-
Váhy
“Váha váži, a vážil si na ňom”
(výrok neznámeho skladníka)
Váhy, zariadenie na určovanie hmotnosti telies podľa tiaže, ktorou pôsobí vážené teleso na podložku.
Táto sila sa meria vyvážením závažím známej hmotnosti u váh vahadlových (pákových) alebo zmenou fyz. veličín.
Váhy vahadlové (pákové) sa obvykle skladajú z dvojramennej páky: buď páky rovnoramennej, na konci ktorej
sú upevnené misky alebo plošiny k ukladaniu váženého telesa a na druhom konci miska na ukladanie výmenných závaži, alebo páky nerovnoramennej, kde hmotnosť závažia je menšia.Kupecké váhy (obr.1) majú ramená rovnakej dĺžky, na konci ktorých sú mištičky pre tovar a závažie. Váhy sú v
rovnovováhe, keď tovar má takú istú hmotnosť ako závažie. Váhy sa úradne skúmajú a ich správnosť sa označuje priamo na nich (ciachovanie). Na (obr.1a) je ciacha na pravom ramene kupeckých váh. S veľkou fantáziou mohlo by ísť o štít erbu, pod ním 3c a pod tým číslo 90. Na (obr.1b) je v strede ramien kováčska značka.
K rýchlemu a nie celkom presnému váženiu používali mäsiari mincier (obr.2). Na kratšie rameno nerovnoramennej páky sa zavesí bremeno a po dlhšom ramene opatrenom stupnicou sa posunuje závažie (behúň). Mincier sa používal na dedinách aj k váženiu sena. Seno sa viazalo do trávnic, čo bolo štvorcové, doma tkané plátno (drelichové) s našitými dlhšími popruhmy. Po zaviazaní popruhov sa seno zavesilo na hák minciera.K váženiu ťažkých predmenov slúžia váhy desatinné – decimálka (obr.3). Keďže rameno na ktorom je závažie, je
10 x dlhšie ako rameno bremena, váži sa preto s 10 x menším závažim, než je hmotnosť bremena.Na vozovej váhe – centimálke vážia sa vozy. Pri vážení používa sa 100 x menšie závažie, ako je hmotnosť bremena.
Malá československá encyklopedie, ACADEMIA, Praha,1987
JELÍNEK,K., KRATOCHVÍL,R.: KNIHA REÁLIÍ, Československá graficka unie, Praha-Prešov, 1929 -
12 odpovede/odpovedí
-
Zaujimalo by am ako v minulosti ciachovali a odvodzovali vahovu jednotku. Viete o tom niekto nieco?
-
Zariadenie, ktoré využívalo princíp páky veľmi dômyselne a dokonale, vymysleli a používali už dávno pred Archimedom – dvojramenné váhy. Pomocou nich dokázali obchodníci presne vážiť už okolo roku 3500 pred n.l. Vtedy bolo treba vážiť zlato, ktoré staroveké civilizácie na Strednom východe používali ako platidlo. Preto si na presnom stanovení jeho hmotnosti dávali veľmi záležať.
Na podobnom princípe ako zariadenie, ktoré vymyslel roku 1669 francúzsky matematik Roberval, pracujú napríklad kuchynské dvojramenné váhy. Ide o to, aby sa misky pohybovali vo vodorovnej polohe a aby sa dali závažia a predmety položiť na ktorékoľvek miesto na miske bez toho, že by sa tým presnosť váh porušila. Rovnoramenné váhy sú v podstate pákou. Stredy misiek sú v rovnakej vzdialenosti od osi otáčania, a tak sú váhy vyvážené len vtedy, keď na obe pôsobí rovnaká sila.
Všimnime si, že keď sa postavíme na váhy, ktoré máme doma na osobné váženie, klesnú pod nami len nepatrne. Vnútri totiž majú pákový mechanizmus a ten dokáže aj takýto maličký pohyb „zväčšiť“ na taký, ktorý presne pootočí stupnicou.
Pohyb hornej platne váh, na ktorú sa postavíme, prenáša systém pák umiestnený pod ňou, na ciachovaciu platňu, ktorá je zavesená na pevnej hlavnej pružine. Páky tlačia platňu nadol a naťahujú tak hlavnú pružinu presne o taký kus, ktorý je úmerný našej hmotnosti. Kľuka sa pootočí, lebo ju ťahá pružina stupnice. Mechanizmus stupnice pozostáva z ozubnice a z pastorka, ktorý je pripevnený k samotnej stupnici a otáča ňou tak, aby sa v okienku ukázalo správne číslo – naša hmotnosť. Keď z váh zostúpime, hlavná pružina sa stiahne a nadvihne ciachovaciu platňu. Tá vráti kľuku do pôvodnej polohy a spolu s ňou späť na nulu aj stupnicu [5].
