-
Re: Kaštiel Odescalchi, obec Solčany
NIe je to o Solcianskom kastieli, ale je tam zaujimavy suhrn strat po druhej svetovej vojne + chaose povojnovych znarodnovacich rokov!
Pôdohospodársky archív a Národná kultúrna komisia 1946 – 1951
Martina Orosová
Mgr. Martina Orosová, Pamiatkový úrad SR, Cesta na Červený most 6, 814 06 Bratislava
Skupina európskych expertov v „Národnej správe o kultúrnej politike SR“, vypracovanej pre Radu Európy v roku 2003, hodnotila aj slovenské archívy: „Bohatstvo archívneho kultúrneho dedičstva je na Slovensku pozoruhodné, rovnako ako jej inštitucionálne zázemie, základy ktorého siahajú do 18. storočia. Okrem samotného usporiadania archívnych fondov, ktoré sú navzájom dobre prepojené, treba vyzdvihnúť aj zákon z roku 2002. Ten stavia Slovenskú republiku minimálne na úroveň členských štátov EÚ a v otázkach sprístupnenia a poskytovania informácií z archívnych fondov zavádza dokonca ešte pokrokovejšie, otvorenejšie a demokratickejšie riešenia.“
Pre každého archivára iste potešujúce slová. Vieme však, že dnes taká samozrejmá organizovanosť slovenského archívnictva sa rodila veľmi ťažko. Prvá Československá republika v tomto smere nepriniesla žiaden pokrok. Pri Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska bol zriadený Štátny inšpektorát archívov a knižníc pre Slovensko, na čele s Václavom Chaloupeckým, ktorý mal pripraviť návrh na organizáciu archívnictva a zriadenie ústrednej archívnej inštitúcie. Nič z toho sa nepodarilo pre kompetenčné spory, pod ktoré ministerstvo má archívnictvo patriť (ministerstvo školstva alebo vnútra). Prvou archívnou lastovičkou bol Krajinský archív pri novozriadenom Krajinskom úrade v roku 1928, ktorý však zanikol ku koncu roka 1939. Pôsobili v ňom také osobnosti, ako Daniel Rapant, Alexander Húščava a Branislav Varsík. Okrem toho sa od roku 1929 začal formovať archív Slovenského národného múzea v Martine, ktorý mal však skôr zbierkový a ochranársky charakter. V 40 – tych rokoch 20. storočia prežívali archívy naďalej ťažké časy. Z odborných kruhov čoraz častejšie zaznievali kritické hlasy o potrebe záchrany archívov. Konkrétne návrhy na organizáciu a riadenie archívov publikovali Mária Jeršová a Vendelín Jankovič.
Rozhodujúce momenty priniesli až povojnové roky. Vtedy vznikli dve nové inštitúcie, na pleciach ktorých stála záchrana nielen archívneho, ale celého kultúrneho dedičstva Slovenska. Boli to Národná kultúrna komisia pre správu štátneho kultúrneho majetku na Slovensku a Pôdohospodársky archív pri Povereníctve pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Na ich spoločných zasadnutiach sa odohrávali dramatické chvíle, ktoré neskôr dr. Kušík nazval
„nechutným sporom“. O čo išlo v tomto konflikte nám dnes približujú zachované archívne dokumenty.
Do skončenia 2. sv. vojny boli hlavnými držiteľmi pôdy veľkostatkári, z veľkej časti príslušníci bývalej uhorskej šľachty, hospodáriaci na svojich tradičných panstvách. Ich životný štýl zahŕňal aj patričnú úroveň bývania, ktorá sa začala formovať už v 16. storočí. Kaštiele a kúrie ako panské sídla sa stali neodmysliteľnou súčasťou slovenského vidieka. Nielen ich architektúra, ale aj interiér a celé vnútorné vybavenie, vypovedali o životnej úrovni i záľubách majiteľa. Mnohé kaštiele sa mohli pýšiť nielen vzácnym nábytkom a poľovníckymi trofejami, ale aj bohatými zbierkami výtvarného umenia, hudobných nástrojov a kníh. Neodmysliteľnou súčasťou panstiev, najmä panstiev významných šľachtických rodov, bol aj archív, zahŕňajúci hospodárske i rodinné písomnosti.
