-
pamiatkový zákon
chcel by som sa opýtat, ci exiztuje zákon, krtorý ukladá povinnost kazdému restaurátorovi nahlásit kazdé restaurované dielo na pamiatkovom úrade, pokial sa nenachádza v súpise pamiatok ( poprípade podat ziadost o zapísanie daného diela do súpisu pamiatok ) ak ano, tak kde ho mozem najst?
-
6 odpovede/odpovedí
-
Taky zakon neexistuje. Pokial nieco nie je zapisanou pamiatkou moze si s tym majitel z pravneho hladiska robit co chce. Je tu vsak aj moralne a spolocenske hladisko.
Dokonca sa k nemu nemusi ani vyhotovit dokumentacia. Je vsak na zvazeni a dobrom usudku kazdeho, restauratora, konzervatora, umeleckeho remeselnika, maliara ci ineho remeselnika ci k dielu dokumentaciu vyhotovi. Je dobre ak sa tak stane pre zachovanie informovanosti buducich generacii.
Ak spominate “podat ziados o zapisanie diela” … asi mate na mysli situace, ked sa na povale nasli vyborne, povedzme, plastiky a nastala dilema ci ich ohlasit alebo nie. Ak si majitel dilemu vyriesil a nalez neohlasil prislusnemu organu a dostal sa do ruk restauratora nastala pravdepodobne situacia o ktorej hovorite. Tu prichadzame k casti ked sa restaurator a restaurator delia na dva klany.
Podla mojho nazoru by:
– komorovy restaurator (clen Komory restauratorov): nalez ohlasil a ziadal by o zapisanie. Nic ho neohrozi a moze si zapytat viac.– bezny restaurator bezkomorovy :) :by pravdepodobne odviedol pracu bez dalsieho nahlasovania, lebo by to mohlo ohrozit jeho moznost podielat sa na zachrane diela.
Sbnazil som sa hladat zmysel otazky a na to com som nasiel odpovedat. Ak mate nejake dalsie otazky… prosim sem s nimi.
-
Tento problém treba vidieť v súvislostiach. Väčšina reštaurovaných diel sú vo svojej podstate hnuteľnými predmetmi. Výtvarnými nehnuteľnosťami, zväčša ako súčasť architektúry, nie je SR až tak “zahustená”. Cenné hnuteľnosti, až na mobiliáre sakrálných objektov, sú zväčša v zbierkach múzeí a galérií, čo je mimo rámec “pamiatkového” zákona (49/2002 Z.z.). Ústava SR v čl.44 ukladá “nielen” reštaurátorovi, ale každému občanovi chrániť kultúrne dedičstvo. Ak je dôvod (podozrenie), že ide o cenný predmet (predmet pamiatkovej hodnoty), ktorý nie je chránený inak (v múzeu, galérii, archíve, knižnici), môže občan, resp. každá “právnická osoba alebo fyzická osoba” dať podľa ods.2 §15 zákona 49/2002 Z.z. pamiatkovému orgánu (MK SR, PÚ SR, KPÚ) podnet na spracovanie odborného návrhu pamiatkovým úradom a na začatie konania o vyhlásení veci za národnú kultúrnu pamiatku. Keďže reštaurátor je v prvom rade odborník, ktorý spozná (mal by) pamiatkovú (umeleckú, historickú) hodnotu veci, je možnosť podania podnetu pre neho priamo povinnosťou (podobne ako pre archeológa, ktorý má vedieť, že našiel nie kus hliny alebo kovu, ale archeologický nález). Ukladať zákonom uvedené “povinnosti” iba reštaurátorom by bolo značne zavádzajúce a zúžené. Lebo, nakoniec, aj teológovia sú vzdelaní odborníci, čo napr. malo vyústiť v podanie podnetu na vyhlásenie známeho “triptychu” za kultúrnu pamiatku z úrovne Biskupského úradu v BB dávno predtým, ako sa o vec začala zaujímať “vylexovaná” SIS-ka. HOC EST !
-
A este najlepsie by bolo vsetky taketo veci zviest pekne do muztea, kde sa onho obornici budu starat. V tomto mame na Slovensku celkom dobre skusenosti. Hlavne z obdobia po roku 1948. :-)
Restaurator povacsinou opravuje vec, ku ktorej nema ziaden majetkovy vztah. Takze podla mna nemo co kam hlasit. Vynimkou je ak ma podozrenie na trestny cin – napr. kradez. Archeolog objavuje veci, ktore zo zakona patria statu (aj ked sa o spravnosti takehoto nariadenia da diskutovat), takze je jeho povinnostoutakyto nalez ohlasit.
Nemyslim, ze jediny sposob ochrany kulturneho deicstava je vyhlasenie za pamiatku.
laco
-
Laco môže mať v mnohom pravdu, ale na jeho mieste by som si radsej pozrel podnet (viď: student, 05.03.05)
P.S. Keď bude nejaký bujari mladik mlatiť starenku, ku ktorej nemám “žiadny majetkovy vztah”, tiež to nechám tak….., bez povšimnutia, bez ohlásenia ?! -
Upresnujem, ze v mojej reakcii som uviedol, ze vynimkou je podozrenie na trestny cin.
Dalej vychadzam z toho, ze kontakt s restauraotorom a zadanie zakazky na opravu je v zasade pozitivny cin – na rozdiel od mlatenia starenky. Takze, ten kto dava nieco opravovat “chrani kulturne dedicstvo”. Zalezi ale na restauratorovi – niekedy su nasledky opravy vyrazne horsie, ako povodny stav. :-)
Plne suhlasim s tym, ze moj post nemal vztah k povodnej otazke. Reagoval som skor na prispevok Liptaya a hlavne na tuto vetu: “Keďže reštaurátor je v prvom rade odborník, …. je možnosť podania podnetu pre neho priamo povinnosťou.”
laco
-
podla mna by restaurator aj ktokolvek iny mal podat podnet na zapisanie do zoznamu kulturnych pamiatok. Majitelovi sice stupnu zavazky voci dielu, obmedzi sa jeho predajnost a pod., ale zas o diele sa dozvie odborna verejnost a ta moze nalez dalej zhodnotit a uz to nebudu len “sochy najdene kdesi na povale” ale sochy s istou historiou, miestom vo vyvine umenia a tym rastie aj ich cena. Ved predsa “obraz najdeny kdesi na povale” a “obraz – stratene dielo vincenta van gogha (napriklad), ktore doteraz lezalo v skrini na povale zabalene do baliaceho papiera”, alebo aby som to prisposobil na slovenske pomery “plastika od majstra Pavla z levoce, ktora pochadza zo zniceneho oltara a zachranil ju moj pradedo – kostolnik”…to su dva dost dost odlisne pojmy co sa tyka cennosti diela. a jeho cenu dviha kazde uverejnenie v roznych knihach o umeni (nevraviac o tom ze majitel diela ma autorske prava na fotografiu a aj pravo ziadat za uverejnenie fotografie diela odmenu), zapozicania na vystavy a pod …. pokial je to skutocne cenne dielo, malo by byt v zaujme majitela aby sa dielo stalo znamym a bolo zapisane v supise pamiatok…
Log in to reply.