-
Techniky upevňovania polychrómie
Dobrý deň,
už dlhšie zvažujem, že využijem toto fórum a opýtam sa na vaše názory a skúsenosti. S akou technikou upevňovania/podlepovania polychrómie (na dreve), ktorá stratila priľnavosť k podkladu máte dobrú skúsenosť, alebo uprednostňujete? V literatúre som väčšinou narazil na využitie želatiny (napríklad v publikáciach Reštaurátorského ateliéru v Levoči). Na druhej strane mi príde želatina, ako materiál silne náchylný k biologickému napadnutiu. Máte nejaké skúsenosti s výsledkom takéhoto postupu, prípadne iné preferované postupy? Vopred ďakujem za prípadnú odpoveď, či radu.
Keby niekoho zaujímalo, prečo to chcem vedieť tak dôvodom je bakalárska práca na ktorej pracujem – konzervácia dvoch polychromovaných drevených sôch.
-
18 odpovede/odpovedí
-
Zaujímal by ma názov bakalárskej práce a škola, ktorú navštevujete. Dôvod? Ste z termínu. Staré bakalárky sú čerstvo odovzdané a témy nových ešte neboli schválené.
-
Téma je: Komplexný konzervátorsko-reštaurátorský zásah na dvojici plychromovaných sôch z bývalého kostola Jana Nepomuckého v Opave-Kylešoviciach a študujem na Slezskej univerzite v Opave (ČR). Odovzdanie som si musel presunúť až na 31. júna, pretože predošlý termín som v zahraničí. Kľudne priložím aj foto, ale nevnímal som to ako nutné kedže sa pýtam na všeobecný postup a skúsenosti s ním.
-
Filippo, škola ma zaujímala hlavne preto, že schválili bakalársku prácu, ku ktorej študentovi neposkytli teoretické a metodické základy. Druhou príčinou bolo to, že keď niekto žiada o konzultáciu k vysokoškolskej práci, mal by vedieť presne formulovať požiadavku. Nechcem poúčať, ako mi už vyčítali, ale bez presných informácií radiť v odbore konzervovanie-reštaurovanie nejde. Takže:
A. materiál sošiek,
B. druh podkladu, pokiaľ sa dá zistiť,
C. farebnosť polychrómie, resp. monochrómie, pretože za polychrómiu sa dnes považuje každý náter :o)
D. predpokladaná doba vzniku pandrlákov.
Bodli by aj nejaké obrázky aby odpoveď bola konkrétnejšia.
Želatínu by som nezatracoval, pretože má podobné vlastnosti ako glej a vzhľadom na prípravu má vyššiu molekulovú hmotnosť, vyššiu lepivosť a je pružnejšia. Malá odolnosť voči “biologickému napadnutiu” je rovnaká ako pri gleji – zanedbateľná, pokiaľ sa dodržiavajú vyhovujúce klimatické podmienky. Problematika “biologického napadnutia” materiálov organického pôvodu je pomerne novodobá mánia, o ktorej sa dobre píše, ale v konečnom efekte nič nerieši. Niečo podobné ako “voskománia” pri ošetrovaní historického nábytku.
-
Ďakujem. Otázke školy a schvaľovania práce a podobne sa nejdem vyjadrovať – to by potrebovalo samostatnú tému a tiež vhodnejší spôsob komunikácie :-) Stručne len takto: teoretické základy nie sú problém. Keď človek chce a hľadá nájde. Ale teória “nekonzervuje” a žiaľ prax vyžaduje aj veci ako je šikovnosť, cvik, dlhodobejšie skúsenosti a podobne. To sú veci, ktoré nemám a myslím, že za to nieje nič nezvyčajné (po 3 rokoch štúdia) a ktoré sa človek musí naučiť (robením).