Vojnové udalosti zmenili aj život bohatých veľkostatkárov. S blížiacim sa frontom majitelia panstiev opúšťali územie Slovenska a čoraz viac kaštieľov a kúrií zostávalo opustených a vydaných napospas krutému osudu. Bojové akcie všetkých možných armád, uvoľnenie morálky, absencia vládnej moci a správy na všetkých úrovniach, znamenali pre slovenské pamiatky katastrofu. Zničených či poškodených bolo 255 profánnych stavieb, 20 hradných ruín, 308 rím. – kat., 137 ev. a. v. a 80 gr. – kat. kostolov, rozkradnutý a zničený bol interiér 450 kaštieľov a kúrií. Dielo skazy často dokonali miestni obyvatelia v „rabovačkách“. Na dvoroch a cestách, rozhádzané, rozbité a zničené, končilo nielen zariadenie týchto bohatých sídiel, ale aj vzácne knihy a archiválie. Povereníctvo školstva a osvety začiatkom roku 1947 vyčíslilo škody na kultúrnych pamiatkach, ktoré na Slovensku spôsobila vojna. Zničenie a poškodenie 220 knižníc a archívov vo vidieckych kaštieľoch vyčíslilo na 55 mil. korún. Na 10 mil. korún boli vyčíslené škody na cirkevných knižniciach a archívoch (308 rím. kat., 137 ev. a. v. a 80 gr. kat. kostolov zničených alebo poškodených).
Už v priebehu roku 1945 vyšlo niekoľko zákonov a nariadení o konfiškácii majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa. K tomu sa
pridružila revízia pozemkovej reformy, takže na vidieku nastali veľké zmeny vo vlastníckych vzťahoch a majetkových pomeroch. Dočasnou správou a rozdelením skonfiškovaného majetku prídelcom bol poverený Fond národnej obnovy. Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 z 25. 10. 1945, podľa ktorého sa konfiškovalo v Čechách, určoval rozdiely medzi malými, strednými a veľkými majetkovými podstatami, z čoho vyplývalo aj následné prideľovanie majetkov. V Čechách sa v správe Fondu národnej obnovy ocitlo aj „príslušenstvo“ pôdohospodárskeho majetku, teda hnuteľné veci, ktoré sa považovali za stredné majetkové podstaty. Na Slovensku sa však konfiškovalo podľa nariadení SNR č. 4 a 104 z roku 1945 a všetok pôdohospodársky majetok i s príslušenstvom sa dostal do rúk Slovenského pozemkového fondu a Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Medzi iným aj majetok veľkej kultúrnej a historickej hodnoty. Pracovné skupiny Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, pôsobiace v jednotlivých regiónoch Slovenska, však v tejto chvíli mali iné starosti, ako strážiť ohrozené kultúrne hodnoty. Ak sa malo ešte čo-to zachrániť z bohatého umeleckého, kultúrneho a historického materiálu, ktorý ostal na vidieku bez náležitej ochrany, bolo treba urýchlene konať.
Iniciatívy sa ujali pracovníci Povereníctva školstva a osvety, ako aj jednotlivci z rôznych kultúrnych a školských inštitúcií. Pomohol im výnos Povereníctva vnútra o ochrane pamiatok vo vidieckych kaštieľoch zo 16. augusta 1945, ktorý nariaďoval všetkým okresným národným výborom, okresným správnym komisiám a miestnym národným výborom poskytnúť zástupcom Povereníctva školstva a osvety všetku pomoc pri zisťovaní a inventárnom preberaní majetku vo vidieckych kaštieľoch a nehatiť prevoz cenností do zberných miest, keďže ide o národný majetok a štát má eminentný záujem na ich zachovaní. Túto iniciatívu odobril aj Zbor Povereníkov na svojom zasadnutí 12. septembra 1945. V intimáte č. 5555/45 súhlasil s tým, aby Povereníctvo školstva a osvety čo najskôr zaistilo pamiatky a zbierky vo vidieckych kaštieľoch a zámkoch, a hnuteľné veci aby oddisponovalo na bezpečné miesto. Tiež im uložilo vypracovať návrh nariadenia, podľa ktorého budú tieto pamiatky prehlásené za vlastníctvo štátu. Deň nato Zbor povereníkov zostavil Medzirezortnú kaštieľovú komisiu pre prideľovanie kaštieľov novým prídelcom.
