-
Pojem: Autenticita
Pojem autenticita charakterizuje celkovy vzhlad a kvalitu pamiatky, vrátane jej modifikácií a doplnkov.
-
15 odpovede/odpovedí
-
Na Vašu tézu sa dá vo všeobecnosti odpovedať dvoma spôsobmi. Jednoduchým áno, je to tak, a rovnako jednoduchým nie, mýlite sa.
Témou je totiž v prvom rade “autenticita, autentický” (zamieňaná často slovom originalita, originálny). Osobne si myslím, a to je prvý kameň úrazu, že akákoľvek autenticita čohokoľvek nie je daná, ale vytváraná. Je to “artefakt”, umelý konštrukt.
Chápanie a výklad autenticity sa v pamiatkovej starostlivosti historicky vyvíja, modifikuje a rozširuje. Zahŕňa pôvodnosť a pravosť dochovanej hmotnej substancie historickej stavby, pravosť pôvodnej architektonickej, respektíve výtvarnej formy diela a za súčasť autenticity stavebnej pamiatky sa považuje aj jej pôvodné umiestnenie, nenarušenosť jej prostredia, kontextu.
Druhým kameňom úrazu je presvedčenie, že časti nejakého systému možno pochopiť buď v celkovej súvislosti – alebo vôbec nie. Pokiaľ ide o systém kultúrneho dedičstva, okrem pamiatkarskeho vymedzenia (Benátska charta 1964, Document sur I’ Authenticité – Nara 1994), autenticita a jej prisudzovanie sa vyskytuje vo viacerých úrovniach –
autenticita = vecnosť, predmetnosť v oblasti múzejného zberateľstva; základný atribút múzejného zbierkového predmetu, u ktorého môžeme (v druhom pláne) posudzovať jeho autenticitu,
autenticita = “archaičnosť” v oblasti ľudového umenia; odrážajúca nejakú prastarú “ľudovú múdrosť”,
autenticita = vlastnosť umeleckého diela, zahŕňajúca originalitu tvorivého duševno-kreatívneho aktu a pôvodnosť jeho realizácie (Code of Ethics and Guidance for Practice for Those Involved in the Conservation of Cultural Property in Canada).
Ochrana kultúrneho dedičstva vo všetkých jeho formách nachádza svoje ospravedlnenie v hodnotách prisudzovaných tomuto dedičstvu, respektíve jeho prvkom (objekt, predmet, dokument, biotop atď.). Čo najpresnejšie chápanie, postihnutie týchto hodnôt závisí aj na dôveryhodnosti, autenticite založenej na znalostiach, pochopení a interpretácii všetkých relevantných zdrojov informácií vo vzťahu k pôvodným ale aj ďalším charakteristikám prvku kultúrneho dedičstva, k jeho historickému vývoju i k jeho významu.
Preto k Vašej téze môžem zaujať iba jedno jediné, autentické* stanovisko – nie, je to tak._________________________________________________
*autenticita = individualizmus – byť verný sám sebe, byť verný svojej vlastnej originalite a tým sa aj sebadefinovať (TAYLOR, CH.: Etika autenticity. Praha, 2001 ) -
Chcela by som uviest zopar dolezitych aspektov autenticity, na ktore jeden konzervator nesmie pri praci zabudat. Tieto aspekty stoja v urcitom konflikte a ovlplyvnuju sa navzajom.
1, prvy aspekt: Esteticka dimenzia, to je esteticky vzhlad predmetu, ktory ovplyvnuje chapanie a interpretraciu objektu. Stava sa tak dolezitou castou kunsthistorie..
2,Kreativna dimenzia, pod ktorou chapeme zamer umelca vytvorit urcity vyznam objektu cez jeho vyzor. Problematicka cast nastava pri pokuse o ukazku povodneho vyzoru, farby, ci techniky pomocou odstanenia vrchnej vrstvy-laku. Tento zasah ovplyvnuje celkovy vyzor malby a tym padom aj jeho nove chapanie vyznamu. (mona lisa bez fernisu?) Nad zamyslenim stoji aj retusovanie obrazov.
3, tretii aspekt je materialna integrita ako povodny stav a celok objektu.
4. Poslednym je historicka dimenzia. Ta sa chape ako priebeh vyvoja objektu.Priklad: otazka odstranenia zozltnuteho laku, pricom je risk odstranenia aj historickej patiny- ktora poukazuje na hist.vyvoj. Tento vyvoj ma casto vysoku hodnotu pre publikum a kuratora muzea.
Ako vidime, vsetky aspekty su v zajomnom konflikte a nesmu sa zvazovat individualne.