Že váhy sú prístroje určené na váženie je zrejmé. Nie celkom jednoznačne je ale chápaný výsledok váženia. Mnohí si ešte pamätáme, že to, čo sme vážením zistili bola váha predmetov, osoby atď. Neskôr (s rozvojom kozmonautiky) bolo nutné jednoznačne rozlišovať rozdiel medzi touto váhou a tiažou (závislou na silovom pôsobení gravitácie) a hmotnosťou (nezávislou na gravitácii).
Prvými prístrojmi na meranie hmotnosti boli rovnoramenné váhy. Používali sa v Babylone, v starom Egypte a Číne. Tieto váhy ešte nemali ukazovateľ rovnovážnej polohy – jazýček, ten nahrádzala vodorovná poloha ramien, ktorá sa docielila vyvažovaním tovaru rôznymi závažiami.
V dobe existencie Rímskej ríše už existovali váhy so stupnicou na jednom ramene, po ktorej sa pohybovalo závažím (behúňom).
Ďalšia zmena prišla až v roku 1669, kedy člen Francúzskej akadémie vied, profesor Gilles Personne de Roberval vynašiel tzv. rovnobežníkové balančné váhy. Táto konštrukcia sa neskôr veľmi rozšírila a po úprave váharom Bérangérom v roku 1847, sa používala ešte po 2. svetovej vojne. Bežne sa im hovorilo pákové. Mali opäť dve misky a museli sa zdĺhavo vyvažovať. Mali však už jazýčky a boli pomerne presné.
Dôležitým vynálezom boli váhy desatinné, decimálne. V roku 1820 ich zostrojil štrasburgský váhar Quitenz. Používali sa pre väčšie hmotnosti (vrecia s obilím) a k vyvažovaniu stačili závažia 10x menšie (na 50 kg vrece stačilo 5 kg závažie).
Približne v polovici 19. storočia bol obnovený princíp rímskych váh a boli zostrojené stolné (kuchynské) váhy alebo osobné váhy. Hmotnosť sa tu opäť nastavovala posúvaním závažia, ale stupnice tu boli dve, hrubá a jemná.
Poslednou konštrukciou využívajúcou páky boli váhy fungujúce na sklonnom princípe. Tieto rýchlováhy sa začali vyrábať na začiatku 20. storočia. Ich výhoda bola v tom, že stačilo bremeno len použiť na misku a váhy samé po vychýlení sklonného vahadla ukázali na stupnici hmotnosť. Sú to dodnes klasické váhy, stále ešte používané v mnohých obchodoch a v priemysle.
Pákové váhy sú pomerne zložité a prejavuje sa u nich určitá zotrvačnosť. Preto vznikli váhy na inom princípe, váhy pružinové. Väčšinou sú to váhy kuchynské alebo nášlapné osobné váhy, kde sa v okienku otáča stupnica. Tu sa využíva princíp stlačenej pružiny. -
Pravdepodobne najväčší výrobca váh v bývalom Č-SR bol Josef Kaláb z Brna Židovic. Vyrábal množstvo druhov váh do domácnosti, obchodov, do kúpeľov a niektoré vynálezy si dal aj patentovať.
Také malé nakuknutie do torza katalógu z roku 1931
-
ROZVOJ VÁH
trochu budem opakovať harpa,ale snad aspon v niecom sa doplníme (pripevok bol hotovy uz niekolko dni dozadu)
V minulosti bolo pri obchode často namiesto peňazí používané zlato a to bolo treba odvážiť čo najpresnejšie. Nebolo to iste len zlato čo bolo treba vážiť, ale samotný obchod či práca s drahými kovmi a kameňmi boli určite jednými z hlavným príčin zdokonaľovania váh. Prvými prístrojmi na váženie boli rovnoramenné váhy -na jednej strane sú závažia, na druhej vážený predmet. Tieto váhy ešte nemali ukazovateľa rovnovážnej polohy – jazýček – ten nahradzovala vodorovná poloha ramien, ktorá sa docieľovala vyvažovaním tovaru rôznymi závažiami. Takéto jednoduché váhy poznali už aj Babylónčania. Archeológovia tiež našli rôzne závažia z obdobia vlády asýrskeho kráľa Salmanasara. Jedno z nich, tzv. ťažká mína, malo skoro presne kilogram (1,0048 kg). Podobné rovnoramenné váhy sa používali aj v starej Číne už pred 5 000 rokmi, pričom jednotkou váhy bolo 1 200 ryžových zrniek.
