, že spočiatku odmietal vo vznikajúcom Československu republikánske zriadenie, lebo slovenskú spoločnosť nepokladal za dostatočne zrelú a vyspelú. Príliš ho neoslovoval ani americký životný štýl a tamojšia politická kultúra, hoci si uvedomoval, ako pozitívne vplývali americké pomery na spolčovanie a sebauvedomovanie našich krajanov, žijúcich v USA,“ poznamenal. No zároveň dodal, že bol ušľachtilým a mravným človekom, odporcov sa snažil získať na svoju stranu osobným kúzlom a presviedčaním. „Jeho komunikatívne schopnosti a veľká charizma sa prejavovala vo vyššej spoločnosti, najmä v parížskych salónoch, kde sa stretával s významnými predstaviteľmi verejného a politického života. Tieto kontakty využíval na udomácňovanie predstavy rozbitia Rakúsko-Uhorska a vytvorenia samostatného Československa vo francúzskych politických kruhoch,“ vysvetľuje historik.
Macho tvrdí, že Štefánik okrem základného prínosu, vytvorenia Československej republiky, priniesol slovenskej spoločnosti dodatočne po svojej smrti niečo, čo jej pred prevratom 1918 chýbalo. „Odstránil deficit heroizmu a stal sa významným zjednocujúcim symbolom. Štefánik sa hneď po svojej smrti stal súčasťou národného panteónu, verejnosť ho vnímala ako najvýznamnejšieho národného hrdinu, bojovníka a osloboditeľa, ktorý svoj zápas zavŕšil úspešným víťazstvom a obetoval sa v prospech národa,“ dodal.
Vzťah Štefánika k Slovensku a Slovákom bol veľmi pozitívny i napriek tomu, že v politickom spektre sa radí medzi Čechoslovakistov, konštatuje Macho. „Štefánika možno spokojne označiť za čechoslovakistu, resp. Čechoslováka, čo však neznamená, že bol proti Slovákom,“ dodáva.. Ako ďalej zdôvodnil, v Štefánikovom prípade československá a slovenská identita neboli vo vzájomnom rozpore, nevylučovali sa, ale dopĺňali. Bol stúpencom československej jednoty a často zdôrazňoval, že Slovák sa má cítiť v Čechách doma práve tak ako Čech na Slovensku.
Slovensko a Slovákov miloval, čo mu však nebránilo, aby sa vyjadroval na ich adresu aj kriticky, pokračuje historik. “Tešil sa napríklad z toho, ak medzi československými legionármi našiel Slovákov; ak v ďalekých krajinách stretol svojich rodákov. Štefánikovo vlastenectvo vyrastalo z rodných koreňov. “Jeho identita v sebe niesla prvky národovectva, ale aj zdravého patriotizmu či svetoobčianstva,“ dodal historik na záver.
M. R. Štefánik nebol iba politik a vojak, bol známy vo vedeckých kruhoch, výrazne prehovoril ako astronóm, presadil sa najmä vo Francúzsku, v krajine, ktorej sa stal štátnym občanom. Ako hosť na Meudonskej hvezdárni podnikal rôzne výpravy – výstup na observatórium na vrchole Mont Blancu, alebo pozoroval v španielskom Alcosebre úplné zatmenie Slnka. Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok 1906, kedy uverejnil sedem vedeckých prác. Postupne sa zaradil do parížskeho vedeckého sveta. Na sklonku r. 1906 dostal poverenie od firmy Bureau des Longitudes viesť francúzsku výpravu do Turkestanu na pozorovanie zatmenia Slnka, ktoré malo byť 13. 1. 1907. Po návrate do Paríža mu valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti udelilo Janssenovu cenu.
zdroj: SITA
-
Štefánikovej snúbenici odhalili pamätnú tabuľu
Košariská 3. mája (TASR) – Pamätnú tabuľu markíze Giuliane
Benzoni odhalili dnes počas pietnej spomienky pri príležitosti 90.