Pár zanietených jednotlivcov však nemohlo zabrániť ďalšiemu poškodzovaniu a rozkrádaniu cenného majetku, ktoré sa dialo často za účasti, či s tichým súhlasom miestnych -
4 odpovede/odpovedí
-
pokracovanie
verejných orgánov. V prvej polovici roku 1946 vydalo Povereníctvo vnútra direktívy pre okresné národné výbory a okresné správne komisie, aby zaistili dozor a kontrolu nad skonfiškovanými objektmi, a aby odcudzené veci vymáhali späť. V podobnom duchu sa niesli aj rozkazy Hlavného veliteľstva Národnej bezpečnosti podriadeným útvarom. V nich žiada, aby orgány Národnej bezpečnosti spolupracovali pri záchrane pamiatok, archívov a knižníc, nedovoľovali ich ničiť, poškodzovať, odcudzovať a vyvážať, aby po odcudzených veciach stopovali a zabrali ich. Taktiež dávajú orgánom Národnej bezpečnosti do pozornosti príbuzné rozkazy Hlavného veliteľstva Národnej bezpečnosti, ako napríklad zákaz ničiť pamiatky, zákaz predávať kostolné pamiatky, zostriť dozor na cestujúcich obchodníkov s pamiatkami, oznamovať archeologické nálezy okresným osvetovým inšpektorom, zákaz vývozu umeleckých a pamiatkových vecí.
Snaha vyriešiť tento provizórny stav sa preniesla v polovici roku 1946 do zákona č. 137/1946 Zb. o Národných kultúrnych komisiách. V dôvodovej správe k zákonu sa uvádza, že konfiškačné zákony a dekréty dostatočne neprihliadali ku kultúrnym hodnotám konfiškátov. Kým hnuteľné predmety čiastočne zachránil zvoz, otázka zachovania samotných objektov pre kultúrne ciele, nielen pre potreby pozemkovej reformy a hospodárskej obnovy krajiny, bola stále otvorená. Preto sa na záchranu, správu, rekonštrukciu a kultúrne využitie hodnotných objektov s príslušenstvom zriadili Národné kultúrne komisie v Prahe a Bratislave, zložené zo zástupcov ústredných úradov, Národného pozemkového fondu, Fondu národnej obnovy a z odborných znalcov pre archívnictvo, knihovníctvo a múzejníctvo. Národná kultúrna komisia mala zisťovať a určiť, ktorý skonfiškovaný majetok bude vyhlásený za štátny kultúrny majetok. Podľa zákona to mali byť:
a) pozemky, ktoré majú charakter prírodnej pamiatky, prírodnej rezervácie alebo archeologickej lokality,
b) stavebné objekty hodnoty umeleckej alebo historickej (hlavne hrady, tvŕdze a ich zrúcaniny, zámky, mestské paláce a obytné domy, letohrádky a vily) i pozemky pamiatkového charakteru s nimi súvisiace (záhrady, parky, obory),
c) hnuteľné veci umeleckej, historickej alebo vedeckej hodnoty, a to jednotlivé predmety aj ich zbierky.
Vplyv najväčšieho nového vlastníka pôdohospodárskych majetkov Ministerstva zemědelství v Čechách a Povereníctva pôdohospodárstva na Slovensku neobišiel ani zriadenie komisií. Priamo v zákone si vymohli článok, podľa ktorého minister, resp. povereník školstva a osvety, vyhlási štátny kultúrny majetok až po dohode s ministrom zemědelství, resp. povereníkom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Toto ustanovenie malo ďalekosiahle následky, ktoré sa prejavili v nasledujúcich rokoch. Len pár dní po publikovaní zákona, keď ešte vyhlasovanie štátneho kultúrneho majetku bolo v nedohľadne, písalo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy Povereníctvu školstva list, v ktorom si vyhradzuje, že pri preberaní skonfiškovaných pamiatok je nevyhnutná prítomnosť úradníka pracovnej skupiny pre pozemkovú reformu. Tu niekde sa začínajú prieťahy medzi Povereníctvom pôdohospodárstva a Povereníctvom školstva, ktoré sa premietnu aj do sporov medzi Národnou kultúrnou komisiou a Pôdohospodárskym archívom.