Národom s vysoko rozvinutou technikou boli starovekí Egypťania. Vďaka nájdeným maľbách na hrobkách a papyrusoch poznáme, že mali a používali niekoľko typov váh. K vyvažovaniu sa používali rôzne druhy materiálov. Najčastejšie to bol kameň, žula, vápenec, pieskovec a iné. V rôznych dobách prevládali rôzne druhy kameňa, a práve to dnes pomáha pri datovaní vzniku závažia. Okrem toho používali aj ako závažie kov – olovo, bronz, železo. Zistili však, že veľké kovové závažia boli príliš drahé na výrobu a tak dávali prednosť lacnejšiemu riešeniu a to kamenným závažiam. Základnou jednotkou egyptského systému merania hmotnosti bol 1 deben, ktorý mal približne 91 g. Deben sa delil na 10 kadetov, neskoršie zvané kite, čo bolo približne 8,8 g až 10 g. Tak ako zvykneme počítať cenu v peniazoch, Egypťania počítali v hmotnostných jednotkách, ktoré vyjadrovali presne odvážené množstvo kovu a ktoré im peniaze nahradzovali. Najstarší etalón, ktorý sa dá vysledovať do minulosti, je bega, jednotka hmotnosti, ktorá sa používala práve v Egypte v období 8000 až 7000 p.n.l. (http://www.kam.sjf.stuba.sk/katedra/publikacie/leonardo/ucebnica/01s.pdf )Aj ďalšie kultúrne národy mali vysoko rozvinuté spôsoby merania hmotnosti. Či to už boli Peržania, Hebrejci, Arabi alebo starí Gréci. Hebrejci používali napr. zlatý talent, čo bolo asi 49 kg. Starí Gréci prevzali väčšinu jednotiek od Egypťanov. Ako jednotky hmotnosti slúžili v Grécku rôzne talenty. Toto označenie vzniklo z gréckeho slova talanton – váha (dnes hmotnosť). Najmenší bol sýrsky alebo ptolemaiovský talent (asi 7 kg), stredný bol antický (26,196 kg) a najväčší novogrécky talent (150 kg).
Najstaršie váhy boli z dreva a pásov kože. Donedávna sa aj u nás používali váhy pozostávajúce z dvoch plechových misiek na ramenách, závaží a držadla pre vážiaceho, ktoré sa volajú “mincier”. V 4. storočí pred n. l. vo svojom traktáte Mechanika vytvoril grécky učenec Aristoteles teóriu minciara a na jej základe skonštruoval váhy s rovnakými ramenami. Na kraje zavesil vážený predmet a po dlhšom ramene posúval bežec so závažím, kým nedosiahol rovnováhu. Stupnica na dlhšom ramene ukázala hmotnosť váženého predmetu. Bolo to zlepšenie vo vážení minciarom (u nás sa “a” zmenilo na “e”, teda mincier), lebo postačilo iba jedno závažie a minciare sa vybrali do sveta ako veľmi užitočné, jednoduché a nevyhnutné pracovné prostriedky obchodníkov a trhovcov. Volajú sa u nás “rímske váhy” – podľa Rimanov, ktorí ich priniesli na naše územie, čo je doložené vykopávkami. Niektoré tieto váhy používané Rimanmi mali niekoľko očiek na zavesenie a niekoľko stupníc, boli to teda niekoľkorozsahové váhy, kedy bolo možné používať jedny váhy s veľkým rozsahom váženia a len jedným závažím. Jednotka váhy bola u nich ‘as’ a ‘uncia’ (odtiaľ pochádza slovo ‘ounce’ – unca) bola dvanástina ‘asu’. Rimania na označovanie zlomkov totiž nepoužívali číslice, ale používali slová na označenie dielov v celku.
Až do 20. storočia zostali v zabudnutí váhy skonštruované Leonardom da Vinci. Boli to sklonové váhy, ktorých podstatou bolo rameno so stálym závažím, vychyľujúcim zo zvislej polohy hmotnosť váženého predmetu. Tejto váhe nedôverovali, lebo na ňu sa iba položil tovar a ručička na stupnici ukázala jeho hmotnosť bez toho, aby sa manipulovalo so závažím alebo bežcom a to bolo podozrivé, nedôveryhodné. Leonardo v tomto predbehol svoju dobu, aj myslenie svojich súčasníkov.