:director:
-
Pre freya…
v podstate súhlasím a kvitujem hlásenie sa ku konzervátorskému húfu :wink: . Ale …
Po terminologickej stránke som bol niekedy na vážkach. Pokúsim sa o rekapituláciu, no najprv moja pracovná téza:
Akýkoľvek zásah s dôrazom na zachovanie autenticity predmetu alebo objektu je súhrnom postupov vedúcich k navráteniu predmetu alebo objektu do pôvodnej, prieskumom určenej, overenej a potvrdenej podoby s minimálnou stratou jeho informačnej a reprezentačnej hodnoty, historickej a estetickej integrity.
Potom sa mi poradie Vašich “aspektov” javí takto: “materiálna integrita”, je najdôležitejšia, pretože všetky “aspekty” z nej vychádzajú,“historicka dimenzia”, z nej čerpá “aspekt estetickej dimenzie” a stanovuje reprezentačnú hodnotu predmetu alebo objektu,
“esteticka dimenzia”, vzhľad predmetu, podriaďuje sa predchádzajúcim s ohľadom na informačnú a reprezentačnú hodnotu predmetu alebo objektu.Jediné s čím som si nevedel rady je “kreativna dimenzia”. Stále som mal pred očami ono neslávne – “autor tým chcel povedať”, otázku, na ktorú nik okrem pôvodcu nevie odpovedať a aj on zvyčajne pri interpretácii nehovorí celkom pravdu. Tiež ma dosť irituje termín “umelec”, za ktorým sa často skrýva Remeselník, síce s veľkým “R”, ale predsa len remeselník. Človek, ktorý je schopný vytvoriť niečo o čom sme presvedčení, že to nie sme schopní vytvoriť sami.
-
Predpokladám (som o tom presvedčený), že harpova nepresnosť bola cielená.
…autenticita charakterizuje celkovy vzhlad a kvalitu pamiatky, vrátane jej modifikácií a doplnkov…
Mám jednu kacírsku, i keď vypožičanú otázku.
Je autenticita vlastnosť, stav alebo funkcia?
A ešte niekoľko otázok:
Ako možno autenticitu identifikovať?
Čo je nositeľom autenticity?
Ako prebieha hodnotiaci proces pri identifikácii autenticity?
Existuje niečo také ako ontické autentikum?
_____________________________________________
p.s. Dúfam, že z debaty vypúšťame autenticitu antropického sveta, osôb, potravín, performancie, vôle, autora, prírody, textu, formy dialógu jedinca so svetom, filmovej a televíznej tvorby a t.p.? -
lebo to, čo o nej akýmkoľvek spôsobom vypovieme (slovom, obrazom, zvukom atď), je už iba neautentickou informáciou. Aj táto myšlienka sa k Vám dostáva už iba prostredníctvom “neautentických” slov, ktoré čítate …
-
Názov predošlého príspevku je “Niet autenticity“, lebo…..
“lebo to, čo o nej akýmkoľvek spôsobom vypovieme (slovom, obrazom, zvukom atď), je už iba neautentickou informáciou. Aj táto myšlienka sa k Vám dostáva už iba prostredníctvom “neautentických” slov, ktoré čítate … -
Eo Ipso ale potom niet ani reality. Pokiaľ prijmeme filozofické nazeranie, že verifikovať list bieleho papiera je teoreticky nemožné, môžeme to zabaliť. Fenomén “autenticity” objektívne existuje aj keď len v našom subjektívnom vnímaní ako výsledok nášho autentického hodnotenia. Katastrofa niekedy nastane keď dve osobnosti vo vrcholovej pozícii majú toto hodnotenie diametrálne odlišné. Každý z nás sa ale vo vrcholovej pozícii môže ocitnúť a mať prediskutovanú otázku autenticity nemôže škodiť, skôr rozšíri obzor. Alebo sa mýlim?
-
Veru Hugo a take situacie nastanu dost casto. Jeden chce zachranit materialnu hodnotu exponatu, druhy hostoricku.. kombinovat sa nedaju vzdy. Smutne je, ked nejaky kurator muzea so vzdelanim kunsthistorika nema predstavu o co konzervatorovi ide, a z technickeho hladiska nevie co malba je napr. Preto treba oboch supnut na kurzy a vzdelavat sa v oboch smeroch.
-
Možno som zašiel do absurdity, no vrátiac sa k pôvodu témy (k “harp” z 18.3.) som chcel najmä povedať, že autenticita je zradná kategória pre hodnotenie pamiatok (napr. Bratislavský hrad by prepadol niekde na dno rebríčka….). A veľmi subjektívne pole interpretácií poskytuje, čiže nielen teoreticky, ale aj v praxi si “mocnejší” (aj politicky) môžu “hodnotu” pamiatky z hľadiska autenticity “vypapuľovať”, resp. až nariadiť… Kto bude hlavným arbitrom ?!
-
Pojem autenticita je superpojem.