Sledujem Obnovu už niekoľko rokov a všimol som si že ak chce človek pomôcť s konkrétnou vecou, je potreba dať konkrétne informácie. Nepridal som ich lebo som sa zaujímal len o veľmi “všeobecné” informácie k tejto technike. Ale odpoveď ma milo prekvapila lebo aj tých pár viet je nejaké nasmerovanie. Teraz k pandrlákom:
A. pandrláci s krídlami kľačia na konzole (z ihličnanu – možno smrek) a sú z lipového dreva
B. podklad sa analyzoval SEM/EDX, ktorý poukazuje na gesso (dominantné Ca, S)
C. súčastné riešenie polychrómie je skôr monochrómne – vlasy, tvár, telo, časť krídel pokrýva zinková/titánová bieloba (analýzy ukázali prítomnosť oboch). Pod bielobou sa nachádzajú staršie vrstvy – miestami až 2 staršie zlatenia, farebné vrstvy (lokálne, a na každej soche trochu inak). Časť krídel a drapéria sú zlatené – analýza preukázala zlato legované striebrom. Nejde o zlatenie na poliment ale pravdepodobne prášok.
D. toto s určitosťou neviem povedať. Boli súčasťou oltára kostolu, ktorý vznikol 1818. Či sú úplne pôvodné sa nepodarilo dopátrať. Ale vzhľadom na lokalitu a po viacerých konzultáciach by mohli byť dielom pána, ktorý tu obdobne veci stváral až do 1827/8…Pripájam niekoľko fotografií – všeobecne „pandrlákov“ a tiež ukážku poškodenia polychrómie a jej strieškovania + odpadávania. Veľa jej už odpadlo a na viacerých miestach to je len tak-tak a bez spevnenia sa nič ďalšie so sochami neda robiť. V podstate ani manipulovať, pretože každý pohyb = možná strata polychrómia. Ak by by to chcelo ešte ďalšie foto tak rád poskytnem. Mám aj mikrofotografie nábrusov zo vzoriek polychrómie, keby bolo treba. K tej želatine len tolko že ma to prekvapuje tiež. Na jednej strane sa straší (a aj v starších publikáciach) plesňami a zlou reakciou na vysokú/nízku RV, ale na druhej strane vo viacerých prípadoch bola želatina použitá na sochách, ktoré sa vrátili do kostolov, kde tá RV a ostatné podmienky až také ideaálne nie sú… V tomto prípade neviem, kde sochy skončia (v kostole určite nie) ale na ideálne podmienky by som sa nespoliehal.
-
Tu sú sľúbene fotografie:
-
Filippo, potešil si moje srdce a človek, ktorý rozpozná a zodpovie moju otázku A sa určite nestratí. Ospravedlňujem sa za túto malú “pascu na popolušku”. Nuž ale k veci, krátky (neobľúbený) spoločensko-vzdelávací exkurz.
.Na ošetrenie uvoľnenej polychrómie sú vhodné a najčastejšie sa používajú jednozložkové adhezíva:
1 Adhezíva prírodného pôvodu:1.1 gleje
– kostný (glutinový) glej – obyčajný stolársky glej, farba žlto-hnedá, je značne kyslý a odporúča sa ho pred použitím neutralizovať,
– kožný glej – kvalitnejší druh gleja, známy francúzsky glej pripravovaný z králičích kožiek, farba žlto-hnedá,
– rybí glej – málo kvalitný s malou pevnosťou,
– vyzina (jeseterí glej) – v podstate druh rybieho gleja, najdrahší (20g – 440 CZK), najčistejší, transparentný, s najvyššou prilnavosťou a najnižšou viskozitou, používa sa najmä pri reštaurovaní papiera a pergamenu ako aj pri lepení a upevňovaní maľby,1.2 želatína – kvalitnejšia ako glej, má vyššiu lepivosť, je pružnejšia a transparentná.
2 Syntetické adhezíva – lepidlá, do úvahy pripadajú iba polyvinylacetátové lepidlá – Dispercol, Duvilax, Herkules, riediteľné vodou; po zaschnutí transparendné; hydrolýzou polyvinylacetátu sa uvoľňuje kyselina octová čo v našom prípade nehrá žiadnu rolu.
Sám vidíš na čo kladiem dôraz vzhľadom na stav predmetov. Stav pri ktorom nemôžeš odstrániť ani prach bez nebezpečenstva poškodenia polychrómie. Skutočne si si nevedel vybrať lepšie. Na druhú stranu, majstri nerastú na ľahkých úlohách.
Súčasní reštaurátori používajú pri spevnení polychrómie kadečo, od terpentínu až po “akrilátovú disperziu“. Niektorí opisujú iba postup a niečo stojí za to si prečítať.