výročia tragickej smrti Milana Rastislava Štefánika v jeho rodnej
obci Košariská. Tabuľa s portrétom Štefánikovej snúbenice sa stala
súčasťou expozície v jeho rodnom dome. Odhalili ju minister obrany SR
Jaroslav Baška a podpredseda NR SR Milan Hort.“Obec Košariská sa nezmazateľne zapísala do historickej mapy
Slovenska. Narodil sa tu jeden z najväčších slovenských
i československých diplomatov, výborný vojenský stratég a známy
astronóm, vedec a generál Milan Rastislav Štefánik,” povedal Baška
v príhovore. Dodal, že vďaka takým velikánom, akým bol Štefánik,
žijeme v slobodnej krajine. “Je potrebné a nevyhnutné poznať našu
minulosť, pripomínať si ju, aby sme mohli nadviazať na všetko správne
a zavrhnúť, čo ničí a potiera postuláty mravného ľudského konania,”
uviedol minister. “Štefánik kráčal za svojím snom o slobodnej vlasti.
Veril v krajšiu budúcnosť a naplnenú lásku. Osud však rozhodol inak,”
dodal Baška.Na Štefánika si do rodnej obce pod Bradlom prišli spomenúť
okrem stoviek obyvateľov i zástupcovia verejných a cirkevných
inštitúcií. Spomienková slávnosť sa začala v miestnom kostole
slávnostnou omšou za účasti generálneho biskupa Evanjelickej cirkvi
a. v. Miloša Klátika. Po jej skončení sa účastníci presunuli na dvor
bývalej fary, kde M. R. Štefánik vyrastal v rodine farára. V dome sa
nachádza veľa predmetov viažucich sa k jeho životu i smrti, okrem
iného i jeho posmrtná maska a veci, ktoré sa našli po havárii
Štefánikovho lietadla v Ivanke pri Dunaji. Posledné obdobie
Štefánikovho života bola jeho súčasťou aj talianska markíza Benzoni,
s ktorou sa plánoval zosobášiť. Po jeho smrti niekoľkokrát navštívila
Košariská, naposledy v roku 1968, o čom svedčí zápis vo farskej
kronike. Aj o nenaplnenej láske dvoch mladých ľudí hovoril
v príhovore minister Baška, ktorý poukázal na to, že Benzoni
považovala Štefánika za výnimočného človeka, ktorého “um a duševná
vyrovnanosť je na úrovni hráča, ktorého pobozkala šťastena. Sú to
ľudia s extázou svätca, spojení s nástojčivou istotou dobrodruha
a precíznosťou mravca”. “Aj jej zásluhou sa podarilo Štefánikovi
dosiahnuť oficiálne uznanie Československej národnej rady,” povedal
Baška.Z Košarísk na Bradlo, po historickej ceste, po ktorej kedysi
vyniesli na mohylu ostatky Štefánika, sa dnes vydal fakľový sprievod.Pietna spomienka pokračuje vo večerných hodinách pri mohyle na
Bradle, patronát nad ňou prevzal predseda vlády SR Robert Fico.zdroj: http://www.slovacivosvete.sk/338/sprava-tasr.php?sprava=191744
-
VÝSTAVA: SNM sa díva na Štefánikov život z viacerých strán
BRATISLAVA 6. mája (SITA) – Štefánika ako politika, pilota, vedca, astronóma, ale aj ako syna, snúbenca či vydedenca predstaví výstava Štefánik – človek a legenda vo Výstavnom pavilóne Slovenského národného múza Podhradie na Žižkovej ulici v Bratislave. Verejnosť sa bude môcť viac o živote významnej osobnosti slovenských dejín 19. a 20. storočia dozvedieť oddnes do konca augusta. SNM ju pripravilo v spolupráci so Slovenským národným archívom a Slovenským rozhlasom pri príležitosti 90. výročia tragického úmrtia Milana Rastislava Štefánika.
Výstava nemá ambíciu zrekapitulovať Štefánikov život, aby nekolidovala so stálou expozíciou SNM – Múzea M. R. Štefánika na Košariskách. Jej cieľom je priblížiť návštevníkom rôzne interpretácie života tejto významnej osobnosti. Interaktívnym doplnkom vystavených predmetov je model kokpitu lietadla, v ktorom je zabudovaná kamera. Prostredníctvom nej sa budú môcť najmä mladší návštevníci natočiť pri simulovanom pristátí lietadla.