Základné – rovnoramenné váhy boli na svete a potom nastalo už iba ich vylepšovanie. Prvý ich vylepšil v roku 1669 francúzsky profesor Gilles Person. Vahadlo v prostriedku podoprel stojanom a na konci boli misky. Vodorovne ich udržiavalo ďalšie vahadlo spojené s miskami kĺbmi. Aj tento vynález, rovnako ako Leonardov čakal, kedy príde jeho čas. Leonardove váhy sa objavili ako prvé sklonové váhy začiatkom 20. storočia. Používali sa v rôznych kombináciách s inými konštrukciami asi od roku 1930 a pre svoju presnosť boli najpoužívanejšie. Po nich už prišli elektronické digitálne váhy. Pre úplnosť spomenieme ešte decimálne váhy. Prvú takúto váhu zostrojil v roku 1818 výrobca a obchodník s váhami Quintez v Štrasburgu a v roku 1848 francúzsky váhar Béranger zdokonalil balančné váhy. Tieto váhy, ktoré boli v rôznych podobách dlho používané v domácnostiach ako kuchynské váhy sú dnes spolu so závažiami od 100 do 1000 gramov už starožitnosťou.http://korzar.sme.sk/c/4491457/vahy-ako-nevyhnutnost-aj-symbol-obchodnikov.html
http://www.onlinemagazin.sk/ako-sa-vazilo-v-minulosti/ -
VÝVOJ MIER NA SLOVENSKOM ÚZEMÍ
Prvé písomné zmienky o mierach na území dnešného Slovenska pochádzajú z 13.storočia. Z 13.-
14. storočia sa síce nezachovali údaje o zásahu panovníka do metrologického vývinu, ale nepriamo vplývali na tvorbu niektorých mier – mensura regalis (kráľovská miera) z 1.polovice 13. storočia – sa
používala pri určovaní oráčin a lesov ( plošná miera).
Miery neboli dlho jednotné, nemali presne matematicky určenú veľkosť, menili sa časom či už dekrétmi panovníkov alebo inými zásahmi a na rôznych miestach mohla mať tá istá miera inú hodnotu. Ich rozmery sa odvodzovali zväčša od rozmerov tela ( hl. tie dĺžkové ) či bežne používaných predmetov.
15. apríla 1405 (teda mesiac po krajinskom dekréte), kráľ Žigmund Luxemburský vydal tzv. Menší dekrét (Decretum minus), ktorý mal zjednotiť miery a váhy používané na území Uhorska podľa vzoru budínskych mier. V 1. článku bolo uvedené: tieto opatrenia sú na žiadosť podriadených a všetky merania funtov, librou a siahou, merania vína a poľnohospodárskych plodín sa majú merať podľa budínskych mier. Ďalej sa uvádza, že nielen všetky kráľovské, ale aj zemepánske mestá, dediny, hrady, mestečká musia používať tieto miery, pričom sankcia za nedodržanie bola konfiškácia všetkých vecí na meranie a váženie. Existovali však aj povolené výnimky pre duchovné osoby (cirkevný desiatok, dávky pre duchovné osoby atď.). Vydaný bol aj 2.dekrét kde znova vyzýva na používanie výlučne budínskych mier. Problém, ktorý však dekrét neriešil bol, že budínske miery nemali presne definované veľkosti a tak sa vlastne mohli dať vyhotoviť aj „pomenené“ budínske miery. Uhorsko sa nepodarilo metrologicky zjednotiť a budínske miery sa podarilo zaviesť len v niektorých stoliciach (na severe sa požívali martinské miery, v Trnave trnavská merica, východné Slovensko košické miery).
Zjednotenie neprišlo ani počas panovania kráľa Mateja I.. Ďalším (neúspešným) pokusom zjednotiť miery a váhy bol zákon Vladislava II. Jagelonského z roku 1504 o povinnom používaní zákonných mier pri obchodovaní. V tomto dekréte o cenách sa udáva, že pri predaji a kúpe poľnohospodárskych plodín sa má používať jednotná (budínska) miera.
