-
Všetko, čo bolo za socializmu …
-
-
-
Pyramída ľudí bavila a mocných dráždila
5. decembra 2009
Varenie, upratovanie, žehlenie. Okopávanie v záhrade. Opaľovanie sa či oddych pod perinou. Spôsobov, ako tráviť voľný čas, je množstvo. Ku každému z nich sa hodí nerozlučný priateľ a dobrý spoločník – rádio.
Časy sa menia a mení sa aj tvár rozhlasovej zábavy. Kedysi bola menej vtieravá, ako súčasná zmes džinglov, guľometných moderátorských vstupov a donekonečna rotujúcich hitov v totálnom nasadení. A mala stabilnú podobu, na ktorú bol poslucháč zvyknutý.
Napríklad k sobotňajšiemu ránu či predpoludniu patril Somzafor, čiže Sobotný magazín zábavných foriem, alebo Rádiovíkend. A o jednej popoludní sa vari zo všetkých slovenských rádií ozývala jedna z najpopulárnejších zvučiek – známa orchestrálna melódia podfarbená slovom Maratóooon.
Zábavná relácia z košického rozhlasu sa vysielala od 8. januára 1966, keď sa poslucháčom po prvý raz prihovorila maratónska trojica – herci Elena Kleisová, Peter Gažo a Ján Kado (vlastným menom Ján Dudra, v civilnom povolaní lekár kardiológ).
Maratón mal svoje pravidelné rubriky ako Na každú sobotu jeden šibeničný, Pán hlavný trochu korenia, prosím, či obľúbené scénky o Ďurkovi a ockovi. Relácia sa udržala v éteri s prestávkami takmer štyridsaťdva rokov.
Variácie na variácie
K obľúbeným víkendovým programom patrila hra pre deti a mládež či Banskobystrický sobotník. Vari najzaujímavejšia kapitola rozhlasovej zábavy sa však skrýva za slovom Variácie. Relácia, ktorá vypĺňala nedeľné predpoludnia slovenských domácností, vznikla v roku 1976 a venovala sa skloňovaniu slova alebo slovného spojenia, ktoré predstavovalo hlavnú tému. Pri jej vzniku stáli okrem Petra Guldana (mimochodom, autora známeho seriálu Bambuľka) aj dve známe osobnosti slovenského humoru – Stanislav Štepka a Milan Markovič, ktorí sa poznali zo spoločného pôsobenia v Učiteľských novinách a predovšetkým v Radošinskom naivnom divadle.
“Bolo to hviezdne obdobie rozhlasovej zábavy,” spomína na tieto časy redaktor Slovenského rozhlasu Marián Grebáč, ktorý už vtedy pôsobil v redakcii zábavných žánrov. “Pôvodne ma práve Štepka oslovil, aby som do relácie pripravoval živé vstupy, napríklad zo zákulisia Bratislavskej lýry alebo z veľtrhu Agrokomplex.”
Štepka sa po čase rozhodol venovať naplno divadlu. Neskôr, v roku 1987, sa Variácie rozdelili na štyri nedeľné zábavníky. O priazeň poslucháčov sa striedavo uchádzali Markovičova relácia Pod pyramídou, Humorikon dvojice Oliver Andrássy a Elena Vacvalová, Apropos z dielne Stana Radiča a napokon Echo, ktoré sa vylúplo zo Samoobsluhy zábavy.
Relácia Pod Pyramídou mala niekoľko základných znakov: vysielala sa naživo zo Štúdia 5 naplneného na prasknutie, Milan Markovič si do nej pozýval hostí a o klavírny sprievod sa staral hudobník Peter Breiner, ktorý sa ukázal aj ako nadaný glosátor. (Jeho funkciu zastávali prechodne aj Jaroslav Filip či matematik Ivan Mizera.) Markovič s Breinerom pritom pracovali neobvyklým spôsobom – Breinerovi prekážalo prefajčené prostredie kaviarní a tak tvorili pri prechádzkach mestom
(Ne)sloboda pod pyramídou
Štvrtým a najvýraznejším znakom Pyramídy však bola ostrá politická satira, pri ktorej poslucháči zatajovali dych, či je vôbec možné niečo také odvysielať.
