-
Pamiatky alebo zivot?
Zaujimava tema na diskusiu ktora sa vyskytla na denniku Changenet.sk
-
8 odpovede/odpovedí
-
to je teda dobra hovadina a co je na tom filozoficke. tak po dvadsatom pive. filozoficke je aky tu trest za taketo otazky
-
Mozno je to trosku na hrane, ale hovoori to vela o uvazovani bezneho obcana.
Ludia pamiatkam nerzumeju su im vzdialene. Prirodu predsa len poznaju lepsie. Aj socialisticka osveta riesila iba ochranu prirody a nie pamiatok. Tie „stare barabizne” su beznemu obcanovi nezname.
Tak inak dajme na misky vah kaplnku a rovanko staru lipu (ani jedna nie je chranena zakonom) Pre co by ste sa rozhodli vy a pre co bezny obcan v pripade ze by sa strom a kaplnka navzajom nicili?
-
:arrow: Nuž tu ozaj ide o “filozofiu” typu: Zabi bobra, zachrániš strom! Dobre položená otázka je niekedy viac, ako formálna odpoveď. Diskusia má mať zmysel aj na tomto fóre, je stratou času “meditovať”
o nezmysloch. Každý, ak chce niečomu rozumieť, musí o tom niečo vedieť. Aj o prírode, aj o pamiatkach. Nie sme na Slovensku až tak zle na tom, aby priemerne vzdelaný občan čo-to o pamiatkach nenašiel
v knižniciach, na KPU, na WEB-e (viď tento portál……xixi……) a pod. Viac nás gniavi nezáujem, ako nevedomosť :!: -
…ze by sa strom a kaplnka navzajom nicili? Tazka odpoved. Ta tvoja pamiatka ma hodnotu len vtedy ked je pre mna hodnotna. Sak pozri na nasu spolocnost a jej hodnoty a seba nevylucujem. Pre mna je hodnotna ta nasa kaplnka ale zaklady hradu v Ziline mi mozu byt ukradnute. anstastie kaplnku tu nemame a mam postarosti. Strom je pekny a uzitocny. Pamiatka je skareda a nanic akurat sa na nej odbavuje par uchylov a nuti ostatnych aby obdivovali to co ich odpudzuje alebo im je lahostajne. Ked k tomu pripocitas rubanie stromov aby vynikla architektura a znizovanie cinzakov aby nejaka pamiatka vynikla alebo nitenie majitelov takzvanych pamiatok aby platili miliony za nezmysly tak sa necuduj. Stat cez uradnikov urcuje a ty sa staraj. Ked je to zaujem statu nech sa stara, nech plati, nech si kupy tie svoje pamiatky. Tak to vidim ja a urcite su nas miliony
-
…Tak já myslím, že všechno pude, v zájmu moderního rozvoje nás miliónů…
-
Viac nás gniavi nezáujem, ako nevedomosť :!:
Pamiatka je skareda a nanic akurat sa na nej odbavuje par uchylov a nuti ostatnych aby obdivovali to co ich odpudzuje alebo im je lahostajne. Ked k tomu pripocitas rubanie stromov aby vynikla architektura a znizovanie cinzakov aby nejaka pamiatka vynikla alebo nitenie majitelov takzvanych pamiatok aby platili miliony za nezmysly tak sa necuduj. Stat cez uradnikov urcuje a ty sa staraj. Ked je to zaujem statu nech sa stara, nech plati, nech si kupy tie svoje pamiatky. Tak to vidim ja a urcite su nas miliony
tak by ma zujímalo, je to nezáujem, nevedomosť alebo rané štádium demencie, kombinovanej s aroganciou?