Super zavádzajúci, veľa vysvetľujúci pojem. Možno by sa to dalo vyjadriť prostredníctvom estetickej kategórie pravdy.
Pravdivosť = autenticita. Interpretujem kvalitu tohoto javu prostredníctvom svojho kutúrneho obrazu /predstavy /. Takže za autentické pokladám to, čo nesie znaky, na základe ktorých sú dešifrovateľné jednotlivé etapy genézy fyzického aj významového vývoja. Žiaľ záležitosť silne spätá so subjektívnymi schopnosťami pozorovateľa.
Ale umožňuje to rozoznať, čo je neautentické?
Absencia vnútornej logiky. Pri pohľade na autenticitu cez estetiku, nedochádza ku konfliktu jednotlivých vývojových vrstiev, mentálnych kľúčov. Problém môže nastať iba pri schopnosti akceptácie tendencií, ktoré nie su vnímateľovi vlastné. Dobové problémy každej súčasnosti.Autentický vývoj je tiež zaujímavé slovné spojenie. Nezmysel alebo nie? :?:
-
Pre saecula…
Výborné!
Síce superpojem ale existujúci pojem, ktorý nemá miesto iba v “mocenských” sférach. Drobná citácia k všeobecnému problému hodnotenia, najmä v oblasti kultúry:
“… sme pre hodnotu stanovili nasledovné premisy:
a) všeobecnou podstatou hodnoty nie je ideálna entita, objektívny duchovný princíp,
b) hodnota nejestvuje iba v našich predstavách,
c) hodnotu a vlastnosť nemožno stotožniť, ale hodnota je s vecou alebo udalosťou bytostne spätá,
d) hodnota sa pohybom v čase i priestore ľudského bytia mení,
e) hodnota veci je daná jej miestom v priestore ľudského bytia,
f) hodnota je objektívnym predpokladom hodnotiaceho vzťahu – potenciálna hodnota,
g) hodnota je produktom hodnotiaceho vzťahu – aktuálna hodnota,
h) hodnota je uzlovým bodom vzťahu človeka ku skutočnosti.Nástrojom hodnotenia je norma. Pod normou sa zvyčajne myslí pravidlo alebo vzor, ktorý v prípade kultúrnych, umeleckých, historických a vedeckých hodnôt má druhotný, odvodený význam a jeho uplatňovanie je problematické. Zvlášť kultúrna a umelecká hodnota patria medzi hodnoty, ktoré neznášajú pravidlá, každá kultúrna alebo umelecká hodnota má svoje vlastné, neopakovateľné pravidlo.
Norma teda nikdy nie je iba pravidlom alebo vzorom, ale predovšetkým výrazom záujmu človeka, ktorý si v nej svoj záujem uvedomuje a normou ho presadzuje. Norma nie je iba predpoklad, ale aj produkt hodnotenia…”Tu treba pripomenúť notorické zamieňanie, resp. stotožňovanie filozofického pojmu hodnota s ekonomickým pojmom cena!
Autentický vývoj diskusného fóra Obnovy by som nepovažoval až za taký nezmysel ako autentický vývoj stavebného objektu alebo trebárs hodín.
-
Možno mám pomýlený pohľad na to čo vlastne hodnota je. Tak využívam možnosť diskutovať.
Hodnotu chápem ako dynamický vzťahový parameter. Na to potrebujem poznať vlastnosti subjektu
a vlastnosti objektu viazané na časopriestorovú situáciu. A sme v sociálnych vedách. S objektivitou by som si starosti nerobil, len je trochu náročné definovať vlastnosti subjektu – sociálnej skupiny. Keď sa dopustím spontánneho empirizmu a pretransformujem vplyvy, ktoré na mňa pôsobia, samozrejme
z aspektom vlastných preferencií /vnútorná norma/, do hodnotenia. Výsledkom je subjektíny výsledok. Za predpokladu, že dokážem identifikovať parametre vnútornej normy, získava moje hodnotenie objektívny charakter. Predstava, že hodnotím s vylúčením vlastnej identity je ideálna konštrukcia. Samozrejme, keď chcem špecifikovať kultúrne hodnoty konkrétneho diela, neskúmam seba, ale určitú sociálnu skupinu. Bez priznania deformačného faktoru viazaného na hodnotiaceho to ale nejde.Nebojte sa nie som pamiatkár, takže nemám priame rozhodovacie práva.
Zaujal ma pojem potencionálna hodnota. Prospektíva?
-
Pre saecula…
Opäť mi neostáva nič iné ako púha konštatácia Výborné!
Ale… už si mesiac lámem hlavu ako to rozmeniť na drobné … a stále nemám čas sa tomu poriadne venovať. Táto téma je natoľko významná (aspoň pre mňa), že nepopustím :wink: .