V pomoháčskom období, v marci 1527 sa na zasadnutí snemu v Budíne vydalo nariadenie, ktoré zaviazalo Jána Zápoľského vyhotoviť jednotnú mieru a rozposlať ju do stolíc, pričom podžupani mali miery kontrolovať. K zjednoteniu neprispeli ani snahy habsburgovcov o zavedenie rakúskeho merného systému na území celej monarchie (napr. roku 1551 Ferdinand I. zväčšil mericu a uhorský snem to vzápätí zamietol). Neskôr počas vlády Rudolfa II. sa v r.1588 uznieslo v ďalšom dekréte, že za záväzné sa považujú staré budínske miery a konkretizoval sa v ňom dozor podžupanov pri metrológii. Zákon sa ale nedodržiaval. V nasledujúcom období vyšli ďalšie a ďalšie nariadenia na zjednotenie mier (r.1655, 1659, 1696). Dekrét z r.1715 od Karola I. uvádzal, že miery a váhy sa majú prispôsobiť bratislavským a tie mali byť záväzné pre zemepánov aj mestá a neumožňoval žiadne výnimky. Chybou zákona bolo, že dozor bol delegovaný na stoličné úrady a priama zodpovednosť bola na podžupanoch. Neskôr prichádzali rôzne nariadenia palatína, kráľovskej rady atď. na zavedenie a
dodržiavanie bratislavských mier (napr. v r.1807 uhorský snem s konečnou platnosťou rozhodol o zjednotení merných jednotiek na základe bratislavských mier), ale prax pokrivkávala za legislatívou, takže ani tieto pokusy neboli celkom úspešné. Rôznorodosť sa však prejavila aj tu a niektoré tieto miery mali odlišné veľkosti na niektorých častiach nášho územia.Dovtedy všetky významnejšie stredoveké mestá mali vlastné miery. Tie boli akýmsi prejavom ich suverenity, ktorý sa uplatňoval na jarmokoch a trhoch, pretože každé takéto mesto malo svoj vlastný právny systém. Miery významných trhových stredísk sa však dali navzájom prepočítať. Používanie lokálnych mier bolo tiež výhodné pre cirkev a svetských hodnostárov (možnosť zvyšovať dávky). Za nedodržiavanie mier (aj lokálnych, ktoré upravovali mestá, stolice atď.) boli tresty peňažné, telesné (useknutie ruky…). Na ich správne používanie boli určené osoby ako trhový sudca vyberajúci trhové poplatky, ktorý tiež kontroloval tovar a meradlá. Pri nedodržaní mier a váh boli dané pokuty až do výšky zhabania majetku. Niekde boli na tento účel inšpektori, napríklad z radov užšej či širšej mestskej rady. Funkcia trhových sudcov nepatrila medzi obľúbené a niekedy sa stávali aj terčom posmechu a napadnutia.
Mnohé mestá mali na verejných miestach mestskú váhu, ktorú si kupci mohli prenajímať a za ktorú poverený vyberač váhových poplatkov vyberal poplatok (Trenčín mal v úschove mestské závažie a viedol registre váženia na veľkej mestskej váhe). V Nemecku už koncom 15. storočia začali stavať váhové domy, kde boli veľké mestské váhy, ktoré mal na starosti váhový majster. U nás to nebolo bežné, ale napríklad v Banskej Bystrici váhový dom fungoval od 1/3 16. storočia. Spomína sa aj Trnava kde v r.1576 počas obilninových trhov zase prenajímali váhy na sypaniny.
Domáci obchodníci mohli mať aj vlastné váhy, ale museli si ich nechávať premeriavať (raz za mesiac, štvrťrok..).Začiatkom 19. storočia sa nejednotnosť vo vývine prehlbovala, mestá sa stále odvolávali na svoje privilégiá a k unifikácii mier nedošlo vlastne až do r. 1876 kedy sa u nás zaviedol metrický systém. Ten síce vznikol ešte v r. 1790 vo Francúzsku, ale trvalého uplatnenia a rozšírenia sa do sveta sa dočkal až 20.mája 1875 kedy bola podpísaná Metrická konvencia – “Convention du metre”. Podpisu sa zúčastnilo 18 štátov – Argentína, Belgicko, Brazília, Dánsko, Francúzsko, Nemecko, Nórsko, Peru, Portugalsko, Rakúsko-Uhorsko, Rusko, Švédsko, Švajčiarsko, Španielsko, Taliansko, Turecko, Venezuela a Spojené štáty americké. Na základe danej zmluvy vznikol aj Medzinárodný úrad pre miery a váhy. V Rakúsko-Uhorsku bola metrická sústava zavedená zákonom zo dňa 23. júla 1871 s platnosťou od 1.januára 1876. Ako už býva zvykom, samotná zmena nenastala zo dňa na deň a prevažne ľudia na vidieku používali niektoré staré miery ešte dlhú dobu (ešte aj v 20.rokoch 20.stor.). Československá republika sa k metrickej sústave po svojom vzniku pripojila samozrejme tiež a to v r.1922.