k otázke v titulku: To by sa oplatilo opýtať Danice Ilievovej, ktorá za snahu ochrániť objekt v pamiatkovej zóne dostala basebalkou a bola pol roka práceneschopná…
-
Zaujimava tema na diskusiu ktora sa vyskytla na denniku Changenet.sk
odkedy harp polozil tuto filozoficku otazku, mne veelmi blizku… denno-denne premyslam nad tym, ako a ake slova volit, aby som zrozumitelne a pritom strucne :lol: napisala svoj nazor… aaa kedze uz chcem uvolnit mysel i pre ine myslienky, ulohy… vyjadrujem sa dnes a najstrucnejsie ako to k desnemu dnu dokazem :wink:
po prve… pre mna smrtou nic nekonci… ale zacina nieco nove… krajsie… zabuchnutie dveri za starym, nefunkcnym a moznost poznania niecoho noveho vo vyssom leveli… pre mna je smrt odluka… znovuzrodenie… skusenost trancendentalna…
po druhe… za kazdu chorobu, uraz i fyzicku smrt ci uz nasilnu alebo prirodzenu si moze clovek sam… vzdy zalezi na jeho postoji k samemu sebe i k okoliu… kazdy sa moze rozhodnut co bude v sebe pestovat… ci smutok, nenavist, ziarlivost, zavislost na inych, pochybnosti o samom sebe, sebectvo, aroganciu, posudzovanie, odsudzovanie… alebo lasku, odpustanie, toleranciu… opakujem kazdu chorobu, ktoru v sebe nosime, uraz, ktory sa nam stane i smrt si zapricinujeme sami vlasnou lahostajnostou voci sebe a nezaujmom pracovat na vlasnom sebazdokonalovani… podla mna je to zdvihnuty prst pre nase zamyslenie sa, ci kracame spravnou cestou…zamyslenie… co mozem okrem vlastneho postoja zmenit? podla mna nic… vsetko ostatne je vola / chcenie ci nechcenie okolia… ktore by sme sa mali naucit tolerovat…
z pohladu vyssieho Celku sa udalosti v pritomnosti deju tak ako sa maju diat… je to len reakcia na to, ako sme sa spravali a hlavne mysleli v minulosti (rozumej prosim vseobecne)… udalosti v buducnosti vsak vieme ovplyvnit nasimi sucasnymi postojmi… spravnym spracovanim minulosti i skusok, ktore nam zivot, ci vlastne ktore sme si sami postavili do cesty :)
*taaakze kazda obet si sama moze zato, ze je obetou… aaa v tomto svetskom systeme, ktory nepozna sirsie suvislosti vyssieho Celku si dovolime sudit a trestat agresorov…
pritom by sme mali byt vdacni za to, ze agresori vstupili do nasho zivota, pretoze… napr. i pan Leo Buscaglia pise…Odpustat. Toto slovo je obklopene nadhernou aureolou vrelosti a sily. Je to slovo, ktore vyjadruje uvolnenie a vyslobodenie a ktore znamena skutok, ktory dokaze liecit, hojit, zjednocovat a znovu tvorit.
Skutocne odpustenie je prejavom najvyssieho stupna ludskeho pocinania.
Proces sebapoznania by nikdy nemal byt ukonceny.
viac: http://citaty.net/autori/buscaglia-leo
a teraz naspat k svetskemu systemu a niceniu pamiatok :)
po uvodnom vysvetleni sa vratim k miske vah, kde na jednej strane je potrestany niekto za vrazdu cloveka… aky trest by som udelila cloveku, ktory vedome znicil**, resp. svojim rozhodnutim sposobil znicenie kulturnej pamiatky?
recnicka otazka… preco vsetky kulturne pamiatky a jeden zivot? podla vyssie spominaneho, na vahy kludne postavim jedna ku jednej…
aaa komu by som udelila vyssi trest? :)
mnoo… predsa nicitelovi kulturnej pamiatky… minimalne dvojnasobny…lenze uskalienka sa naspat vrati k vyssiemu Celku a ku kulturnym pamiatkam :wink:
nie hmota je dolezita… ale skutky a ciny…
kulturna pamiatka je hmota… jej zachrana je skutok / cin…
cim prebieha zachrana kulturnej pamiatky zlozitejsie a tazsie, tym je hodnota cinu zachrany vyssia…podla mna je najvacsou hodnotou pre podporu SVETLA vo Vesmire vykonavanie skutkov zo srdca bez urazania a obvinovania okolia… toto sa naucme… to prinesie blaho a spokojnost nam vsetkym…
nie kazdy ma vztah ku kulturnym pamiatkam… niekto sa vidi vo vystavbe modernych mega – multifunkcnych celkov… a jeho motivacia? ved to uz je jeho cesta…
aaa veru aj takyto moze mat niekto nazor…
Pre mna je hodnotna ta nasa kaplnka ale zaklady hradu v Ziline mi mozu byt ukradnute.