Veci sa však nehýbali tak rýchlo, ako by si kultúrni činitelia predstavovali. Ustanovujúca schôdza Národnej kultúrnej komisie sa síce konala už v septembri 1946, štatút a organizačný poriadok pre obe komisie, teda slovenskú aj českú, vyšiel v januári 1947, no konečné kreovanie slovenskej komisie sa pretiahlo až do mája 1948, keď sa celková spoločenská atmosféra začala radikálne meniť.
Celý rok 1947 ešte pokračoval zvoz, katalogizácia a ukladanie kníh, archiválií a pamiatok do určených objektov. Na tento účel bolo vyčlenených 500 000 korún z Pozemkového fondu. Umelecké pamiatky boli sústredené najmä v bratislavskom múzeu, v kaštieľoch Červený Kameň a Humenné, v Národnom múzeu v Martine, vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach, v Mestskom múzeu v Banskej Štiavnici a na ďalších miestach. Katalogizáciou kníh bola poverená Univerzitná knižnica v Bratislave a Národná knižnica v Martine. Naďalej však pretrvával problém s archívnym materiálom v skonfiškovaných kaštieľoch. Kým v Čechách preberal skonfiškované archiválie Zemědelský archív, ktorý pracoval už od 20 – tych rokov, na Slovensku nebolo podobnej inštitúcie. Keďže hlavná zodpovednosť za prevzatý materiál ležala na pleciach Povereníctva pôdohospodárstva, Zbor povereníkov sa uzniesol, zriadiť pri tomto povereníctve Pôdohospodársky archív, ktorý by zastrešil a prevzal archívy na pôdohospodárskych majetkoch. Stalo sa tak v júni 1947.
Už v predchádzajúcom roku začalo na Povereníctve pôdohospodárstva pracovať kultúrno-historické oddelenie, ktoré vlastne pripravovalo pôdu pre zriadenie archívu. Odborníci, ktorí tu pôsobili, mali snahu urobiť z archívu vedecký ústav nielen pre dejiny pôdohospodárstva, ale aj pre múzejníctvo, prírodné a umelecké pamiatky, knižnice, bibliografiu atď. Vznik Národnej kultúrnej komisie im tento zámer čiastočne zmaril. Ale ani v samotnom Pôdohospodárskom archíve ešte neexistovala jednotná koncepcia práce a ďalšieho rozvoja archívu. Koniec interným organizačným a formálnym ťahaniciam nakoniec urobil február ´48 so všetkými svojimi dôsledkami. Hlavný cieľ Pôdohospodárskeho archívu bol odteraz jasný – dejiny poddanstva a robotníckeho hnutia!
Styčným bodom, v ktorom sa stretávali ciele a kompetencie Národnej kultúrnej komisie i Pôdohospodárskeho archívu boli skonfiškované kaštiele s príslušenstvom. Pre ďalšiu činnosť oboch inštitúcií bolo potrebné zmluvne ustanoviť, čo urobiť s konfiškátmi, aby boli obe strany spokojné, a aby sa dodržala litera zákona. Práve táto zmluva bola predmetom rokovaní Národnej kultúrnej komisie s Pôdohospodárskym archívom. Za rokovací stôl si však zasadli až vo februári 1949. Národná kultúrna komisia mala už vybrané objekty, ktoré chcela prehlásiť za štátny kultúrny majetok a ktoré jej malo Povereníctvo pôdohospodárstva odovzdať do správy. Išlo o najzachovalejšie objekty, na ktorých možno dobre dokumentovať umelecko-historický a architektonicko-historický vývin, a to hrady Červený Kameň a Krásna Hôrka, zrúcaniny Levice a Gýmeš; renesančné kaštiele Fričovce, Radvaň, Markušovce, Diviaky, Zemianske Kostoľany, barokové kaštiele Betliar, Adamovce, Halič, Humenné a Vieska nad Žitavou so vzácnym parkom. Aj keby boli tieto objekty pridelené iným užívateľom, Národná kultúrna komisia chcela mať nad nimi dozor. O niektoré kaštiele mal však záujem aj Pôdohospodársky archív.