Nakoniec ešte ostáva ochrana gleja pred biologickými škodcami. Dajú sa použiť:
ajatín – použiteľný iba u adhezív organického pôvodu,
síran draselno-hlinitý (KAl(SO4)2, kamenec) – pre maliarske účely sa ku gleju pridáva 10 – 30 % kamenca v pomere k váhe suchého gleja; glej s kamencom je vo vode nerozpustný a preto sa roztok kamenca vo vode používa na fixovanie glejových vrstiev,
tanín – roztokom vo vode, liehu s vodou alebo liehu s éterom, vytvrdzuje glej.
Dajú sa použiť aj mierne jedovaté antiseptiká Nipagin alebo Catamine AB (Katamine AB, Variquat 60LC) v 0,2 – 0,3% koncentrácii v pomere k váhe suchého gleja v podobe vodno-alkoholického roztoku.
Polychromovaní “pandrláci” sú mimo môj repertoár. Napriek tomu mám skúsenosti s glejením a dokonca som sa zúčastnil spevňovania opadávajúcej maľby na obraze vyzinou. Najväčšie skúsenosti mám s opadávajúcou monochrómiou obrazových rámov. Na prácu som si pripravoval 20% roztok kožného gleja, ktorý sa neskôr riedil na pracovnú koncentráciu 7 – 8%. Skúšal som aj želatínu a nakoniec som skončil u disperzných lepidiel. Riedkym roztokom disperzného lepidla sa natrú praskliny tak aby lepidlo zatieklo a odstávajúca polychrómia sa prstom zatlačí na miesto. Namiesto prsta sa dá použiť aj voskový/parafínový papier a gumička. Polychrómia je po chvíľke jprilepená a okolie preskliny sa očistí od prebytočného lepidla. Ide to rýchlejšie ako s glejom alebo želatínou, spoje sú čisté a netreba bádať nad fungicídmi.
Dá sa vraj použiť aj emulzia vaječného žĺtku vo vode. Žĺtok zmäkčuje farebnú vrstvu a obnovuje jej elasticitu. Neviem, neskúšal som.
Na dnes stačilo, pretože sa začínam strácať :o) a na čo som zabudol aj tak zabudnem.
-
Ďakujem prevelice… to aj moje srdce sa potešilo. Tak informácie sú, to je super. Prešiel som si tie články čo ste pripojil a zaujímavé mi príde že v tejto veci (možno všeobecne v konzervovaniu) každý postupuje trochu inak. Ale lepšie vyberať z veľa možností, ako byť odkázaný na jednu nie ideálnu.
Záležitosť s pridávaním látky fungujúcej proti bio-napadnutiu je perfektný nápad. Ešte sa na niektoré veci skúsim pozrieť a potom určite napíšem, prípadne odfotím, ako to pokračuje. Predsalen do studnice teórie a úvah by som mal niekoľko poznámok.
– rieši niekto pri takejto činnosti aj etické hľadisko veci? Konkrétne myslím použitie súčastných látok vs. použitie tradičných látok a metód. Teoreticky, keď použijem želatinu, alebo glej, ktoré sa tradične použíali pri zhotovovaní polychrómie, tak znemožním prípadným budúcim konzervátorom identifikovať čo je pôvodne a čo nie. Keď použijem napr. akrylátové lepidlo a o 100 rokov bude niekto daný predmet re-konzervovať tak bude vedieť aké pojivo/lepidlo bolo použité pôvodne, a ktoré je neskorší “prídavok”. Niečo ako otázka retušovania myslím….ak je to zrozumiteľné…
– vo všetkých tých článočkoch čo ste mi poslali som si všimol, že v rámci prieskumu sa robila tzv. sondáž a nie nábrus, ako metóda analýzy stratigrafie. Ja som sa počas štúdia stretol len s nábrusmi – a to je aj to čo som v tomto prípade zvolil, ale zaujíma ma čo je vhodnejšie, alebo akým spôsobom sa môže človek rozhodovať či to-či ono…
– a do tretice taká viac technická vec. Glej, akrylát. lepidla, želatina – to všetko sa pripravuje vo forme vodného roztoku. Príde mi zvláštne vyhýbať sa použitiu vody pri čistení, ak ju potom použijem pri podlepovaní. Dokonca by som v tomto prípade uvažoval asi opačne – radšej použiť vodu (s prídavkom detergentu, mars. mýdla etc) na povrch predmetu, ktorý je často kompaktný, má nejakú povrchovú úpravu a ešte aj vrstvu mastnoty, ako aplikovať ju striekačkou priamo na sádrový podklad, ktorý sa už sám o sebe rozpadá…asi je to tiež vec skúsenosti a múdrosti.
a ešte raz vďaka za vyčerpávajúcu odpoveď!