Dnes som sa k nej vrátil iba preto, že dúfam v ďalšieho debatníka, ktorý by ma možno inšpiroval. -
Ano, autenticita není stav existující ale vytvořený. Autenticita je jedinou hodnotou památky. Zahrnuje v sobě vše ostatní, řemeslnou, historickou i kvalitativní stránku. Autentický, tedy vývojově pravdivý patrně žádný článek není. I obraz má svou autenticitu v patině, tudíž při jeho očištění bychom museli hovořit o zničení autenticity a tedy poškození památky. Autenticita má svou míru. Může se jednat o setření nánosů pozdějších dob a vytvoření autentické gotické architektury, může jít o autentické dochování veškerých vývojových stupňů, včetně například luxferami zazděných oken, keboť jinak bychom autenticitu narušili, může také jít o autenticitu v obnově prostředí jež zaniklo, Tedy zbořené domy jsou vystavěny na původních parselách s původními fasádami a dispozicemi. To vše může být vnímáno jako autenticita. A v závislosti na frmě výkladu jí opravdu je. Autenticita jako logický pilíř současné Rieglovské památkové péče je ve svém základě stejná jako památková péče samotná, tedy přísně individuální. Co je někde autentické, může být jinde nežádoucí. Naopak co se někde jeví nežádoucí je autentické. Není měřítko, není norma. Je to o výchově, je to o citlivosti. Náš region má tu smůlu, že se snažíme dosáhnout něčeho až ve chvíli, kdy cítíme že ztrácíme poslední kusy. Nikdo nemá zájem na tom, aby stavební úřady regulovaly výstavbu v zájmu krajiny a prostředí. Ve Francii podléhá každá změna posouzení a i stavba vikýře se posuzuje alespoň na laťovém modelu na střeše. U nás lze zbořit a postavit cokoli. Největší slovo mají k sebemenšímu projektu požárníci a architektura je společně s kvalitou někde na příčkách za koncem. Ničíme si vlastní prostředí, přihlížíme tomu, jak je ničeno a jezdíme se dívat na Český Krumlov a Telč jako na kuriozity.
Pokud budeme pohlížet na památky jako pan ředitel NPÚ, tedy je li něco natolik schátralé, že by oprava stála peníze, pak je v pořádku stavbu zbořit a postavit kopii, jen když bude památka zachráněna. Tragedie památkové péče v Čechách je výsměchem slovu autenticita, a tak nám tu zůstává jen autenticita v myšlení které tu vládlo po 2.světové válce. Památky prodat za valuty a vyrábět traktory a tanky, aby bylo co jíst a nikdo nám to nevzal… -
Nie som architekt a hlavu si lamem tak maximalne na urovni artefaktu, cize jednej tehly stavebnej pamiatky. Jedno mi ale nejde do hlavy, zivot je vyvoj. Kazde mesto, ktore vzniklo v gotike bolo goticke a pokial sa dochovalo do dnesnych dni urcite tam z tej gotiky nieco ostalo. Niekde viacej niekde menej. Vysledok vsak urcoval vyvoj toho mesta a nie pamiatkovy urad (to nie je utok na pamiatkarov) priblizne do 19. storocia. Potom bola vynajdena “pamiatka” a cele sa to zvrtlo. Nie je to o vyvoji a potrebach mesta ale o zachrane pamiatok. Dost nejasne vymedzeny fenomen urcuje co sa moze a co nie so zdovodnenim ze zachranujeme posledne zbytky. Je vobec taka celoplosna zachrana nutna a potrebna? Nebolo by lepsie stanovit kriteria a normu, vybrat to najhodnotnejsie, najautentickejsie (?) a tomu venovat pozornost, do toho vrazat peniaze. Viem, ze som mnohym zdvihla adrenalin ale predstavte si, ze by muzejnici zacali podobnym spôsobom presadzovat zachranu movitych pamiatok s horizontom druhej stvrtiny dvadsiateho storocia. Predpokladam, ze by ste zapochybovali o ich dusevnom zdravi.
Druhou vecou je skutocnost, ze ochrana stavebnych pamiatok je povazovana ludmi za nezmyselne zlo (podobne ako archeologicky prieskum stavby), ktore ich dlhodobo, niekedy celozivotne obmedzuje. Proste zo subjektivneho pohľadu brzdi vyvoj. Ludia hladaju sposob ako procesy odbrzdit a sucasne situacia, nielen na Slovensku, ukazuje ze vcelku uspesne. To ale nie je chyba ludi ale vysledok kulturneho, ekonomickeho, etickeho, politickeho a pod. vyvoja spolocnosti, ktorej sucastou su aj pamiatkari pravdepodobne denne sprevadzani hrozou z mozneho omylu.
Log in to reply.