http://sk.scribd.com/doc/116296237/Metrologia
http://korzar.sme.sk/c/4440298/stredoveke-mesta-mali-svoje-miery.html
http://www.metrona.sk/metrona/mix/meter.htm
http://referaty.atlas.sk/vseobecne-humanitne/dejepis/14758/?print=1 -
ROZDELENIE VÁH
http://www.kam.sjf.stuba.sk/katedra/publikacie/leonardo/ucebnica/19s.pdf – kto chce môže si to členenie pozrieť na tejto stránke
Len dodám, že v minulosti boli podľa účelu váhy rozdelené napríklad na:
Obchodnícke
Banícke
Lekárenské
Zlatnícke
Minciarske
Atď.
Posledné tri z tu nenovaných si boli viac-menej podobné, na jemné merania, líšili sa hlavne tvarom a veľkosťou závaží.-banícke váhy pochádzajú z Dobšinej
-tie posledné váhy na fotkách som dal len zo zaujímavosti – Vikingské kupecké váhy – vreckový typ váh používali obchodníci v rannom stredoveku. Slúžili na váženie, presnejšie vyvažovanie drahých materiálov alebo kameňov. materiál meď. veľk. 6,5cm
-
KILOGRAM
Kilogram (resp. gram) bol definovaný 7. apríla 1795 ako hmotnosť jedného litra vody pri teplote 4°C (kedy má voda najväčšiu hustotu; pozn.: od 4ºC voda klesá ku dnu, chladnejšia ako 4ºC je ľahšia – zostáva na povrchu, kde sa ďalším znižovaním teploty mení na ľad.). Podľa toho bol v roku 1799 vyhotovený prototyp/model kilogramu z čistej platiny, známy ako „Kilogram of the Archives“ – on samotný ale ešte nebol definíciou jednotky hmotnosti. Formulácia z tohto obdobia však mala závažné nedostatky, obsahuje totiž kruhovú závislosť: jednotka hmotnosti sa tu definuje s pomocou tlaku, ktorý je však definovaný prostredníctvom hmotnosti. Kvôli týmto problémom bol kilogram v roku 1889 definovaný na základe nového prototypu, ktorý bol vyrobený podľa pôvodnej definície. Odvtedy:
„Kilogram se rovná hmotnosti mezinárodného prototypu kilogramu, ktorý je uložený v Mezinárodnom úrade pre váhy a miery v Sèvres pri Paríži.“Po neskorších, moderných meraniach bola definícia upresnená ako kubický decimeter destilovanej vody pri teplote 3.984 °C, pri normálnom atmosférickom tlaku (760 mm Hg). Táto drobná zmena v určení teploty, pri ktorej má voda max. hustotu spôsobila, že kedysi vyrobený prototyp je vlastne o 0,000 025 kg ťažší ako liter vody pri vyššie uvedených podmienkach (alebo inak, že 1 kilogram vody nemá vlastne objem presne 1 liter, ale 1,000 025 l.).
20.5.1875 bol podpísaný zástupcami 18 štátov ( vrátane Rakúska-Uhorska ) Medzinárodný metrický dohovor ( vstúpil do platnosti 1.1.1876 ) a zriadený Stály medzinárodný úrad pre miery a váhy. Na vyriešenie všetkých záležitostí týkajúcich sa metrickej sústavy bola zriadená Generálna konferencia pre miery a váhy. Na jej 1. zasadnutí v r.1889 sa legalizovali staré etalóny metra a kilogramu za medzinárodné etalóny dĺžky a hmotnosti.