Prehliadka na ploche 200 metrov štvorcových pozostáva z dvoch relatívne samostatných celkov. V jednej časti sa návštevník zoznámi s 39-ročnou púťou Štefánika, od jeho prvých rokov v rodných Košariskách, cez štúdiá v Prahe, pôsobenie v Paríži a iných krajinách, až po jeho smrť v roku 1919. Štefánika ako obyčajného človeka odhalia autentické archívne dokumenty –vysvedčenia, fotoalbumy z ciest či vyznamenania, z ktorých sú mnohé vystavované po prvý raz. Zbierkové predmety dopĺňajú audionahrávky. Návštevníci prehliadky si budú môcť vypočuť čítanie z listov Štefánikových rodičov v myjavskom nárečí alebo úryvky z jeho korešpondencie, napríklad aj s jednou z blízkych priateliek.
Druhá časť výstavy priblíži rôzne interpretácie jeho osobnosti a aktivít, a to prostredníctvom galérie umeleckých výpovedí – obrazov, sôch, filmových dokumentov, ale aj zvukových nahrávok z fondu Slovenského rozhlasu.
Osobnosť Štefánika je príkladom rôznych interpretácií a pohľadov. Bol chápaný ako výrazná osobnosť najmä v období prvej Československej republiky, ale nasledujúce roky zmien postupne vymazali jeho meno z oficiálneho dejepisu.
Agentúru SITA informovala Markéta Plichtová z Oddelenia prezentácie a marketingu SNM.
Zdroj: SITA
-
-
V Štefánikovom rodnom dome si možno vyskúšať jeho uniformu
BRATISLAVA 12. júna (SITA) – Slovenské národné múzeum umožňuje návštevníkom rodného domu Milana Rastislava Štefánika v Košariskách spoznať jednu z najvýznamnejších postáv slovenských dejín netradičnou formou. V priestoroch múzea môžu nahliadnuť do troch kufrov s autentickými dobovými dokumentmi a kópiami niektorých vzácnych zbierkových predmetov, súvisiacich so Štefánikom. Jednotlivé predmety si môžu prezrieť, chytiť a dokonca aj vyskúšať.
V kufri pokladov z detstva objavia návštevníci kópiu Štefánikovho rodného listu, stredoškolského vysvedčenia či korešpondenciu s rodičmi. Obsahuje tiež dobovú žehličku, mapu či peniaze, ktorými sa platilo počas Štefánikovho života. V ďalšom kufri na nich čakajú predmety spojené s jeho kariérou a cestami – ďalekohľad, fotoaparát, fotografie z Afriky a Oceánie a tiež Štefánikov cestovný pas. Z tretieho kufra vytiahnu uniformu, ktorú si budú môcť vyskúšať. V tomto kufri, ktorý je zameraný na politickú a vojenskú osobnosť M. R. Štefánika, objavia zvedavci aj medaily a rôzne dobové zbrane.
Projekt Štefánikov kufor sa uskutočňuje v rámci vzdelávacieho programu Dotknite sa múzea. Podľa informácií Markéty Plichtovej zo Slovenského národného múzea pozorovaním, dotykovým skúmaním a porovnávaním predmetov získajú najmä menší návštevníci ucelenejší pohľad o Štefánikovi i období, v ktorom žil. Cieľom projektu je presvedčiť deti a mladých ľudí, že dejiny sú zaujímavé a priviesť ich k úvahám o histórií i k poznaniu seba samých.
-
Fotografie od M. R. Štefánika v synagóge
NITRA 21. júla (SITA) – Výstavu fotografií Milana Rastislava Štefánika dnes otvoria v nitrianskej synagóge. Na dosiaľ nezverejnených fotografiách si môžu návštevníci pozrieť svet zo začiatku 20. storočia tak, ako ho videl Štefánik. Výstavu pripravilo mesto Nitra, Slovenské národné múzeum v Martine a Slovenské národné múzeum – Múzeum Slovenských národných rád v Myjave a potrvá do 30. augusta. Predstavuje výber 90-tich fotografií zo Štefánikovej pozostalosti približne štyroch stovák fotografií, ktoré sú v Slovenskom národnom múzeu v Martine.
