-
Vapno, Kalk, Lime
História používania vápna Prvé dôkazy o používaní vápna ako stavebného materiálu siahajú až do obdobia 4000 prd n.l. a boli to Egypťania, ktorí použili vápenné omietky pri stavbe pyramíd. Nálezy z východného Turecka naznačujú, že začiatky používania vápna v maltách boli už pred 14 000 rokmi. Rozšírenie masového používania vápenných mált prakticky na priemyselnej úrovni však zaviedli až v Rímskej ríši. Vitruvius, rímsky architekt ponúka prvý známy „recept“ na namiešanie vápennej malty. Malty obsahujúce vápno a piesok potrebujú oxid vápenatý z ovzdušia aby vytvrdli – karbonizovali – a tak sa prakticky premenili späť na vápenec. Táto vlastnosť vápna robí vápno vlastne CO2 neutrálnym, lebo také množstvo technologického CO2, ktoré unikne pri výpale vápna sa opäť naviaže pri vytvrdnutí. Keďže čisto vápenné malty nemôžu karbonizovať pri kontakte s vodou, Rimania objavili zmes vápna piesku a sopečného pucolánu a tak vznikli prvé hydraulické malty, ktoré používali pri stavbe vodných nádrží, alebo aj známych prvých vodovodov tzv. akvaduktov. V 18. storočí nastal najvýznamnejší rozvoj pri používaní pucolánu v maltách, kedy došlo k objavu, že výpalom vápencov obsahujúcich íl vzniká hydraulický produkt. V roku 1756 vyrobil James Smeaton pravdepodobne prvý hydraulický vápenný produkt kalcináciou liasových ílovitých vápencov. James Parker si dal následne patentovať výrobok nazývaný Rímsky cement resp. prírodný cement v roku 1796. Malty vyrobené z Rímskeho cementu boli používané tam, kde sa vyžadovala vyššia pevnosť, alebo kde hrozil kontakt s vodou. Staviteľ Joseph Aspdin si dal v roku 1824 patentovať stavebný materiál pod názvom Portlandský cement, ktorý sa po vypálení zmesi mletého vápenca, ílu a iných minerálov pomlel na jemný prášok. Napriek tomu, že sa používanie Portlandského cementu rýchlo rozšírilo po celej Európe, v Spojených štátoch sa prakticky nepoužíval až do roku 1871. Spojením pevnosti cementu a dobrej spracovateľnosti vápna vznikli optimálne zmesi, ktoré spájajú vlastnosti oboch stavebných materiálov, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou dnešného moderného stavebníctva. Trvácnosť vápenných mált dokazuje aj Veľký čínsky múr, ktorý je toho 2000 ročným svedkom a dôvody používania tohto stavebného materiálu pretrvávajú dodnes. Environmentálny význam vápna však bol objavený až v nedávnej minulosti, kedy si široká verejnosť uvedomila potrebu cieľavedomej ochrany životného prostredia. Dá sa povedať, že vápno je materiál, ktorý pochádza z prírody, je veľmi prospešné pre zachovanie čistej prírody a vracia sa späť do prírody. V súčasnosti viac ako 20% produkcie páleného vápna je využívané na účely ochrany životného prostredia. Vápno je stavebný materiál, ktorý má z pohľadu princípov trvalo udržateľného rozvoja veľkú budúcnosť. * Vyrába sa zo surovín, ktorých je prakticky všade na našej planéte dostatok (obrovské zásoby vápencov), čiže suroviny sa do vápeniek dovážajú na minimálne vzdialenosti. * Výroba je prakticky bezodpadová. Do vápenky sa dovezie vápenec a vyvezie sa hotové vápno, resp. vápenný hydrát. Jediný „odpad“ je CO2, ktorý vzniká pri výrobe ako aj pri spaľovaní palív. Vápno má však tú vlastnosť, že pri tvrdnutí – karbonizácii, musí absorbovať CO2 z okolitého ovzdušia a tak CO2, ktoré bolo uvoľnené pri výpale je opäť viazané pri karbonizácii. * O vápne sa dá povedať, že z pohľadu ochrany životného prostredia je to prakticky všeliek. Jeho použitie v rôznych oblastiach vyplýva z nasledovných vlastností vápna: * Čistiace vlastnosti vápna o zásaditý charakter – slúži na neutralizáciu kyslého prostredia- úprava pH pôdy o tvorba vodou nerozpustných zlúčenín – tvorba nerozpustných zlúčenín s väčšinou chemických látok o hygroskopická vlastnosť – stabilizácia kalov absorbovaním vody z rôznych kalov o hygienické vlastnosti – likviduje baktéria, preto sa hodí na čistenie vôd o karbonizačná, resp. dekarbonizačná vlastnosť – vhodné na úpravu tvrdosti vody o viazanie síry – odírovanie spalín v tepelných elektrárniach pri vzniku energo – sadrovca, ktorý je použiteľný pri výrobe cementu Uzavretý cyklus kalcinácie (pálenie), hydratácie (hasenie)a opätovnej karbonizácie (vytvrdnutie) vápnaHistória používania vápna
Prvé dôkazy o používaní vápna ako stavebného materiálu siahajú až do obdobia 4000 prd n.l. a boli to Egypťania, ktorí použili vápenné omietky pri stavbe pyramíd. Nálezy z východného Turecka naznačujú, že začiatky používania vápna v maltách boli už pred 14 000 rokmi. Rozšírenie masového používania vápenných mált prakticky na priemyselnej úrovni však zaviedli až v Rímskej ríši. Vitruvius, rímsky architekt ponúka prvý známy „recept“ na namiešanie vápennej malty.