kto je lepsi :?: kto je horsi :?: nie je postoj mana sebecky – jednostranny :?:kazdy vidime iba vysec zo svojho uhla pohladu… aaa podla mna je to velka skoda…
mnoo… je tu i takato moznost :wink:
kto sa rozhodol robit v zivote cokolvek… ved nie je dolezite, co je to… ale krasne na tom vsetkom je to, ze to mozeme robit zo srdca… ved kazdy sme tu prospesny pre nieco… pre niekoho…
aj agresor je prospesny pre obet… ved sa moze stat lepsou… silnejsou…taaakze ti, co sme sa rozhodli zachranovat pamiatky… zapamatajme si… nie sme tu pre vsetkych… nemozeme svoju lasku a zmysel pre krasu vnutit kazdemu…
ale vsetko co robime, mozeme robit s laskou aa estetikou nam vlastnou… vzdy je tu este mnozstvo tych, ktori su a budu vdacni… aaa navyse… nerobime to pre nich (to by sme sa stavali do pozicie obete…), ale pre nas dobry pocit z dobre vykonanej prace…
robme veci najlepsie ako vieme… nikoho neobvinujme… s nikym sa neporovnavajme… iba ak tak sami so sebou :wink: obcas si polozme otazku… spravil som maximum? okolie ma nastvalo, tak som rezignoval? nebola tu ta prekazka na to, aby preverila moju mentalnu silu? ale ja to zvladnem, pretoze som si vybral tuto cestu a pretoze to chcem :thumbleft:hodne zdaru pri objavovani vlastnej prospesnosti zela
uskalienka :wave:___________________________
poznamky autorky:
*v tomto prispevku, pod pojmom “obet” nerozumej iba obet fyzickeho utoku, ale kazdu obet akoze “krivdy”, ktoru spachal agresor…
a pod pojmom “agresor” nerozumej iba vraha, ale utocnika, ktory “spachal krivdu”…
uz som v jednom prispevku spominala moju viziu buducnosti… agresori v nej neexistuju… a pritom ich nik nevyvrazdil… nepreonacil… ludia su zodpovedni sami k sebe, cize uz nie su “obete”… a kde niet obete, niet ani agresora…**nemyslim vykonavacov, ti su zamestnancami a vela krat sa snazia veci zachranit… ibaze kompetentni byvaju hluchi… slepi… info z prvej? druhej? ruky… kamarat ma kamosa-buraca… aaa veru i pamiatok…
-
Nechcel som kvôli nasledovnému prevzatému článku zakladať novú diskusnú tému a táto sa mi zdala najvhodnejšia…
Miloš Dudáš: Malo zmysel bojovať za žilinskú starú faru
20. 12. 2008 | Michal Filek
Už 16 rokov pracuje v oblasti ochrany kultúrnych pamiatok. Do povedomia verejnosti vstúpil prostredníctvom kauzy stará žilinská fara. So svojimi kolegami bol takmer jediný, kto trval na dôslednom dodržiavaní zákona a odsúdil jej zbúranie. Dnes vraví, že ho táto kauza obohatila a poučila. Nielen o nej, ale najmä o pamiatkach a dôvodoch, prečo je potrebné ich chrániť, sme sa rozprávali s riaditeľom Krajského pamiatkového úradu v Žiline, Milošom Dudášom (42).
Ako ste sa dostali k pamiatkam a ich ochrane?
Od malička ma bavili dejiny a archeológia. V mladosti som uvažoval nad tým, že sa stanem archeológom. Šiel som však študovať stavebné konštrukcie na stavebnú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej do Bratislavy. Už počas štúdia som však s pamiatkarmi nadviazal spoluprácu. Spracovával som totiž študentskú odbornú prácu na tému ochrany pamiatok. V tom čase v Bratislave obnovovali Primaciálny palác a ja som sa zameral na jeho okná. S pamiatkarmi som sa spriatelil a oni ma zasvätili do problematiky.
Po škole viedli vaše kroky hneď do Žiliny?
Hneď nie. Po skončení štúdia som pracoval na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave ako odborný asistent. No v Žiline som si založil rodinu, a tak som si po troch rokoch našiel miesto na Pamiatkovom ústave, práve tu, kde pôsobím doteraz.
Aké je vaše vzdelanie?
Som stavebný inžinier, zameriaval som sa na stavebné konštrukcie. Moja dizertačná práca sa týkala historických okien a bola skôr zameraná na dejiny architektúry. Zároveň som absolvoval pedagogické minimum, nakoľko ma práca s mladými ľuďmi vždy zaujímala a lákala.
Ste aj rodený Žilinčan?