“Najskôr sa predstavitelia režimu spoliehali na cenzúru v rámci rozhlasu,” spomína Marián Grebáč. “Neskôr sme však napríklad nosili na Ústredný výbor KSS každý diel relácie Pod Pyramídou, aby si ho mohol vypočuť súdruh Viliam Šalgovič. Ťažko povedať, či sa pritom smial. Možno skôr trpel.”
Schvaľovať sa museli aj ostatné zábavné relácie, dokonca i silvestrovské. Reakcie súdruhov boli často nepredvídateľné. Andrej Reiner napríklad napísal scénku o zostarnutom Alibabovi, ktorému sa trasú pištole v rukách. Nato jeden zo súdruhov povedal: “Toto musíte vystrihnúť, pretože ja si súdruha Husáka veľmi vážim!” Ako vysvitlo, scénku považoval za narážku na Husákov novoročný prejav, pri ktorom sa prezidentovi chvel papier v ruke. “Snažili sme sa vždy vsunúť do relácie niečo, čo vzbudilo pozornosť, ale dalo sa to ľahko vystrihnúť, pričom iné veci zostali nepovšimnuté,” dodáva Grebáč. “Samozrejme, existovala aj požiadavka robiť politickú satiru, ale orientovanú na druhú stranu, teda proti kapitalizmu.”
Komunistami dosadený riaditeľ rozhlasu Vasiľ Bejda paradoxne vychádzal tvorcom zábavy v ústrety a zastával sa ich. Údajne raz na podobnej “schvaľovačke” tresol poznámkovým blokom do stola a vykríkol: “Vy by ste doma žrali takú polievku, ktorú by žena neosolila a neokorenila? Veď toto je korenie zábavy!”
Humor hovorí za ľudí
Do obrovskej rodiny rozhlasovej zábavy patrí oveľa viac osobností a relácií. Napríklad Kaleidofón, ktorý pripravoval Berco Trnavec a uvádzal Marián Labuda. Zo spolupráce Vlada Nosáľa a Milana Mlsnu vznikla postava ľudového rozprávača Strýca Marcina. V rozhlase boli ako doma aj Oldo Hlaváček a Ivan Krajíček. A vznikol tu dokonca predchodca skrytej kamery – scénky Olivera Andrássyho a Mariána Zednikoviča s cieľom nachytať nič netušiacich poslucháčov. (Napríklad telefonáty, v ktorých sa Zednikovič predstavoval čarovnou formulkou “Kelemen, elektrárne” a vysvetľoval šokovaným majiteľom, že budú musieť platiť aj za verejné osvetlenie, ktoré im zvonku svieti do bytu.)
I v neprajných časoch rádio dokázalo ľudí zabaviť, ale aj ponúknuť pocit, že za nich niekto hovorí o problémoch, pomenúva ich. Rádio bolo príjemným a často aj vtipným kamarátom. Neznie to v porovnaní so súčasnosťou nostalgicky?Anketa: Počúvali ste radi rádio?
Oliver Bakoš, filozof
Vždy v nedeľu, ešte kým rodičia spali, som počúval so zatajeným dychom a niekedy i so zavretými očami rozprávku, pretože som potom videl príbeh akosi jasnejšie a bezprostrednejšie. Ale celý rok som sa tešil najmä na ďalšie rozhlasové silvestrovské pásmo. Zdalo sa mi aj po nástupe televízie akési lepšie.
Dušan Fabián, psychológ
Zo zábavných relácií si najviac pamätám na rozhlasové Silvestre, ktoré sme doma počúvali už v čase, keď som bol dieťa. A na rozhlasových Silvestroch ma najviac fascinoval herec a komik František Dibarbora. Jeho pesničky mi utkveli v pamäti dodnes.