Výstava Obrazopis sveta predstavuje osobnosť Štefánika ako cestovateľa a fotografa. Ako informovala Mariana Krajmerová z oddelenia kultúry a športu na Mestskom úrade v Nitre, projekt predstavuje netradičný hold „malému veľkému človeku“ novodobých slovenských dejín, ktorého väčšina ľudí pozná iba z názvov ulíc či z učebnice dejepisu. Málokto však vie, že okrem astronómie, diplomacie, vojenstva či politiky sa Štefánik zaujímal aj o umenie. „Ústredným zámerom výstavy je preto predstaviť túto novú, dosiaľ málo známu tvár Štefánika ako umelca – fotografa a prostredníctvom nej ho tak viac priblížiť verejnosti,“ uviedla Krajmerová. Výstava je určená pre nadšencov fotografie, ktorí môžu obdivovať Štefánikove majstrovské zvládnutie dobovej techniky, ako aj pre laikov, ktorí tu nájdu zábery prírody, architektúry, hviezd či pohľady na život obyčajných ľudí z rôznych končín sveta na začiatku 20. storočia. Výstava mala premiéru v roku 2005 v priestoroch Národnej rady SR na Bratislavskom hrade.
-
-
-
Ak niekto chce tieto obrázky v lepšej kvalite:
http://rapidshare.com/files/259783198/Stefanik_na_fotografiach.zip -
-
-
-
Štvrtého mája – atentát na slovenského kráľa
Štvrtý máj je pamätný dátum všetkých Slovákov. V tento deň v roku 1919 zomrel Milan Rastislav Štefánik. A hoci v tomto roku nie je žiadne okrúhle výročie tejto tragédie, predsa má pre mňa osobné čaro.Od roku 1992, kedy som sa osobne zoznámil s vtedy žijúcim generálovým synovcom Pavlom Štefánikom, som v rôznych periodikách opakoval jeho otázky a slová: “Beneš bol úhlavným nepriateľom uja Milana, pretože vedel, že ak sa ujo Milan postaví na zadné, tak za ním bude stáť 800 000 legionárov. Nik nechce pichať do osieho hniezda. Nemám podporu nielen na Pražskom hrade, ale ani u slovenskej politickej reprezentácie (v roku 1992). E. Beneš bol ministrom zahraničných vecí a súčasne minister vnútra. Prezident Masaryk bol súčasne ministrom financií. Mali všetky kľúčové postavenia, a bez týchto dvoch ľudí sa nemohlo nič odohrať. Písal som Halvovi, Čarnogurskému, Mikloškovi, Keltošovej, Dubčekovi, avšak nie všetci mi aj odpísali. A ak, tak iba naivným spôsobom odpovedali pre odpovedanie, ktoré nič nerieši. Trvám na tom, aby pražská vláda predložila protokol o páde. Keď sa to tak vezme, tak za každú ukradnutú hus je protokol, a o tomto nie je žiaden? Pýtala sa matka gen. Štefánika, teda moja stará matka, ešte T. G. Masaryka, aby osobne odpovedal, avšak mlčal, ani na pohrebe nebol. 4. mája 1919 predsa prilietaval francúzsky generál, minister vlády, podpredseda zahraničného výboru, a nik nebol na letisku? To znamená, že nik nechcel byť svedkom. A čoho nechcel byť svedkom? Beneš rozhodol, že to bola tragická smrť, avšak to je omyl. Bolo tam veľa sedliakov idúcich do roboty, takže svedkovia boli. Raz darmo, staré rímske právo hovorí: Volenti not fit iniuria – kto chce, tomu sa krivda nedeje. Talianska vláda predsa prevzala prepravu československého ministra, francúzskeho generála a snúbenca markízy Giulianni Benzoni – príbuznej rodu Savojskovcov – teda talianskych kráľov, predtým aj habešských cisárov. Tým prevzali zodpovednosť. Lietadlo padlo zásahom takým alebo makovým, avšak československá vláda to nemohla nechať len tak. Museli hlásiť do Ríma, že sa niečo stalo. Zomrel francúzsky generál, museli to hlásiť do Paríža, a kde sú tie protokoly? V archívoch T. G. Masaryka. Prečo ich neotvoria, veď od smrti prešlo už 73 rokov (v roku 1992)? Z historikov, či je to Mlynárik, Juríček, Štvrtecký alebo Zuberec, všetci prišli len po 4. máj 1919 po 12. hodinu 5. minútu, dovtedy píšu dosť informovane, ale ďalej nie, prečo?”