Malty obsahujúce vápno a piesok potrebujú oxid vápenatý z ovzdušia aby vytvrdli – karbonizovali – a tak sa prakticky premenili späť na vápenec. Táto vlastnosť vápna robí vápno vlastne CO2 neutrálnym, lebo také množstvo technologického CO2, ktoré unikne pri výpale vápna sa opäť naviaže pri vytvrdnutí.
Keďže čisto vápenné malty nemôžu karbonizovať pri kontakte s vodou, Rimania objavili zmes vápna piesku a sopečného pucolánu a tak vznikli prvé hydraulické malty, ktoré používali pri stavbe vodných nádrží, alebo aj známych prvých vodovodov tzv. akvaduktov.
V 18. storočí nastal najvýznamnejší rozvoj pri používaní pucolánu v maltách, kedy došlo k objavu, že výpalom vápencov obsahujúcich íl vzniká hydraulický produkt. V roku 1756 vyrobil James Smeaton pravdepodobne prvý hydraulický vápenný produkt kalcináciou liasových ílovitých vápencov. James Parker si dal následne patentovať výrobok nazývaný Rímsky cement resp. prírodný cement v roku 1796. Malty vyrobené z Rímskeho cementu boli používané tam, kde sa vyžadovala vyššia pevnosť, alebo kde hrozil kontakt s vodou.
Staviteľ Joseph Aspdin si dal v roku 1824 patentovať stavebný materiál pod názvom Portlandský cement, ktorý sa po vypálení zmesi mletého vápenca, ílu a iných minerálov pomlel na jemný prášok. Napriek tomu, že sa používanie Portlandského cementu rýchlo rozšírilo po celej Európe, v Spojených štátoch sa prakticky nepoužíval až do roku 1871.
Spojením pevnosti cementu a dobrej spracovateľnosti vápna vznikli optimálne zmesi, ktoré spájajú vlastnosti oboch stavebných materiálov, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou dnešného moderného stavebníctva.
Trvácnosť vápenných mált dokazuje aj Veľký čínsky múr, ktorý je toho 2000 ročným svedkom a dôvody používania tohto stavebného materiálu pretrvávajú dodnes.
Environmentálny význam vápna však bol objavený až v nedávnej minulosti, kedy si široká verejnosť uvedomila potrebu cieľavedomej ochrany životného prostredia. Dá sa povedať, že vápno je materiál, ktorý pochádza z prírody, je veľmi prospešné pre zachovanie čistej prírody a vracia sa späť do prírody. V súčasnosti viac ako 20% produkcie páleného vápna je využívané na účely ochrany životného prostredia.
Vápno je stavebný materiál, ktorý má z pohľadu princípov trvalo udržateľného rozvoja veľkú budúcnosť.
* Vyrába sa zo surovín, ktorých je prakticky všade na našej planéte dostatok (obrovské zásoby vápencov), čiže suroviny sa do vápeniek dovážajú na minimálne vzdialenosti.
* Výroba je prakticky bezodpadová. Do vápenky sa dovezie vápenec a vyvezie sa hotové vápno, resp. vápenný hydrát. Jediný „odpad“ je CO2, ktorý vzniká pri výrobe ako aj pri spaľovaní palív. Vápno má však tú vlastnosť, že pri tvrdnutí – karbonizácii, musí absorbovať CO2 z okolitého ovzdušia a tak CO2, ktoré bolo uvoľnené pri výpale je opäť viazané pri karbonizácii.
* O vápne sa dá povedať, že z pohľadu ochrany životného prostredia je to prakticky všeliek. Jeho použitie v rôznych oblastiach vyplýva z nasledovných vlastností vápna:
* Čistiace vlastnosti vápnao zásaditý charakter – slúži na neutralizáciu kyslého prostredia- úprava pH pôdy
o tvorba vodou nerozpustných zlúčenín – tvorba nerozpustných zlúčenín s väčšinou chemických látok
o hygroskopická vlastnosť – stabilizácia kalov absorbovaním vody z rôznych kalov
o hygienické vlastnosti – likviduje baktéria, preto sa hodí na čistenie vôd
o karbonizačná, resp. dekarbonizačná vlastnosť – vhodné na úpravu tvrdosti vody
o viazanie síry – odírovanie spalín v tepelných elektrárniach pri vzniku energo – sadrovca, ktorý je použiteľný pri výrobe cementu
Uzavretý cyklus kalcinácie (pálenie), hydratácie (hasenie)a opätovnej karbonizácie (vytvrdnutie) vápna
Log in to reply.