Medzinárodný vzor pre hmotnosť vyrobili v roku 1879 zo zliatiny platiny a irídia (pomer 9:1) – jeden prototyp + dve kópie. Je to valec, ktorý meria 39,17 mm na výšku a aj v priemere a je uchovávaný spolu so šiestimi kópiami na zámku v Sèvres. V r. 1884 bolo vo Francúzsku vyrobených ďalších 40 kópií prototypu pre rôzne štáty a neskôr ešte ďalšie kusy. Žiadna z kópií ale nemá úplne presne tú istú hmotnosť ako prototyp (odchýlky su v mikrogramoch).Pri minulých meraniach bolo zistené, že referenčný kilogram v porovnaní s priemernou hmotnosťou svojich kópii má však približne o 50 mikrogramov menej ( údaj z článku z r.2007 ). Všetky porovnávané valce boli vyrobené z rovnakého materiálu, boli zhotovené v tej istej dobe, udržiavané sú za rovnakých podmienok, a predsa hmotnosť niektorých z nich pomaly klesá. Vedci na to nemajú žiadne dobré vysvetlenie. Niektoré hypotézy vravia, že môže ísť o stratu atómov vodíka, ktoré sa dostali do zliatiny pri jeho výrobe, prípadne mohlo zmenu hmotnosti spôsobiť otieranie pri čistení, aj keď jemnom. Akokoľvek, dané je, že jedine originál predstavuje presne kilogram. Keďže je však kilogram definovaný ako aktuálna hmotnosť tohto ( chudnúceho ) prototypu, znamená to, že objekt, který mal pred 100 rokmi hmotnosť 1 000 kg a vôbec se od tej doby nezmenil, má dnes hmotnosť cca 1 000,000 05 kg.
Na druhú stranu niektoré kópie prototypu naopak „pribrali“, čo môže byť spôsobené napríklad tým, že sa na ne nalepili napríklad rôzne uhľovodíky, najmä z výfukov áut, alebo aj ortuť, prípadne iné zlúčeniny vo vzduchu.Definícia prototypom má aj ďalšie problémy: môže sa zmeniť, stratiť, nie je možnosť rýchleho predávania definície na väčšie vzdialenosti.. Nehovoriac o tom, že definície ampéra, mólu a kelvinu sú tiež závislé od kilogramu (po novej poučke ku kilogramu automaticky pribudnú aj nové poučky k týmto jednotkám). Fyzikálna definícia by kilogramu poskytla možnosť kedykoľvek a kdekoľvek ho opäť vyrobiť. Problematikou definície jednotky sa v januári 2011 zaoberala aj medzinárodná konferencia vedcov z Medzinárodného úradu pre miery a váhy. V súčasnej dobe existuje niekoľko zvažovaných spôsobov, ako pristúpiť k novej definícií, podľa toho, aká fundamentálna fyzikálna konštanta by sa definíciou zafixovala – rozhodnutie by malo padnúť na ďalšej konferencii v r. 2014.
Jednou z možností, ako zaistiť presný a nechudnúci kilogram hodný 21. storočia je guľa vyrobená z kryštálu izotopu kremíka 28, ktorý obsahuje jediný druh atómu a stabilizuje hmotu.Medzinárodná sústava jednotiek zoskupuje najpoužívanejšie jednotky. Medzinárodne garantuje definície jednotiek a uchovanie etalónov Medzinárodný úrad pre miery a váhy v Sèvres vo Francúzsku. Na Slovensku je to Slovenský metrologický ústav, kde je uložená aj naša kópia kilogramu. Jednotky, ktoré je možné na Slovensku používať, vrátane jednotiek SI, sú definované Vyhláškou Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR č. 206/2000 Z.z. o zákonných meracích jednotkách.