Tak sa pýtal oprávnene Pavol Štefánik – synovec nášho slávneho generála, s ktorým som sa stretol v roku 1992, keď už mal vyše osemdesiat rokov. Onedlho aj zomrel. Jeho otázky ma ako novinára stále trápili. Tak som sa snažil nájsť na ne odpovede sám. Utŕžil som za to množstvo posmechu, i vysloveného nepriateľstva od rozličných osobností, novinárov, politikov. Naozaj nik nechcel pichať do osieho hniezda, hoci každý kultúrny národ na svete sa snaží objasniť pravé príčiny úmrtí svojich velikánov. Robia sa výskumy. Exhumácie. A my máme Štefánikove telo priamo na mohyle na Bradle. A v hrobe je uložené aj jeho srdce. Prvá vec by však musela byť vedecky preukázaná pravosť pozostatkov generála. Veď vieme, ako sa stratili neznámo kam aj ostatky Andreja Hlinku. No a potom by sa pomocou vedeckých metód dalo hádam zistiť, čo je pravdy na rôznych chýroch, že náš generál mohol byť aj na zemi ešte živý, ba vraj mohol byť úkladne zavraždený strelou do srdca. Vraj preto je jeho srdce stále v tumbe na mohyle. Čo nám teda bráni pozrieť sa pravde do očí? Aký strach aj dnes, keď žijeme dvanásť rokov v samostatnom štáte?
Po stretnutí s Pavlom Štefánikom mi o rok na to osud doprial spoznať očitého svedka Štefánikovej tragédie. V dome opatrovateľskej služby v Považskej Bystrici v roku 1993 žil Jozef Haronik, ročník 1906, z obce Prosné. Keď mal trinásť rokov, pracoval u pastiera dobytka vo Vrakuni pri Bratislave. V deň, keď prichádzal na Slovensko generál M. R. Štefánik, teda 4. mája 1919, sa zhodou osudových okolností stal Jozef Haronik prvým očitým svedkom nešťastia za Ivánkou pri Dunaji, na mieste, kde dnes stojí pamätná mohyla. O tejto udalosti Jozef Haronik spomínal: “V ten deň som bol pri železničnom moste, čo vedie do Komárna. Zrazu som zbadal lietadlo, ktoré letelo ponad most nad Vrakuňou do Vajnor. Keď už bolo nad Vajnorami, zrazu som si všimol, že lietadlo dymí. Rozbehol som sa za ním. Keď som prišiel k miestu nešťastia, našiel som na ceste ležať nejakého muža v koženej kombinéze. Vtedy som ešte nevedel, že je to Štefánik. Lietadlo horelo asi desať-pätnásť metrov od neho. Ležal na chrbte a bolo jasne vidieť, že dýcha – kombinéza sa pohybovala. Nato sa objavil muž na bicykli, ktorý prišiel smerom od Bratislavy. Mohol mať asi štyridsať rokov. Hneď za ním prišlo čierne auto, z ktorého vystúpili neznámi civili. Zohli sa nad Štefánikom a rozopli mu kombinézu. Pod ňou mal kožené sako a v ňom zlaté hodinky, ktoré odopli a strčili si ich do vrecka. Našli uňho aj doklady, podľa ktorých zistili, koľkí boli v lietadle. Preto hneď vydali rozkaz vojakom, ktorí prišli za nimi, aby našli ďalších troch Štefánikových spolucestujúcich. Jeden ležal v priekope pri ceste neďaleko Štefánika. Okolo hlavy mal bielu šatku so stopami krvi. Bolo zjavné, že je mŕtvy. Druhý ležal tiež mŕtvy v žite. Tretieho nemohli nájsť. Jeden čatár odtrhol tyč z lietadla a prehrabával trosky a tak ho našiel. Všetkých troch naložili do vojenského nákladného auta. Pozostatky muža z lietadla zabalili do plachty. Na Štefánika som videl zblízka, keďže som bol iba dva metre od neho. On jediný žil. Keď mu rozopli kombinézu, nikde nebolo vidieť nijaké stopy krvi. Len jeho jediného naložili do čierneho osobného auta. Mňa na mieste vypočuli a odviedli ma z davu ľudí, ktorý sa tam o chvíľu zišiel. Šiel som späť do Vrakune. Druhého svedka, ktorý prišiel za mnou na bicykli, naložili aj s bicyklom do auta a odviezli do Bratislavy.”