Daša Čejková, spisovateľka
V sobotu som pravidelne zapínala rádio o 13. hodine, keď sa začínal košický Maratón. Pokračovalo to rozhlasovými hrami pre mládež, v ktorých sa mi najviac páčil herec Emil Filo a jeho zvláštny hlas. Doma muselo byť všetko upratané a nachystané, lebo soboty boli u nás rozhlasové. -
-
Stopy sveta, ktorý už dnes chýba
Vyšla unikátna kniha, ktorá porovnáva každodenný život rôznych skupín ľudí pred a po novembri 1989. Na novej publikácii o každodennosti „vtedy a teraz” sa popri etnologičkách z Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied podieľali aj odborníci z iných spoločenskovedných ústavov SAV i z Centra orálnej histórie pražského Ústavu soudobých dějin. Prevažujúcou, metódou skúmania je naratívne interview, orálna história. „Išlo nám o to,” hovorí v úvode editorka Zuzana Profantová, „uchopiť zmenu prostredníctvom kľúčových konceptov sloboda, pravda, cenzúra, autocenzúra, moc, strach, propaganda, identita, hodnota, postoj a ďalších, ktoré dávajú kapitolám spoločného menovateľa”.
Ten je žiaduci, keďže publikácia porovnáva každodennosť „predtým” a „potom” v živote veľmi rozmanitých sociálnych prostredí, skupín či profesií. Od architektúry a bývania cez literatúru, divadlo a žurnalistiku, prácu v poľnohospodárstve či prácu robotníkov, chalupárstvo i cestovanie, tvár mesta v Trenčíne i podobu sídliska Petržalka až po také vzdialené kontinenty, akými boli členovia Brigád socialistickej práce, politickí väzni či osud jednej židovskej rodiny.
Pravda, lepšie porozumenie osobnej životnej skúsenosti a v nadväznosti na ňu i širšej skúsenosti doby by si v prípade viacerých tém zaslúžilo osobitnú knihu. Napríklad o dnes už takmer zabudnutých osudoch „kulakov” vystavených najrozličnejším formám šikanovania.
Ústami jednej z respondentiek: „Vyrúbili také vysoké kontingenty, že sme šecko moseli odezdat, každý liter mléka, každé vajco. Keby sme neplnili normy, nás zavrú, keby nepodpísal, též by ho boli zavreli a nás vyvézli jako nékerých. Až potom, ked tatenko podpísali to družstvo, už bolo lahšé dýchat.”
„Nakonec přišli za mnou, jestli bych nechtěl vstópit do strany,” spomína respondent z Moravy v sonde venovanej bývaniu v normalizovanom Československu. „Víš, soudruhu, jsi mladej, perspektivní, máš tady třikrát žádost o byt. Pojď nás podpořit! Tak jsme to podepsali. Ať se na mě dívá kdo chce jak chce, dodneška bych ten byt neměl.”
Citátov by sa dali vybrať desiatky, a nie je náhoda, že oveľa častejšie hovoria o prispôsobovaní, podlomení sa a „podpisovaní” než o trvalom vzdore. Takí sme boli.
Viacerí respondenti nešetria kritikou ani na obdobie slobody po roku 1989 – miestami je miera rozčarovania taká hlboká, že niektoré črty obdobia socializmu pre nich vyznievajú lepšie. René Bílik v stati o literárnom živote na Slovensku v rokoch 1949 – 1989 hovorí aj o zmysle výskumov a kníh ako je táto. Umožňujú v kultúrnej pamäti uchovávať aj ľudské a sociálne obsahy udalostí a potom z týchto stôp „čítať svet, ktorý dnes už chýba”.
Neraz máme pocit, že mladším generáciám už ten niekdajší svet, a tobôž nie jeho horory, vlastne ani nechýba. Kniha Profantovej tímu aspoň časť tejto skúsenosti plasticky pripomína.
utorok 9. 3. 2010 | Martin Bútora
-
Domáce
Gazdiné, čo varili dejiny
Márius Kopcsay | 20. marca 2010 7:13
Čo môže byť jednoduchšie než navariť, upratať, utrieť prach a prestrieť pre hostí? Úkony na prvý pohľad samozrejmé – a predsa vždy existovalo množstvo odbornej i “odbornej” literatúry, ktorá radila ženám, gazdinám, ako sa vyrovnať s kuchárskym umením a s domácimi prácami.