Zástupca Pôdohospodárskeho archívu dr. Purgina, odvolávajúc sa na vyhlášku Povereníctva pôdohospodárstva č. 718/48 Ú. v., ktorou bol vydaný organizačný poriadok Pôdohospodárskeho archívu, tvrdil, že Národná kultúrna komisia nebude môcť spravovať všetok skonfiškovaný materiál a žiadal okamžite vylúčiť archívny a knižničný materiál a odovzdať ho Pôdohospodárskemu archívu. Prof. Varsík vyslovil požiadavku, aby sa archívy rozdelili na patrimoniálne a rodinné. Patrimoniálne by prevzal Pôdohospodársky archív a rodinné by ostali v správe Národnej kultúrnej komisie, ktorá ich vydá štátnemu archívu, keď -
bude zriadený. Dr. Purgina bol zásadne proti deleniu archívov, ktoré tvoria jeden celok a je ťažké nájsť hranicu medzi hospodárskymi a rodinnými záležitosťami panstva. Keďže v ten deň k dohode nedošlo, ustanovili sa na vytvorení redakčnej rady, ktorá mala do ďalšieho zasadania pripraviť nový návrh dohody. Členmi tejto redakčnej rady boli: dr. Wagner a dr. Guntherová za Povereníctvo školstva, vied a umení, dr. Purgina za Pôdohospodársky archív, dr. Wagnerová a prof. Varsík za Národnú kultúrnu komisiu.
Pôdohospodárskemu archívu netrvalo ani týždeň, kým predostrel svoju predstavu dohody medzi Pôdohospodárskym archívom a Národnou kultúrnou komisiou. Tento návrh vyvolal potrebu ďalšej schôdze, ktorá sa uskutočnila 22. februára 1949. V návrhu dohody chcel Pôdohospodársky archív získať od Národnej kultúrnej komisie a Fondu národnej obnovy uznanie nároku zásadne na všetok knižničný, archívny a múzejný materiál. Národná kultúrna komisia by prakticky mohla prevziať len prázdne objekty bez materiálu. Ale ani samotných nehnuteľností sa Pôdohospodársky archív nechcel vzdať. Všetky snahy Pôdohospodárskeho archívu smerovali k tomu, aby získali akceptovanie nezákonného stavu, lebo historické cennosti, nachádzajúce sa v objektoch, neboli pôdohospodárskym majetkom, aj keď s ním orgány Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy po skonfiškovaní disponovali. Cieľom Pôdohospodárskeho archívu bolo dosiahnuť, aby sa Národná kultúrna komisia vzdala nároku na štátny kultúrny majetok. Po vyhlásení cenného materiálu za štátny kultúrny majetok, by bol v evidencii Národnej kultúrnej komisie, ktorá ho môže chrániť a zabrániť jeho scudzeniu. Preto Národná kultúrna komisia nemohla akceptovať návrh dohody, ktorý predložil Pôdohospodársky archív, previnila by sa záujmom štátu. Prof. Varsík vytýkal Pôdohospodárskemu archívu, že sa nestará o hlohovský a krupinský archív, ale bojuje o veci, ktoré s pôdohospodárskymi dejinami nemajú nič do činenia. Umelecké veci požadovať je smiešne, veď existuje bratislavské a martinské múzeum. Takisto neexistujú žiadne špeciálne pôdohospodárske knižnice, keď sa nájdu duplikáty, budú im hneď odovzdané. Je za to, aby patrimoniálne archívy boli úplne pridelené Pôdohospodárskemu archívu, pomiešané rodinné roztriedené a odovzdané štátnemu archívu.
Národná kultúrna komisia bola ochotná pristúpiť na tento kompromis, ale zástupcovia Pôdohospodárskeho archívu vyhlásili, že chcú všetko, keďže je to pre nich zásadná otázka. Riaditeľ Pôdohospodárskeho archívu Július Barták vychádzal zo stanoviska, že archívy veľkostatkov sú ponímané ako celok a pôdohospodárske dejiny by sa dali ťažko spracovať bez rodinných archívov. Pôdohospodársky archív by sa vzdal z historických pamiatok vecí nepôdohospodárskeho charakteru a z knižníc románovej literatúry. Podľa Pôdohospodárskeho archívu však prakticky neostáva nič, čo by nemohlo do určitej miery byť pôdohospodárskeho
rázu. Absolútna neústupnosť Pôdohospodárskeho archívu znela ako diktát. Národná kultúrna komisia nechcela obmedziť činnosť Pôdohospodárskeho archívu, ale nemohla sa zrieknuť toho, čo jej ukladal robiť zákon a slovami dr. Guntherovej, zákon treba rešpektovať. Aj z týchto rokovaní vidíme, že Pôdohospodársky archív si na začiatku svojej činnosti kládol ciele nad svoje možnosti a presadzoval maximalistický nereálny program.