Nie. Pochádzam z dolnej Oravy. V Žiline som si založil rodinu. Bývam tu od roku 1987. Ako som spomínal, od roku 1993 tu pôsobím aj pracovne.
Čo je vašou úlohou na Krajskom pamiatkovom úrade?
Zjednodušene sa dá povedať, že pracujem s kultúrnymi pamiatkami. Na starosti máme ochranu pamiatkového fondu v rámci celého Žilinského kraja. Ako riaditeľovi mi veľa času zaberú aj organizačné a riadiace veci. Osobne sa však venujem najmä ľudovej a sakrálnej architektúre. Môjmu srdcu blízke sú najmä drevené kostoly. Špecializujem sa na ne. V Žilinskom kraji je ich niekoľko. Neďaleko Žiliny, v Trnovom je drevený kostolík, ktorý je veľmi významný a vzácny. Zaujímavý je aj tým, že je najzápadnejšie situovaný drevený kostolík na Slovensku.
V čom spočíva bežná práca vášho úradu?
Keď človek vlastní kultúrnu pamiatku, alebo objekt, ktorý sa nachádza v pamiatkovom území a chce na ňom vykonať úpravy, alebo akékoľvek práce, musí to konzultovať s nami a požiadať nás o povolenie. Pokiaľ ide o kultúrnu pamiatku, vydávame rozhodnutia. Je to pomerne zložitý proces. V prípade kultúrnych pamiatok nie je predmetom nášho záujmu len fasáda, jej výzdoba a členenie, ale aj materiál a vnútorná dispozícia, konštrukcie a detaily. Chránime tvar a hmotu pamiatky. Ak je to objekt, ktorý nie je kultúrnou pamiatkou, ale nachádza sa v pamiatkovom území, vydávame záväzné stanoviská. V tomto prípade nie sme natoľko prísni. Väčšinou sa vyjadrujeme len k výške objektu, tvaru strechy a vzhľadu fasád. Veľká časť našej práce tak spočíva v tom, že dávame odborné vyjadrenia pre vlastníkov takýchto objektov. Spracovávame tiež revíziu pamiatkového fondu. Všetky pamiatky navštevujeme a nanovo popisujeme ich históriu, stavebný vývoj a najcennejšie prvky a detaily. Navyše zhotovujeme fotodokumentáciu, takže výsledkom je niečo ako „rodný list” pamiatky. Vypracovávame aj odborné návrhy, aby sa objekt mohol stať kultúrnou pamiatkou, resp. podklady na zrušenie pamiatkovej ochrany. Navyše sa snažíme robiť tiež osvetovú a publikačnú činnosť v oblasti ochrany a prezentácie pamiatkového fondu .
Vlastníci pamiatok sa vás musia pýtať na dovolenie, ak chcú so svojim majetkom niečo robiť. Asi nie ste na verejnosti príliš obľúbení?
Do istej miery to tak môže byť vnímané. V spoločnosti prevláda názor, že pamiatkar je ten, čo komplikuje život, brzdí rozvoj a vyťahuje peniaze z vreciek.
Oprávnene?
Našim prvoradým záujmom je záchrana pamiatky, samozrejme po odborne podloženom a citlivom rozhodnutí a po prihliadnutí na fakty, že má slúžiť ľuďom v 21. storočí. Aj pamiatkari sú však rôzni. Od ultrakonzervatívnych, ktorí nechcú dovoliť takmer nič, až po ultraliberálnych, ktorí dovolia takmer všetko. Ani jeden mantinel nie je dobrý.
Kto sú pamiatkari?
Ľudia, ktorí sa profesionálne venujú ochrane pamiatkového fondu, to znamená kultúrnym pamiatkam a pamiaktovým územiam a väčšinou ľudia, ktorí svoju prácu považujú za poslanie. Medzi nami sú odborníci s rôznym vzdelaním: stavební inžinieri, architekti, historici umenia, klasickí historici, archeológovia, odborníci na historickú zeleň, archivári.
Ako má bežný človek vyjsť s takým množstvom ľudí?
Ľudia nás často vnímajú tak, že sme ďalší úrad, s ktorým sa musia vysporiadať. Keď chcú niečo urobiť so svojím domom, nemajú radi, že im do toho rozprávame. Niektorí si dajú vysvetliť, že všetko sa nedá zvaliť, prerobiť, modernizovať za každú cenu. Že všetko nové nemusí byť lepšie a krajšie ako to staršie. Ak to tak je, takí ľudia získavajú iný pohľad na vec. Keď spolu diskutujeme, začnú pozerať na veci inými očami a uvedomia si, čo je dôležité a podstatné.