-
Filippo, je jasné, že na konci prípravy bude vlastný recept, vlastné ingrediencie, vlastný postup a… vlastný výsledok. Moja mama varila fantastický šošovicový prívarok, moja žena varí výborný šošovicový prívarok a mojej dcére sa podarilo uvariť navlas ten istý ako mojej mame – fantastický. Táto debata nie je síce o chutiach. Je o optickom dojme a pokiaľ sa niekto dostatočne venuje príprave aj pri “neskúsenosti” trafí klinec po hlavičke. Treba si len veriť. Žiaden oponent nemá priestor ani čas aby prácu podrobil podrobnej anylýze. Predmet podrobí nedeštruktívnemu, vizuálnemu prieskumu a keď bude mať dobrý pocit nie je o čom debatovať. Pokiaľ je práca odfláknutá a len načančaná (bicyklová politúra, brnenská čerň a pod.), s najväčšou pravdepodobnosťou na to príde a potom bude nepríjemná debata.
Tvoja prvá otázka týkajúca sa etiky nie je jednoduchá. Nie preto, že by neexistoval etický kodex. Majú ho Češi aj Slováci. Prvý problém je v tom, že obe znenia sa týkajú reštaurovania výtvarných “umeleckých” diel. Druhý problém je že kodexy koncipovali kunsthistorici bez prispenia múzejnej teórie. Lenže to je na dlhú debatu. Tvoje kolegiálne obavy rieši konzervátorská, respektíve reštaurátorská dokumentácia. Pokiaľ je textová, nielen obrazová, časť spracovaná seriózne, aj o dvesto rokov bude konzervátor vedieť čo a ako. Podobne je to aj s retušou.
Z mojej praxe viem, že pri maľbe sa štandardne robí nábrus a pri akejkoľvek polychrómii sondáž. Je jedno či je to socha alebo omietka. Osobne si myslím, že nábrus nevypovedá o stratigrafii diela dosť reprezentatívne. Pokiaľ je opodstatnené podozrenie, že obraz bol premaľovaný pristúpi sa k sondáži. Pretože ide o riskantný deštruktívny prieskum nie je pravidlom. Pri omietkach a polychromovaných sochách sa štandardne predpokladá premaľba a preto sa využíva startigrafická sondáž, ktorá prináša cenné poznatky, ktoré zvyčajne ovplyvnia koncepciu zásahu. Ťažko povedať čo je vhodnejšie, v oboch prípadoch ide o lokálnu deštrukciu diela. Pokiaľ nábrusy z našich “pandrlákov” nepotvrdili viacnásobnú premaľbu, myslím že by to mohlo stačiť.
Kto sa v konzervátorskej a reštaurátorskej praxi vyhýba používaniu vody? Veď aj základné čistenie obrazov sa robí vodným roztokom čistiacich látok. Cekom som nepochopil “…aplikovať ju striekačkou priamo na sádrový podklad…”. Pokiaľ sa podklad rozpadá treba ho spevniť.
-
Ja si dovolím zasa rypnút :) toto rozhodne neplatí : Problematika “biologického napadnutia” materiálov organického pôvodu je pomerne novodobá mánia, o ktorej sa dobre píše, ale v konečnom efekte nič nerieši. Niečo podobné ako “voskománia” pri ošetrovaní historického nábytku…. najvadší problém pamiatkových budov a sakrálnych stavieb je vysoká vlhkost tam kde je je aj automaticky plesen, čiže Filipo sa obáva správne, okrem plesní je možná aj hniloba, dokonca pri želatine kožojed alebo červotoč. Velmi záleží na ostatnom podklade a hrúbke vrstvy. S tým ale už reštaurátor nič nezmože preventívna konervácia je minimálne rovnako doležitá ako sančná ale to študentovi z Opavi asi nemusím rozprávat :) Vela zdaru želám vyzertá to na peknú prácu, Bude prezentovaná niekde?