Z tejto výpovede Jozefa Haronika vyplynuli dôležité otázky, ktoré on ochotne zodpovedal:
Hovorili ste neskôr, už ako dospelý, o tom, čo ste vtedy videli?
“Nie. Bál som sa to povedať, pretože všade boli Česi, a tí by ma hádam aj zavreli. V roku 1931 som totiž odišiel spolu so Štefanom Budajom, Paľom Ugrošom a Cupákom do Francúzska za prácou. Keď som sa po piatich rokoch vrátil, vstúpil som do komunistickej strany a aj preto som sa bál, že by ma zavreli.”A počas Slovenského štátu?
“Opäť som sa bál, z toho istého dôvodu. Za komunistov sa vtedy považovali väčšinou Česi…”Na záver rozhovoru na otázku, čo by ešte mohol dodať, Jozef Haronik povedal:
“Prisahám na to, čo som videl. Vyberte si, či mám pravdu ja, alebo niekto, kto má falošnú pravdu.”Toľko dôležité svedectvo Jozefa Haronika. Po jeho zverejnení v roku 1993 som sa dočkal slovných útokov dokonca v tlači, že svoje teórie o možnej Štefánikovej vražde staviam na výpovedi pastierika kráv. Nielen ja som však pochyboval o nešťastnej náhode, ktorou sa vysvetľuje Štefánikova tragédia. Mnohí leteckí odborníci mi potvrdili, že výsostné znaky zo zeme nebolo vidieť, ako tvrdila antipropaganda s tvrdením, že si vojaci poplietli výsostné znaky Talianska s maďarskými a preto sa v Bratislave 4. mája 1919 na Štefánikove lietadlo strieľalo. To, či ide o nepriateľske lietadlo, sa zisťovalo podľa jeho tvaru vo vzduchu a Maďari nemali dvojmotorové a dvojtrupové lietadlo, akým bol stroj Caproni, ktorým priletel Štefánik. Vojaci v tom čase vedeli, že je to Caproni a teda, že je to talianske a nie maďarské lietadlo. Dostali však príkaz strieľať.
Osobitné čaro má tento rok 4. máj preto, lebo Matica slovenská vydala významnú knihu podporujúcu moje tvrdenia. Napísal ju Emil Karol Kautský a volá sa Kauza Štefánik – Legendy, fakty a otázniky okolo vzniku Česko – Slovenskej republiky. Pritom autor je austrálsky Slovák a moje doterajšie zistenia publikované na Slovensku nepoznal. A dospel k rovnakým záverom. Pritom mal to šťastie nahliadnuť aj do Masarykových archívov. A našiel v nich veľa udivujúceho. Ešte viac ho prekvapilo to, čo v nich nenašiel – teda protokoly o páde Štefánikovho lietadla. Našiel tam však vlastnou rukou Masaryka napísaný dôležitý záznam, o ktorom sa doteraz vo verejnosti nevie. Našiel ho v Masarykovom archíve v Prahe – Karlíne, v kartóne MA 14-Osoby, fascikel Štefánik, kde sa píše: “Štefánik měl plán, že by po svém návratě z Francie domů se stal vicepresidentem Slovenska.” Táto informácia od Kautského dopĺňa informáciu generálovho synovca Pavla Štefánika, podľa ktorého, ak by sa M. R. Štefámik postavil na zadné, tak by za ním stálo 800 000 legionárov v Rusku!