Nikdy neustúpite?
Aj my musíme chápať ľudí. Nie je nič ľahšie, ako všetko od stola zakázať. To robia zväčša tí, ktorí nemajú dostatočné vedomosti. Ľudia, ktorí vlastnia pamiatku, chcú žiť v 21. storočí a majú svoje požiadavky a potreby. Preto by mal pamiatkar nájsť také riešenie, ktoré bude vyhovovať aj hodnotám pamiatky a jej technickému stavu, aj potrebám ľudí 21. storočia. Aby objekt stále žil. Je totiž veľký rozdiel medzi pamiatkovou a muzeálnou ochranou.
Aký?
Pracovníci múzeí chránia predmety, ktoré už neslúžia svojmu pôvodnému účelu. Predmety rôzneho charakteru sa rôznym spôsobom dostali do múzea a stali sa muzeálnymi predmetmi, o ktoré sa múzejníci starajú, ošetrujú ich a prezentujú verejnosti ako exponáty. Sú však vytrhnuté zo svojho pôvodného prostredia a žijú svojim vlastným životom v prostredí úplne novom, do istej miery umelom. Záujmom pamiatkovej ochrany sú však objekty, alebo predmety, ktoré slúžia svojmu pôvodnému, alebo novému účelu. Sú to domy, kde ľudia bývajú, kostoly, ktoré navštevujú veriaci, kaštiele, kde sa nachádzajú múzeá, galérie alebo knižnice, kúrie, ktoré sa revitalizovali na penzióny, alebo hotely. Ľuďom preto musíme dovoliť, aby si objekt prispôsobili a upravili. Musíme však nájsť mieru. Niekedy je to veľmi komplikované a zložité. Často negatívnu úlohu zohráva aj vzájomné neporozumenie zo strany vlastníkov. Je to pomerne zložitý proces, ako život samotný. Ľudia sú takí i onakí. Vo všeobecnosti však nie sme v spoločnosti obľúbení.
Ako by mali postupovať?
Nie je nič horšie, ako keď si vlastník povie, že ide niečo robiť so svojím domom – kultúrnou pamiatkou a donesie už hotové projekty. Akonáhle k nám však príde s predstavou a chce sa o nej rozprávať, máme šancu ho vypočuť a pochopiť, čo chce dosiahnuť. On má zase možnosť pochopiť, prečo chceme objekt chrániť, čo je na ňom vzácne a podstatné a je možné nájsť rozumné riešenie, výhodné pre obe strany. Keď to prebieha na báze dialógu, väčšinou to ide hladko. Najťažší je vždy začiatok. Niekedy sa dá aj pamiatkar presvedčiť a ustúpi. Objekt je totiž živý organizmus, ktorý sa v priebehu histórie mení, vyvíja. Aj pamiatky, keď vznikli, ľudia si ich vždy prestavovali a menili. Preto by sme ich nemali konzervovať, ale sledovať vývoj. Citlivo, v rámci možností, aby sme hodnoty zachovali a ďalej prezentovali.
Prečo je dôležité chrániť pamiatky?
Aby sme si zachovali svoju vlastnú históriu a kontinuitu s ňou. Aby sme mali vlastné tradície, aby sme sa mohli oprieť o vlastnú minulosť, lebo človek bez minulosti je človek bez koreňov. Naše kultúrne pamiatky nie sú len svedectvom našej bohatej histórie, tradícií a architektúry. Sú predovšetkým obrazom o našej súčasnosti. O spoločnosti a dobe, ktorú práve žijeme. Chrániť si vlastnú minulosť a históriu je dôležité, aby sme nestratili vlastnú identitu. Aby sme vedeli kto sme a odkiaľ pochádzame. To nám zároveň pomôže pochopiť aj dobu, v ktorej žijeme. A tiež problémy, ktoré máme v súčasnosti. Mnohé z nich sa totiž dajú pochopiť, keď poznáme dejiny a tok minulosť. Keď vieme, z čoho pramenia a ako ich v minulosti naši predkovia riešili.
Je v Žiline čo chrániť?