-
Mazoslav, ďakujem za komentár. Určite v tomto ohľade súhlasím, neprešlo mi toho veľa rukami, ale z čítania mi je jasné, že hlavne pri polychromovaných častiach oltárov a pod. sú najväčším ničiteľom hmyz a zmeny mirkoklimatu (hlavne vlhkosti). Nakoniec sa v tomto prípade rozhodujem medzi prípravkom od Lascaux a želatinou s Ajatinom. A ešte k tej poznámke k preventívnej konzervácií – to ste trafili. Neviem či poznáte niekoho z Opavy, alebo máte informácie ale štúdium tu je celkovo viac orientované na teoretické záležitosti, takže áno, o preventívnej konzervácií sa tu človek dozvie veľa.
Práca (jej časť – hlavne prieskum) bude prezentovaná budúci štvrtok na konferencií Muzea, památky a konzervace tu v Opave. A potom v zborníku by sa mala objaviť publikácia ale to až niekedy behom leta. Uvidíme, ako to celé dopadne. Je to náročné a chvíľami mám pocit, že kým to dokončím prídem o všetky vlasy, ale nemenil by som…a ďakujem za povzbudenie!
-
mazoslav, vieš že na rýpanie som zvyknutý. So všetkým čo si napísal súhlasím, no… mojim teritróriom nie je terén ale depozitár. Nie že by bolo všetko ideálne, najmä vo výstavných priestoroch, ale snažíme sa priblížiť štandardu
To do čoho si na oplátku rypnem ja je “preventívna konzervácia”. Niekto takýto bezobsažný novotvar vyplodí a pretože znie dostatočne cool všetci ho začnú papúškovať a dokonca vzniknú oddelenia preventívnej konzervácie, ktorých zamestnanci triafajú mole naftalínom. Asi som to tu už niekedy písal, ale opakovanie zničilo aj Kartágo. Jedinú preventívnu konzerváciu vykonáva výrobca. Má zabezpečiť aby tovar nestratil lákavý vzhľad, nehrdzavel, nezmenil farbu a nezačal sa rozpadať. Toto sa odohráva vo svete, ktorého sme súčasťou. Pokiaľ kurátor vyberie z tohto sveta a múzeum nadobudne akýkoľvek predmet je konzervátor povinný nadobudnutý predmet prezrieť a rozhodnúť či môže byť umiestnený do depozitára alebo poputuje na ošetrenie. Základné ošetrenie v múzejnom svete sa volá múzejná konzervácia. Ak konzervátor počas profilaktickej prehliadky zistí, že s múzejným zbierkovým predmetom alebo exponátom sa niečo deje, presunie ho na konzervačné pracovisko na ošetrenie. Aj toto “akútne” ošetrenie predmetu sa volá múzejná konzervácia. V rámci profilaktických prehliadok sa kontrolujú všetky múzejné zbierkové predmety a v prípade, že látky, ktoré boli pri konzervácii predmetu použité stratili v čase svoju konzervačné účinky vykoná sa rekonzervácia predmetu a ten sa, po jej vykonaní, dostane do stavu “konzervovaný“. Obdobne aj reštaurádor vykonáva záverečnú konzerváciu. Pokiaľ mu zaplatia aj profilaktické prehliadky a môže navrhnúť (!) rekonzerváciu diela.
Tak a teraz by som rád vedel kam, do psej matere, patrí preventívna konzervácia vo svete ochrany kultúrneho dedičstva. To akože treba konzervovať konzervované predmety, pretože budeme mať lepší pocit?
Filippo, konzervátorské praktiká, pokiaľ viem, bežali len na Katedre ekomuzeológie v Banskej Štiavnici. Nie sú priestory, vybavenie a hlavne prednášajúci. Ale nezúfaj. O čo komplexnejšia šedivá teória o to zelenejší strom praxe. Pretože sa dá predpokladať, že práca bude na dobrej úrovni, nezavesil by si ju (po zverejnení) ako pédéefko na obnovu.sk do blogu?