Hlasovanie nakoniec rozhodlo a dohoda o spolupráci bola prijatá. V jej preambule sa konštatuje, že „Národná kultúrna komisia a Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy prevzali rovnako morálne povinnosti ku kultúrnemu majetku štátu, zahŕňajúcemu konfiškáty vyrastlé z pôdohospodárskej pôdy. Tieto morálne záväzky, využiť účelne kultúrny majetok štátu, revolúciou nadobudnutý a postaviť ho do služby národnej kultúry, vedú ich k najužšej spolupráci.“ V dohode sa ďalej ustanovuje, že povereník školstva, vied a umení po dohode s povereníkom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, vyhlási prvých 14 historických objektov s ich príslušenstvom za štátny kultúrny majetok. Hnuteľný majetok nachádzajúci sa v týchto objektoch prevezme Národná kultúrna komisia s tým, že patrimoniálne archívy odovzdá ihneď Pôdohospodárskemu archívu, ako aj zmiešaný archívny materiál, pochádzajúci z patrimoniálnych a rodinných archívov, ktorý Pôdohospodársky archív odborne roztriedi a nepôdohospodárske archiválie odovzdá štátnemu archívu. Materiál, ktorý by nemal kultúrnu, umeleckú a vedeckú hodnotu ponechá sa Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, ktoré s ním naloží podľa potreby. Národná kultúrna komisia prevezme štátny kultúrny majetok od Slovenského pozemkového fondu do správy a kultúrneho využitia právnym aktom za súčinnosti príslušných povereníctiev a orgánov ľudovej správy. V ostatných skonfiškovaných objektoch, nevyhlásených za štátny kultúrny majetok, vytriedia zástupcovia Národnej kultúrnej komisie, Pôdohospodárskeho archívu a Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy na mieste veci umeleckej, historickej, kultúrnej a vedeckej ceny a prevezmú ich na vybavenie objektov štátneho kultúrneho majetku, na vybavenie budov ústredných štátnych úradov a tiež pre obohatenie verejných muzeálnych zbierok, knižníc a archívov, pričom materiál pôdohospodárskeho charakteru odovzdá Pôdohospodárskemu archívu.
Zdalo by sa, že v napĺňaní dohody už nič nestálo v ceste. V skutočnosti však trvalo až do októbra 1949, kým Povereníctvo pôdohospodárstva konečne súhlasilo s vyhlásením prvých 14 objektov za štátny kultúrny majetok. Stalo sa tak vyhláškou povereníka školstva, vied a umení č. 99 z 24. 12. 1949 a boli to tieto objekty: kaštieľ v Radvani (Banská Bystrica), kaštieľ v Humennom, hrad v Leviciach, kaštieľ v Holíči, kaštieľ v Diviakoch, zámok Červený Kameň, hrad Gýmeš, kaštieľ vo Fričovciach, zámok v Zemianskych Kostoľanoch, kaštieľ v Betliari, hrad Krásna Hôrka, kaštieľ v Markušovciach, kaštieľ v Adamovciach a kaštieľ v Čakanoch, všetky spolu s pozemkami pamiatkového charakteru s nimi súvisiacimi, ako aj s ich hnuteľným majetkom umeleckej, historickej a vedeckej hodnoty. Kým ich Národná kultúrna komisia aj fyzicky prevzala do správy, prešiel ďalší polrok. Okamžite začala pracovať na programe ich kultúrneho využitia. Ďalších 25 objektov bolo za štátny kultúrny majetok vyhlásených v apríli 1951 a v septembri 1952. Po zániku Národnej kultúrnej komisie bolo ešte v júni 1955 vyhlásených ďalších 7 objektov. Je to skutočne len zlomok z celkového počtu vyše 450 slovenských kaštieľov a kúrií. Za kultúrne využitie sa považovalo zriadenie múzeí, galérií, archívov, knižníc a ich depozitov, ale aj pracovných a rekreačných zariadení pre vedeckých a kultúrnych pracovníkov.Z á v e r
Sled rýchlych a závažných udalostí, ktoré nasledovali po skončení vojny, spoločenské, politické i ekonomické zmeny, ako aj problémy, ktoré so sebou niesli, viedli ku kreovaniu špecializovaných inštitúcií, ku ktorým patrili aj Národná kultúrna komisia a Pôdohospodársky archív. Za rokovacím stolom sa stretli dve novovzniknuté inštitúcie reprezentované významnými vedeckými osobnosťami. Napriek tomu, že ich konečný cieľ bol rovnaký a môžeme ho nazvať spoločným výrazom – záchrana kultúrno-historických hodnôt Slovenska – spočiatku k sebe nenachádzali cestu, nedôverovali si, nevedeli, čo môže jedna strana od druhej čakať. Po prekonaní počiatočných sporov však obe inštitúcie vykonali kus významnej práce pri zachraňovaní hodnôt dôležitých pre dejiny slovenského národa.