Žilina je významné mesto a má svoje nepopierateľné miesto v dejinách Slovenska. Súčasťou nášho pamiatkového fondu sú aj pamiatkové územia. V Žiline sa nachádza mestská pamiatková rezervácia, jedna z osemnástich na celom Slovensku. Svojim štvorcovým námestím a laubňami, je unikátna. Sú tu však aj ďalšie vzácne historické objekty. Napríklad kostol sv. Štefana kráľa na Dolných Rudinách. Je to najstarší stojaci objekt v Žiline. Pochádza z 13. storočia a je vo veľmi dobrom stave. Cirkev sa oň veľmi dobre stará, ľudia ho majú radi a využívajú ho. Kultúrnou pamiatkou je napríklad aj historická budova Žilinskej univerzity, takzvaný blok A. Je to vzácna secesná pamiatka zo začiatku 20. storočia. Budova bola projektovaná architektami v čase Rakúsko-Uhorska, ako príklad veľkolepých školských stavieb.
Určite ich je oveľa viac.
Pravdaže, napríklad kostol sv. Barbory s unikátnym interiérom a výnimočným oltárom, ktorého súčasťou je historický orgán. Mimochodom, po mnohých desaťročiach by mal opäť zaznieť v interiéri kostola. Práve sa konči obnova jeho pôvodného hudobného zariadenia. Významné sú však aj niektoré objekty z konca 19. storočia, ktoré ešte nie sú pamiatkami. Patrí medzi ne napríklad Slovena s tradičnou architektúrou industriálnych stavieb. Ale vzácne sú aj stavby zo začiatku 20. storočia, z obodobia funkcionalizmu, ktoré sú v Žiline pomerne hojne zastúpené.
Veľa pamiatok je však aj v okolí.
Žilina je výnimočná aj tým, že je obklopená nádherným prírodným prostredím. V okruhu niekoľkých kilometrov od jej centra sa nachádza šesť hradov – Budatín, Strečno, Starhrad, Lietavských hrad, Súľovský hrad a Hričovský hrad. Tieto hrady horného Považia majú osobitné miesto v rámci dejín Slovenska a fortifikačnej architektúry. Navyše v Bytči je zámok, ktorý bol pôvodne vodným hradom. Pri ňom je výnimočný renesančný objekt sobášneho paláca. A ku každému z nich sa autom dostanete zo Žiliny za 15 minút. V neďalekých Čičmanoch môžete zase nájsť unikátnu ľudovú architektúru. Žilina je výnimočná tým, že tu máme zastúpené pamiatky rôzneho druhu. Od ľudovej architektúry počnúc, až po hrady a stredoveké objekty.
Máte právo hovoriť ľuďom do ich súkromného vlastníctva. Máte teda iste aj smutné skúsenosti.
Osud žilinskej fary je smutný príbeh. Nepodarilo sa zachrániť objekt, ktorý bol dôležitý nielen pre dejiny mesta, ale predovšetkým cirkvi. Dejiny cirkvi na území mesta boli veľmi bohaté. V 16. a 17. storočí tu pôsobili a žili nielen katolíci, ale aj evanjelici. Objekt fary prešiel svojim vývojom. To, že sa ho nepodarilo zachrániť, je v konečnom dôsledku veľká škoda pre mesto a podľa mňa nenahraditeľná strana pre samotnú cirkev. Existujú však aj pozitívne príklady. Napríklad záchrana a obnova barokového kaštieľa v Celulózke. Dnes Villa Nečas. Je to dobrý príklad toho, ako sa dá významný objekt zachrániť a využívať aj komerčne. Alebo tiež v Čičmanoch. Ľudový zrubový dom, ktorý dlho chátral. Nikto ho nechcel. Kúpili ho mladí ľudia a s citom a mierou ho opravili. Je tam však podobný objekt, ktorý ja osobne radšej nikomu neukazujem. Vlastník ho opravil bez akéhokoľvek citu. A pritom sa to dalo urobiť aj inak a nestálo by to ani viac peňazí.
Je rozdiel v posudzovaní pamiatok kedysi a dnes?
Pamiatková starostlivosť sa vyvíja. Tak, ako my hodnotíme našich predkov, ako sa o svoje mesto a budovy starali, ako do nich zasahovali, rovnako budú potomkovia hodnotiť nás. Tak, ako ja veľmi negatívne vnímam zásahy do Mariánskeho námestia v období 20. a 30. rokov, ako ho niektoré funkcionalistické stavby znehodnotili, ako narušili jeho proporciu a mierku, tak budú aj nás s odstupom času hodnotiť, ako sme my riešili výstavbu v žilinskom historickom jadre.
Ako to budú vnímať?