A to bola významná sila, ak si uvedomíme Kautského informácie z obdobia vzniku ČSR, keď bol aktuálny spor medzi franúzskou a talianskou vojenskou misiou nad ochranou novej republiky. Taliansko aj Francúzsko chceli zo vzniku ČSR ťažiť, ako to Kautský dokázal podľa dobových dokumentov a sporili sa o vojenský vplyv. No a Kautský podrobne zdokumentoval aj spor medzi Štefánikom a Benešom tesne pred generálovým návratom na Slovensko. Štefánik chcel dostať svojmu slovu a trval na vojenskej ochrane Talianska novej republiky, hoci bol francúzskym generálom a Francúzi si od ČSR veľa sľubovali vďaka tomu, že vznikla s ich pomocou. A tento spor vtedajších európskych veľmocí, v ktorom Beneš s Masarykom podporovali zväčšovanie francúzskeho vplyvu, chcel Štefánik riešiť po svojom. Ako sám Masaryk priznal, chcel sa vyhlásiť za viceprezidenta. Štefánik koketoval aj s monarchiou. Preto vznikla úvaha, či sa nechcel vyhlásiť za prvého slovenského kráľa, keď sa zasnúbil s markízou Benzoni, ktorá pochádzala z rodu savojských – talianskych kráľov. Preto dôvody na odstránenie Štefánika mohli mať aj mocnosti a ich vplyvné tajné služby.
Ďalšou nespornou výhodou Kautského knihy je, že vyvracia najnovší blud, ktorý o Štefánikovej smrti vypustil do sveta Jozef Husár vo svojej knihe. Kautský vysvetlil, že tzv. čierna skrinka, ktorá sa nedávno našla v podobe zápisníčka, do ktorého účastníci pamätného letu zapisovali svoje vety a pomocou ktorého sa dorozumievali, vznikala v rozličnom čase, než si myslel Husár. Kautský to dokonca technicky zdôvodnil. V zápisníku je totiž veta: “Mali sme pristáť vo Viedni”. A spomína sa tam poškodené výškove a smerové kormidlo. Z toho Husár usúdil, že Štefánik letel s poškodeným lietadlom a preto havaroval. Pravdu dokázal Kautský, ktorý zmapoval všetky vyjadrenia svedkov známych z vyšetrovacej komisie generála Čečeka a dokázal pomocou mapy, že Štefánikovo lietadlo nepriletelo nad Bratislavu poškodené. Inak by nemohlo lietať hore – dolu nad Bratislavou a snažiť sa vyhnúť paľbe vojakov a nájsť miesto na pristátie. Ďalej Kautskému potvrdili technici poznajúci lietadlá značky Caproni, že rádiový drôt, ktorý mal kormidlo poškodiť a zablokovať, musel byť prestrelený, nemohol sa odtrhnúť sám nad Viedňou a poškodiť lietadlo. Teda veta, že mali pristáť vo Viedni sa viazala na streľbu z rôznych kútov Bratislavy znemožňujúcu pristátie lietadla a nie k poškodenému kormidlu, ktoré bolo poškodené následne až nad Bratislavou, lebo inak by Caproni nemohlo toľko manévrovať vo vzduchu, ako priznávali samotní svedkovia vyšetrovacej komisie.
No a nakoniec samotná komisia potvrdila známe vyjadrenia Michala Lechtu z Ivánky pri Dunaji, že na Štefánikove lietadlo sa zámerne nad Bratislavou strieľalo. A pravda je aj tá, že Vavro Šrobár ako minister pre správu Slovenska vedel, že 4. mája priletí Štefánik a aj napriek tomu odcestoval z Bratislavy a šiel do Skalice sadiť lipu, čo bol riadny nezmysel. Zjavne sa vyhýbal tomu, aby bol v Bratislave v deň, keď mal Štefánik zomrieť. Možno náš prvý slovenský kráľ. V každom prípade obeť. Čoho, to sa dá zistiť aspoň exhumáciou kostrových pozostatkov.
Stanislav Háber, exil.sk -
Log in to reply.