Žena v domácnosti je prežitok
V šesťdesiatych rokoch bol nedostatok čerstvého mäsa, v obchodoch boli zväčša len konzervy. Gazdinky si na nedostatkový tovar museli vystáť dlhočizné rady.
Autor: archívPravdaže, aj na radách pre domácnosť sa nezmazateľne podpísal duch doby. Napríklad obdobie reálneho socializmu, ktoré sa snažilo o emancipáciu ženy, i keď svojským spôsobom – odložením detí do jaslí či materských škôl, vyzdvihovaním verejného stravovania a zverením čo najväčšieho množstva domácich povinností do rúk skúsených a profesionálnych komunálnych služieb. Utópia?
Socialistické sci-fi
Takmer ako sci-fi vyznievajú predstavy Ľudmily Reichlovej-Kuchárikovej, autorky knihy Moderná domácnosť, ktorá tvrdí: “V mestách, kde už sú zavedené Komunálne služby, je veľkou fyzickou úľavou pre celú rodinu, keď sa väčšie práce spojené s riadením zveria tejto službe, ktorej pracovníci sa už postupne vyškoľujú a svojou odbornou prácou vedia uspokojiť aj náročných ľudí. Sú omnoho lepšou náhradou za bývalé pomocnice v domácnosti…”
Autorka si takisto zhlboka povzdychla, že “aj keď sa verejné stravovanie stane masovým, ešte dlho budeme približne 50 % stravy jedávať doma”. Hovoríme o časoch, keď podľa štatistík pracovala väčšina dospelých zamestnaných žien 12 až 13 hodín denne, čo bolo na hranici ich fyziologickej výkonnosti. Ktovie, ako je to dnes…
Rady a kuchárske recepty pre domáce panie zachytávajú módne vlny, keď niektoré potraviny boli “v kurze” a iné, naopak, neobľúbené. Napríklad publikácia “Domácí hospodářství” z roku 1923 usudzuje o dnes preferovanom olivovom oleji: “V některých krajinách je zvykem mastiti saláty olejem olivovým (provánským). Olej ten na vzduchu se však brzy mění v olej dřevěný, jímž lze mazati jen nástroje.” Úsmevne pôsobí časť venovaná alkoholickým nápojom: “Kořalku by měli prodávati jenom v lékárnách. Starým lidem může mírné požití prospěti, mládeži škodí však vždycky.” Samozrejme, tento smelý plán sa nikdy nepodarilo realizovať.
Vojnová kuchyňa
Kuchárske knihy a príručky určené gazdinám však prezentujú nielen pohľad na stravovacie návyky. Neraz predstavujú aj kroniku jednotlivých historických období. Do tohto žánru napríklad zablúdila slovenská spisovateľka Terézia Vansová. Jej kuchárska kniha Recepty prastarej matere dojemne odráža dozvuky relatívne prajného obdobia pred prvou svetovou vojnou: “Romantika spojená s príchodom velikého rodinného koča alebožto korábu, z ktorého na dvor vysypalo sa početné družstvo veselých a hladných hostí, uniká do minulosti. Len kde-tu ešte zjavujú sa nečakaní ale vítaní hostia. Nečakaní. Obyčajne prídu vtedy, keď domáca pani má najviac práce a najmenej príprav v kuchyni. A tu pribehne slúžka: Hostia idú! Len – čo im dáme?”
Prízrak neprajných vojnových čias prezrádza samotný predslov autorky: “Túto knihu som sostavila, keď hospodárske pomery našej vtedajšej vlasti boli sriadené, keď bolo všetkého dosť a keď pri jednaní platilo ešte slovo: To je ako za groš žemľa. Prišla vojna a sprevracala všetko jestvujúce čím hore, tým dolu.”
Podobne i obdobie druhej svetovej vojny opisuje Slovenská ľudová kuchárka pre každý stôl autorky Žely Inoveckej z mája 1944: “Žiaľ, ešte vždy zúri neľútostná vojnová víchrica, a preto pripojujeme do tohto vydania stať “vojnová kuchyňa”, ktorá podáva z praxe niektoré dobré rady s ohľadom na úsporu masti, cukru, atď…” A reklamná brožúra Dr. Oetkera len bezmocne pritakáva: “Dnes sa vyskytujú určité ťažkosti, zapríčinené nedostatkom istých vecí, ktorých bolo ináč nadostač.”