-
Docent velmi rád vás pozvem na kurz preventívnej konzervácie, tam trvá dva dni kým obsiahneme základ toho čo to je ( a je to zadarmo) :)…http://mck.technicalmuseum.cz/kurzy/kurz-preventivni-konzervace-2016 Inak celý ten váš výčet činností je sanačná konzervácia, preventívna konzervácia má za ciel minimalizovat potrebu akéholvek zásahu, prakticky je to kontrola ( analytika prostredia ) a riadenie prostredia ( baufyzika, klimatologia, materiálová chémia ) : Čiastočne sa dotoho dostala aj sanácia biologoických škodcov aj ked patrí principílne do sanačnej konzervácie. Čiže sa nejdená o konzevovanie konzervovaných vecí, ale o princípi správneho skladovania-uloženia týchto už konzervovaných vecí. Patrí tam aj bezpečnost, požiarna ochrana, ochrana pred vsetlom, RV, teplom, patrí tam trasnsport a ochranan pred polutatmi a prachom. Patrí tam manipulácia s predmetmi a poznanie vhodnosti kombinovania zbierkových a stavebných materiálov. Je to o vitrínach, klimatizáciách. Patrí tam celý pest mangamnent až po defakto celú organizačnú štruktúru muzeí, galerií atd… A kedže reštaurátor-konzervátor by mal mat svatú povinnost predmet chránit, a chráni ho najlešie, ked sa ho nemusí ani dotkút, je teda preventívna konzervácia dokonca nadradená tej sanačnej :)
-
Filippo dávat Ajatín do želatiny je k ničomu :) Ajatin je tenzid podobne ako jar na riad, definfikuje tým že zmáča povrch bakterií a tým im blokuje prechod živín cez stenu. Funguje iba v istom prostredí o istom pH, a hlavně nemá žiaden preventívny charakter. Dávat ho do želatiny je úplbne zbytočné. Ked už treba vyskúšat čo by v želatine spravila nejaká boritá, mědnatá sol, alebo nejaký pyretrhoid.
-
mazoslav, ľutujem, že som sa nezdržal a pokazil diskusiu. Možno niekedy inokedy a na inom mieste.
Filippo, v rámci svojej práce, určite problematiku profylaktiky organických adhezív v múzejnej konzervátorskej praxi nevyrieši. Chcelo by to komplexnejší výskum. Z navrhovaných možností, keď už to musí byť, by som sa vydal smerom meďnatých zlúčenín.
-
Docent, nedá mi to pokojný spánok kým nebudem reagovať na posledné komentáre k PK. V posledných dňoch som nad tým popri štúdiu uvažoval a tak som si prečítal čo ste písali tu na Obnove k tomuto tématu. A ak som to správne pochopil, čo vám vadí je hlavne ono pomenovanie Preventívna konzervácia? Lebo rozumiem (aspoň si tak myslím) komentárom k tomu že jediná preventívna konzervácia je tá ktorá pripravuje “uhorky” na ich ďalšiu cestu životom a ktorú vykonáva ich výrobca.
Takže keby sa termín PK nahradil za napríklad “Konzervačný depozitárny režim” tak je všetko v poriadku, alebo nesúhlasite s tým že predmety by mali byť uchovávané podľa materiálového zloženia a iných daností v kontrolovanom prostredí tak aby degradovali čo najpomalšie a zamedzilo sa ich zbytočnému poškodzovaniu? Predpokladám, že to nieje to, čo tu na obnove prezentujete. Napadá ma možno len to že tá preventívna vetva konzervácie sa nazýva konzerváciou asi preto lebo je to vec do ktorej sa najviac rozumie konzervátor – ako človek, ktorý sa orientuje v materiáloch, ich vlastnostiach, degradačných procesoch, minulosti predmetov etc…Ale môžem sa mýliť (aj to sa mi stáva a celkom často :-))
A síce ešte viac odbočím od témy, ale robil (pokúsil sa) niekdo v ČR/SR prostredí vydúmať či je naozaj aplikovanie zásad PK finančne pre múzeum výhodnejšie, ako sanačná konzervácia? (Pýtam sa pretože sa toto tvrdenie často vyskytuje v skriptách a aj mojích zápisoch).
Log in to reply.