zdroj:
http://en.wikipedia.org/wiki/Kilogram#cite_note-34
http://aktualne.atlas.sk/oficialny-kilogram-straca-na-hmotnosti/dnes/zaujimavosti/
http://fyzika.utc.sk/sk/zaklady/zaklady/01.pdf -
MERNÉ JEDNOTKY NA ÚZEMÍ SLOVENSKA
kukni aj : http://sk.scribd.com/doc/116296237/Metrologia kde je to veľmi dobre spracované
Miery podľa http://www.geni.sk/stare-slovenske-a-uhorske-miery-hmotnost/ alebo http://www.converter.cz/prevody/slovenske-jednotky.htm + sú tam uvedené aj ďalšie miery:
Staré slovenské (uhorské) jednotky hmotnosti platné do 1. štvrtiny 18. storočia:
1 kvintel = 0,003 835 937 5 kg
1 lót = 0,015 343 75 kg (1 lót = 2 kvintely)
1 unca = 0,030 687 5 kg (1 unca = 2 lóty = 4 kvintely)
1 budínska hrivna = 0,245 537 79 kg
1 funt budínsky (funt uhorský) = 0,491 kg (1 budínsky funt = 2 budínske hrivny = 16 uncí = 32 lótov = 128 kvintelov)
1 centár = 58,92 kg (1 centár = 120 budínskych funtov)Staré slovenské (uhorské) jednotky hmotnosti platné v 1. polovici 19. storočia:
1 kventlík = 0,004 38 kg
1 lót = 0,017 5 kg (1 lót = 4 kventlíky)
1 funt (libra) = 0,560 06 kg (1 funt = 32 lótov)
1 cent (pondus) = 56,006 kg (1 cent = 100 funtov)Dalšie staré slovenské jednotky hmotnosti:
1 banský funt (libra) = 0,599 2 kg
1 banský cent (pondus) = 59,92 kg (1 banský cent = 100 banských funtov)
1 denár = 0,001 096 kghttp://historia.szm.com/miery.htm ďalšie miery používané u nás
……………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………
Miery podľa článku z časopisu Lekárnik 03/2012 – Unipharma:
V 13. až14. storočí sa na území dnešného stredného a východného Slovenska používala ako základná hmotnostná jednotka budínska hrivna = 245,53779 g, ktorá bola v 14. – 18. storočí zákonnou uhorskou mincovnou jednotkou hmotnosti. Okrem budínskej hrivny boli známe aj tzv. banská, sedmohradská, spišská, viedenská a i.
2 budínske hrivny tvorili budínsky (uhorský) funt = 491 g.
1 centnár = 120 funtov.Na území dnešného západného Slovenska sa používala viedenská hrivna
viedenský funt = 560 g,
viedenský centnár = 100 funtov.
viedenský funt sa nižšie delil na:
unciu = 1/16 funtu,
lót = 1/32 funtu,
kvintel =1/28 funtuDo 18.– 19. storočia boli váhové miery zastúpené:
kventlík = 4,38 g– najmenšie závažie
lót = 4 kventlíky (17,52 g) – stredne veľké
funt (libra) = 32 lótov (560,64 g),
cent = 100 funtov (56,064 kg),
lekárenská libra = 0,42 kg.Z tohto časopisu je ešte jeden záznam o rôznorodosti používaných mier:
Lekárenský funt sa už v stredoveku oddelil od obchodníckeho funtu. Pre lekárne to zariadil podľa arabského vzoru v roku 1224 vysoko vzdelaný nemecký a sicílsky kráľ a cisár Svätej rímskej ríše Fridrich II. Roger (1194 –1250), ktorý sa zaujímal o štúdium prírody a bol prívržencom logiky a medicíny. Do lekárne prichádzajúce tovary (napríklad harmanček, kamenec, med, atď.) kupovali lekárnici v obchodníckom funte a z lekárne odchádzajúci tovar (teda liekové prípravky) bol už predávaný vo funte lekárenskom.+
staré miery používané v českých krajoch od 13. do 18. storočia:
http://www.geneze.info/pojmy/subdir/stare_ceske_jednotky.htm
ďalšie staré české miery:
http://www.bilyujezd.cz/bu/kronika/pr03.html#d0e1277
ďalšie staré miery, hlavne cudzokrajné:
http://www.labo.cz/mft/zvlastni.htm
Vyjadřování množství léčiv ve staročeských lékařských textech:
http://nase-rec.ujc.cas.cz/archiv.php?art=7901#_ftn4 -
pokial niektore z horeuvedených linkov nejdu po kliknuti otvorit, treba si ich skopcit a zadat prehliadaca rucne… niekde mi hypertextove prepojenie pre zmenu vobec nenatiahlo, netusim, neviem co mam zle…
-
-
Kuchynské váhy, aké sa používali skoro v každej domácnosti. Tieto boli vyrobené asi pred 90 rokmi a stále sa používajú.
-
4/ Kupecké ciachované závažia, na spodnej strane 1 dkg závažia svätoštefánska koruna, vľavo číslo 3,
vpravo číslo 1, pod korunou 12
5/ Ciachované závažie, na hornej strane, 3 ciachy so svätoštefánskou korunou a číslo 926
6/ Svätoštefánska koruna z oboch strán závažia, pod korunou číslo 1, na hornej strane číslo 876
7/ Svätoštefánska koruna na hornej strane, pod ňou číslo 119, na spodnej stane číslo 94
8/ Kuchynské váhy s posuvným závažím a značka výrobcu
9/ Súprava závaží bez ciachovania z obdobia po druhej svetovej vojne
10/ Závažia, na jednom ciacha s číslom 952, druhé neciachované
Log in to reply.