Nie som veľký optimista. Doba je veľmi rýchla, stavebný boom v posledných rokoch je veľmi radikálny. Netrúfam si to presne odhadnúť, ale myslím si, že nás z toho hľadiska nebudú hodnotiť celkom priaznivo. Kvalita architektúry je rôzna a nový urbanizmus nie vždy celkom premyslený. Mesto sa vyvíja dynamicky, čo je zase veľmi dobré. Žilina v uplynulom období akoby spala. V posledných rokoch sa však stáva veľmi významným mestom v rámci stredoeurópskeho priestoru.
Okrem práce pamiatkara aj prednášate.
Na skrátený úväzok určím na Žilinskej univerzite študentov, ktorí študujú mediamatiku a dokumentáciu kultúrneho dedičstva. Snažím sa, aby získali širší kultúrny rozhľad a spoznali náš pamiatkový fond. Aby získali cit pre kultúrne dedičstvo. Je veľmi zaujímavé, ako veci vnímajú. Niekedy vedia udalosti spojené s osudom mnohých historických budov veľmi dobre pomenovať. Inokedy som zase prekvapený, ako ich to nezaujíma, akoby sa ich to netýkalo. Vo všeobecnosti sú však mladí ľudia citliví. Sú viac otvorení svetu, majú prístup k vzdelaniu, k jazykom. Na druhej strane sú často povrchnejší.
Ako hodnotí vaše snaženie rodina?
Práca mi naozaj zaberie veľmi veľa času. Často robím aj cez víkendy, či voľné dni. Žiaľ, aj na úkor rodiny. Ale doma mám pochopenie a skutočné zázemie. Syn začal minulý rok študovať históriu, takže som ho asi svojím spôsobom inšpiroval.
Vieme, že ste v lete v Kanade obhajovali významný projekt. Aký?
Bol som zodpovedný za slovenskú nomináciu do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Ako hlavný riešiteľ za Pamiatkový úrad SR som začal v roku 2003 spracovávať nominačný projekt drevených kostolov na Slovensku. O tri roky neskôr ho vtedajší minister kultúry odovzdal do Paríža, do sídla UNESCO. Začiatkom júla tohto roku sa v Kanade uskutočnilo zasadnutie Výboru svetového a kultúrneho dedičstva, ktorý rozhodoval o našej nominácii. Cestoval som tam teda obhajovať náš projekt. Každá krajina môže podať za rok len jeden projekt a ten potom prechádza niekoľkými stupňami odborného posudzovania. Bol som veľmi rád, že našu nomináciu kompletne schválili. Všetkých osem nami navrhovaných drevených kostolíkov sa stalo súčasťou svetového kultúrneho a prírodného dedičstva. Z toho dva sú v Žilinskom kraji. Bohužiaľ, kostolík sv. Juraja v Trnovom nespĺňal nami stanovené kritéria, a tak nebol do nominácie zaradený. Mimochodom je prázdny, a dnes sa už na liturgické účely nevyužíva.
Ako trávite voľný čas a čo vaše ďalšie záujmy?
Mám to šťastie, že práca je pre mňa zároveň aj koníčkom. Mám veľmi málo voľného času. Problémov je veľa a človek je stále v jednom kole. Okrem toho, že učím, snažím sa publikovať a v oblasti pamiatok robiť aj nevyhnutnú osvetu. Keď mám voľno, veľmi rád chodím na Oravu. Rekonštruujeme malý domček po prastarých rodičoch. Nie je to kultúrna pamiatka, ale je to objekt so svojou prirodzenou historickou a architektonickou hodnotou a vlastným geniom loci. Absolvujem tam rovnaký proces ako všetci vlastníci, alebo užívatelia pri obnove kultúrnych pamiatok. Veľa som sa naučil a zároveň pochopil. Veľmi rád chodím na dedinu. Môžem tam relaxovať a v pokoji oddychovať. Tempo je tam pomalšie a životný rytmus akoby prirodzenejší a šetrnejší k naším dušiam a často unaveným mysliam.
Športujete?