Podobné osudy mali až do ukončenia svojej pôsobnosti. Národná kultúrna komisia bola vládnym nariadením č. 112/1951 Zb. o reorganizácii štátnej pamiatkovej starostlivosti premenovaná na poradný zbor povereníka školstva, vied a umení. To fakticky znamenalo jej
zánik. Každodennú agendu, súvisiacu so správou štátneho kultúrneho majetku, vykonával novovzniknutý Slovenský pamiatkový ústav. Postupne, ako sa menil pohľad na to, čo považovať za najvýznamnejšie kultúrne pamiatky, menilo sa aj osobité postavenie štátneho kultúrneho majetku. V roku 1954 predložil Zbor povereníkov povereníkovi kultúry uznesenie, aby sa vyhlasovanie objektov za štátny kultúrny majetok skončilo v roku 1957, aby ich počet nepresiahol 50, a hlavne, aby sa zrevidovali doteraz vyhlásené objekty, ak zanikli historické a umelecké dôvody na ich ochranu, alebo, a to je podstatné, kde je to nutné z hospodárskych a prevádzkových dôvodov. Tým bol osud niektorých kaštieľov, zámkov a hradov, ktoré mali pôvodne reprezentovať tie najhodnotnejšie časti kultúrneho dedičstva Slovenska, spečatený na desiatky rokov. Ich záchrana sa stále odsúvala a pôvodný program využitia na múzeá, galérie, archívy a knižnice sa realizoval len v niektorých objektoch. Do pozornosti verejných činiteľov sa dostala nová kategória – národné kultúrne pamiatky – a z nich najmä pamiatky Slovenského národného povstania a revolučného robotníckeho hnutia.
Pôdohospodársky archív s 8 oblastnými pobočkami v 20 strediskách prežil Národnú kultúrnu komisiu len o päť rokov. Tak ako sa Národná kultúrna komisia stala „obeťou“ reorganizácie pamiatkovej starostlivosti, tak Pôdohospodársky archív „neprežil“ ako samostatná inštitúcia reorganizáciu archívnictva, ktorú prinieslo vládne nariadenie č. 29/1954 Zb. o archívnictve. Začiatkom roku 1956 boli fondy bratislavskej pobočky Pôdohospodárskeho archívu aj s ústredím začlenené do Štátneho slovenského ústredného archívu. Archívne fondy v ostatných pobočkách sa stali súčasťou siete štátnych archívov. Nový ústredný archív prijal aj ideu Pôdohospodárskeho archívu – profilovať sa ako vedecké pracovisko pre štúdium dejín slovenského národa.
Národná kultúrna komisia a Pôdohospodársky archív zohrali len epizódnu úlohu v slovenských dejín, no epizódu, ktorá mala v ťažkých povojnových časoch zásadný význam pre ďalšie osudy slovenského archívnictva i pamiatkovej starostlivosti.Ospravedlnujem sa, je to dlhe, ale ako uceleny dokument sa mi to nedarilo vlozit.
-
Mal by som otázku. Z akej knihy/periodika/zborníka/literatúry je tento článok?
Za odpoved dakujem.
Matúš Martinák -
Mathaeus , nepotesim ta. Neviem kde to bolo povodne zverejnene ,ja som to objavil na nete vo formate Ms Word . Kedze to je dost zaujimave citanie tak som to sem skopiroval. Autorku mas uvedenu v hlavicke . Skus cez nu.
Log in to reply.