Dobrá rada stojí groš
V hojných časoch reálneho socializmu nebolo treba zápasiť s vojnovým nedostatkom, ale skôr s nedostatkami trhu. Podľa jeho vrtochov raz gazdinám radili používať rastlinné, inokedy zas živočíšne tuky. Raz boli vajíčka nezdravé, inokedy zdobili bratislavské električky nápisy: “Jedno vajce denne”.
Na otázku zdravého stravovania museli svoj názor vysloviť aj politici. Napríklad podpredseda slovenskej vlády Ján Gregor sformuloval novodobé desatoro správnej výživy, hoci niektoré body sa javia ako ťažšie zrozumiteľné.
Napríklad bod 6, ktorý káže “zabezpečiť minimalizáciu negatívnych javov pri uspokojovaní potrieb daktorými minerálnymi látkami”. Čitateľ príručky Čítanie ´84 o správnej výžive sa však predsa len dozvie aj adresnejšie posolstvá. Napríklad, že “človek počas života prijme veľké množstvo potravy”. Konkrétne vraj predstavujú nákladný vlak s desiatimi vagónmi, medzi ktorými by bol aj vagón zemiakov či tri až štyri vagóny tekutín.
Domáce panie dostávali dostatok praktických rád aj v časoch, keď ich denne neponúkali médiá. Mnohé rady sú dodnes užitočné, iné vyznievajú kuriózne, ak nie rovno nezmyselne. Nevedno, či je i dnes za groš žemľa. Ale že dobrá rada stojí groš, platí predsa stále.
Zdroj Pravda
-
Nová kniha Juraja Šeba Budovateľské 50. roky
Vydal už: Zlaté 60. roky (2008) a Normálne 70. roky (2009), ktoré zaznamenali nečakaný čitateľský úspech. Podieľal sa aj na vzniku publikácie Slovenský bigbít (2008).
Čítajte viac: TU -
Pred 44 rokmi sa konala akcia Vlasáči, zadržali 4 000 ľudí
Komunisti vytiahli v auguste 1966 do boja proti neformálne sa obliekajúcej mládeži. Vadil im dokonca aj filmový hrdina Vinnetou, pretože aj on mal dlhé vlasyPRAHA 3. augusta (SITA) – Presne pred 44 rokmi sa v bývalej Československej socialistickej republike (ČSSR) rozbehla rozsiahla akcia zameraná proti neformálne sa obliekajúcej mládeži, ktorú komunistický režim považoval za piatu kolónu Západu. Český denník MF Dnes získal a vo svojom utorňajšom vydaní zverejnil doteraz neznáme dokumenty o akcii Vlasáči, na ktorej sa podieľal aparát komunistickej strany, Verejná bezpečnosť aj tajná polícia. Pozatýkali počas nej okolo 4 000 mladých ľudí, a niektorých z nich aj ostrihali.
Komunisti si v rámci príprav na akciu, ktorá sa uskutočnila v auguste 1966, zaznamenávali výskyt “vlasáčov” v jednotlivých okresoch a zakresľovali si ho do máp červenou farbou. Modrou si značili výskyt výtržníkov a zelenou príživníkov, teda ľudí, čo nechodili do práce.
“Vlasáčov” popisovala Komunistická strana Československa (KSČ) v interných dokumentoch ako “osoby s enormne dlhými vlasmi a neupraveným zovňajškom, ktorých správanie je nevhodné a vulgárne, pričom nemusia spĺňať všetky uvedené znaky súčasne”. Spoločným znakom tejto subkultúry bolo podľa komunistických materiálov “provokatívne a odpudzujúce správanie sa voči spoluobčanom na verejnosti aj v uzavretých priestoroch”.