Ako študent som reprezentoval univerzitu v ľahkej atletike. V súčasnosti už nemám na šport toľko času. Veľmi rád si zahrám tenis, v zime lyžujem. Občas si aj zabehám. Milujem však literatúru. Pre mňa sú knihy jedným zo siedmych divov sveta. Rád si prečítam klasikov svetovej prózy a publikácie historického charakteru. Teraz, napríklad, čítam Winstona Churchila jeho šesťzväzkové dielo Dejiny II. svetovej vojny. Ale aj knižku, či skôr odbornú štúdiu Jána Lajčiaka Slovensko a kultúra, ktorú napísal na začiatku 20. storočia. Veľmi zaujímavý a nesmierne vzdelaný autor, no s pohnutým a ťažkým osudom. Vždy mám však naraz rozčítaných niekoľko kníh.
V kauze starej žilinskej fary ste boli jediným, kto sa snažil jej zbúraniu zabrániť. Neúspešne. Malo to z vášho pohľadu zmysel?
Spolu s kolegami a spolupracovníkmi. Prebdel som vtedy niekoľko nocí. Pripadal som si tak, ako keby som bojoval s veternými mlynmi. Nie vždy sa boj podarí. Myslím si ale, že to zmysel určite malo a ten objekt, ktorý zažil a videl určite veľa, si zaslúžil, aby sme sa aspoň pokúsili o to, aby sa zachoval a bol stále súčasťou nášho mesta a jeho bohatých dejín. A to aj napriek tomu, že niektorí ľudia jeho historické hodnoty nevideli, alebo ich jednoducho spochybňovali. Bola to pre mňa veľká škola. Videl som postoje a názory rôznych ľudí a človeka najlepšie spoznáte vtedy, keď musí riešiť problém a povedať nahlas svoje stanovisko. A urobil som si o mnohých ľuďoch svoj názor. Napokon som si uvedomil, že nie je dobré, keď človek pracovné konflikty vzťahuje príliš na seba.
Vyrovnali ste sa s tým?
Áno, aj nie. Starostlivosť o pamiatky je niekedy veľmi komplikovaná a vie zasiahnuť hlboko do duše človeka. My, pamiatkari, ľudí nasilu neprerobíme, alebo nevylepšíme. Spoločnosť niekde smeruje a životný prúd ide rýchlo, má svoju silu a niekedy človeka strhne, inokedy nie. Nedá sa za každú cenu zastaviť. Nemôžeme robiť všetko podľa našich predstáv a ideálov. Človek niekedy o sebe zapochybuje, či sú jeho názory a zásady správne, či správne chápe veci a koná tak, aby sa vždy mohol pozrieť do zrkadla a videl tam sám seba. Mám svoje vlastné krédo: Pamätaj, kto si a čo robíš! V prípade fary to bolo veľmi zložité. Aj predpísanie samotného archeologického výskumu v jej tesnej blízkosti bolo nesmierne komplikované a ťažké. Tu sme však našli pochopenie a napokon isté šťastie, keď archeológovia objavili významný nález.
Ako to vnímate teraz?
Vždy, keď idem okolo, spomeniem si na to. Možno to časom prejde. Bude tam nová architektúra, nová stavba. Je však škoda, že sme sa ochudobnili o ďalší historický objekt. Myslím si, že problém sa dal riešiť aj inak. Aby sa fara zachovala a zároveň dostaval voľný priestor, ktorý naozaj potreboval nové urbanistické a architektonické riešenie.
Ako vnímate to, čo tam chcú postaviť?
Človek niekedy ťažko prijíma nové veci. Keď vnímam to, čo výstavbe predchádzalo, keď mám pred očami objekt fary, o to ťažšie sa mi akceptuje jej náhrada. Ale to, samozrejme, musím prekonať a snažiť sa nato nezaujato pozerať. O pár rokov, keď už tu bude nová budova stáť, budeme to asi úplne inak vnímať. Dotvorí sa pohľad na Žilinu a sformuje jej nová tvár, v duchu dnešnej doby a životného štýlu.
Vaše plány do budúcnosti?
Rád by som dokončil rekonštrukciu domu po prastarých rodičoch. Vnímam to ako poslanie naplniť kontinuitu a potvrdiť vlastné korene. Želám si, aby bola zdravá rodina a všetci sme cítili osobné šťastie, lásku a pohodu. Aby syn dokončil univerzitu a našiel si miesto v živote, ktoré hľadá. Aby dcéra úspešne zmaturovala a dostala sa na vysokú školu. Aby z oboch boli dobrí a vzdelaní ľudia. Osobne si vždy s pokorou hovorím: Pamätaj kto si a čo robíš! Rád by som robil to, čo ma baví a zaujíma a robil to vždy, v prospech dobrej a užitočnej veci.
Zdroj: zilina.sme.sk
Log in to reply.