KSČ v tej dobe prekážal dokonca aj filmový hrdina Vinnetou, pretože aj on mal zhodou okolností dlhé vlasy. “Spoločným znakom prevažnej väčšiny výrobkov s vinnetuovskými motívmi je krikľavý nevkus a gýčovitosť. Socialistická výroba musí rešpektovať nielen estetické kritériá, ale aj zásadné parametre ideovo politických hodnôt,” píše sa v správe ústredného výboru KSČ z roku 1966.
-
UFF ,ešte aj červenokožeč im vadil,keby boli vytiahli zbrane proti fajčeniu kalumetu ,to by bol prínos totality-boj proti tabaku.
…len aby sa títo naši vládnúci modrokabátnici neinšpirovali a nezačali boj proti dlhovlasáčom,keď už parlamentu šéfuje náčelník Bosá hlava.
Náš rudý bartr,teraz v opozícii(mierne ryšavý (S)starý slovan(k) Fic(g)o),nás už neochráni,a ani náčelník veľký Mufty .
SLOVENSKÝ PARLAMENT (vláda) JE JEDNO VELKĚ LOVIŠTE ,kde sa nájde dosť bizónov pre všetkých lovcov.
HOWG,dohovoril som.
-
To s tym Ficom a Muftim si myslel velebne, alebo ironicky.. ASOMTAM?
:-)
-
Autor: Andrej Greguš
K výročiu 17. novembera 1989 – Otestujte si svoju pamäť
Otestujte si svoju pamäť: dokážte si, že nezabúdate, aj keď si mnohí želajú opak. Za každú správnu odpoveď si zarátajte 1 bod. Známkové hodnotenie: 17-21 bodov = 1, 12-16 bodov = 2, 7-11 bodov = 3, 2-6 bodov = 4, 0-1 bodov = 5.
správne odpovede sú skryté na konci príspevku,stačí ho “vysvieti´t”
1. Ktorý známy politik je autorom básne Pomník vďaky, oslavujúcej komunistický Víťazný február?
A Vasil Biľak
B Peter Weiss
C Mikuláš Dzurinda2. Kto z nasledujúcich protagonistov relácie TV Markíza Sedem s.r.o. nebol pred rokom 1989 členom KSS?
A Elena Vacvalová
B Boris Filan
C Marián Leško
D Milan Lasica3. Autor množstva esejí o hrôzach židovského holokaustu … bol tiež autorom knižky Proti buržoáznemu nacionalizmu a kozmopolitizmu z roku 1951, v ktorej schvaľoval väznenie a popravy nepohodlných občanov komunistickým režimom.
A Juraj Špitzer
B Dominik Tatarka
C Ladislav Mňačko4. Politológ Miroslav Kusý bol v čase komunistického režimu…
A kuričom
B taxikárom
C vedúcim Ideologického oddelenia Ústredného výboru KSS5. Marián Labuda, počas normalizácie jeden z najobsadzovanejších a najlepšie zarábajúcich hercov v ČSSR, na tribúne počas nežnej revolúcie vyhlásil:
A Komunisti zneužívali moju tvár!
B Za komunistov som profitoval, občania, odpusťte!
C Z mojich honorárov som prispieval na onkológiu!6. Slovenský herec …, ktorý v predstavení bratislavského divadla Aréna vykresľuje J. Tisa ako vraha židov, v 70. rokoch autom zmrzačil ženu a v roku 2005 na českej diaľnici D1 zabil dve ženy, pričom sa necítil byť vinníkom.
A Ivan Vojtek
B Jozef Dóczy
C Marián Labuda7. Ktorý popredný novinár a politický komentátor študoval na prešovskej Univerzite P. J. Šafárika vedecký komunizmus?
A Pavol Minárik
B Marián Leško
C Peter Schutz8. Básnik, textár a publicista Ján Štrasser, do 19. 11. 1989 (keď vstúpil do VPN) podpredseda ZO KSS vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, sa počas normalizácie profiloval aj ako autor prorežimovo angažovaných pesničkových textov, s ktorými bodoval na…
A Bratislavskej lýre
B Bystrických zvonoch
C Festivale politickej piesne v Martine a Zlatom palcáte9. Ktorý bývalý minister zahraničných vecí SR figuroval v zoznamoch spolupracovníkov ŠtB pod krycím menom Skopec?
A Juraj Schenk
B Pavol Hamžík
C Eduard Kukan10. Otec … bol normalizačným šéfredaktorom časopisu Roháč a jeho starý otec vytvoril na objednávku komunistického režimu sochu J. V. Stalina, inštalovanú na terajšom Námestí SNP v Bratislave, za ktorú mal začiatkom 50. rokov, keď bol priemerný mesačný plat občana
600 korún, zinkasovať honorár 1 000 000 Kčs v novej mene.
A šéfredaktora pravicového týždenníka Týždeň Štefana Hríba
B redaktora pravicového týždenníka Týždeň Martina Hanusa
C fotoreportéra pravicového týždenníka Týždeň Andreja Bána11. Ktorý opozičný politik adresoval vládnej koalícii po iniciovaní referenda o neprivatizácii strategických podnikov v roku 1998 vetu „Kopete do otvorených dverí, my sme proti privatizácii strategických podnikov“?
A Mikuláš Dzurinda
B Pavol Hrušovský
C Ľudovít Černák12. Komická dvojica Milan Lasica a Július Satinský v minulosti pripojili svoj podpis pod:
A vyhlásenie Charty 77
B tzv. antichartu – propagandistický dokument KSČ
C dokument Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite13. V rokoch 1996 – 2000 šéfredaktor denníka Pravda a exprotagonista relácie Sedem s.r.o. Pavol Minárik v 80. rokoch ako spravodajca Pravdy v Poľsku…
A škandalizoval Walesovu Solidaritu, poľskú cirkev a pápeža Jána Pavla II.
B kritizoval vyhlásenie výnimočného stavu W. Jaruzelským
C pravdivo informoval o udalostiach v krajine14. Ktorý politik SNS povedal: „Jána Slotu vnímam ako človeka, ktorý iba rozpráva a nič okrem rozprávania nebude robiť“?
A Sergej Chelemendik
B Anna Belousovová
C Viliam Oberhauser
D Melánia Kolláriková15. Ktorý politik OKS za socializmu spolupracoval s J. Štrasserom na prekladoch viacerých „pokrokových“ diel nemeckých komunistických autorov?
A Peter Tatár
B František Šebej
C Peter Zajac16. Kto bol v rokoch 1991 – 1992 námestníkom Federálnej bezpečnostnej informačnej služby ČSFR, ktorá mala v roku 1992 stáť za zinscenovanou aférou odpočúvania konzulátu USA v Bratislave, cielene diskreditujúcou SR?
A Vladimír Palko
B Vladimír Mitro
C Ladislav Pittner17. Historik Ivan Kamenec, označujúci prvú SR za totalitný štát, …
A bol pred rokom 1989 členom KSS
B nikdy nebol členom KSS
C sa v roku 1968 vrhol pod sovietsky tank18. Kto napísal oslavnú báseň na zosnulého komunistického vodcu ZSSR L. I. Brežneva Odkaz Leonida Iľjiča, opublikovanú 11. 11. 1982 v týždenníku Nové slovo?
A Tomáš Janovic
B Ľubomír Feldek
C Daniel Hevier19. Proti čomu hlasoval predseda KDH Ján Čarnogurský v roku 1992 v SNR?
A proti schváleniu Ústavy SR
B proti schváleniu jazykového zákona
C proti rozširovaniu EÚ20. Humorista Milan Markovič bol za socializmu…
A disidentom
B väznený pre politické postoje
C členom KSS s kontaktmi
v ÚV KSS21. Predseda SDK Mikuláš Dzurinda voličom v roku 1998 sľúbil:
A privatizáciu strategických podnikov
B tvrdé ekonomické reformy
C dvojnásobné platySprávne odpovede: 1C, 2D, 3A, 4C, 5A, 6C, 7B, 8C, 9C, 10C, 11A, 12B, 13A, 14A, 15C, 16A, 17A, 18B, 19A, 20C, 21C
-
-
-
Neviem, či len mňa otravuje to malé okno v predchádzajúcom príspevku… Keby ešte niekoho, môže kliknúť sem.
Log in to reply.