-
Žehličky, hladičky, piglajze
Už od 17. storočia sa stretávame s dvoma základnými typmi žehličiek : 1. plochá, teda hladička 2. žehlička s otvorom na žeraviace teleso, nazývaná aj skrinková Hladičky sa nahrievali nad otvoreným ohňo, neskôr na platni šporáka (pece), čo prinášalo základnú nevýhodu : žehliaca plocha bola začiernená od sadzí. V dobrej domácnosti bolo takýchto hladičiek viac. Kým jedna vychladla, na platni sa zohrievala ďalšia. Žehličky s dutým otvorom sa neohrievali ako celok, ale iba zvnútra tým, že so do nich vkladalo horúce železo hranolovitého alebo trojuholníkového tvaru. Na dlhšie žehlenie bolo potrebných viac takýchto želiezok. Keď vychladlo jedno, vymenilo sa pomocou klieští za ďalšie rozhorúčené. Neskôr sa vyvinula žehlička na drevené uhlie, ktoré rozžeravené bolo zdrojom tepla. Po bokoch mala otvory na prúdenie vzduchu a aby pahreba nevyhasla, bolo potrebné párkrát ňou zamávať. S týmito žehličkami sa muselo pracovať vo voľnom priestore alebo pri otvorenom okne, pretože spaľovaním uhlíka prichádzalo k tvorbe jedovatého kysličníka uhoľnatého. V priebehu vývoja sa koncom 19. storočia používali i žehličky liehové a začiatkom 20. storočia i žehličky s prídavným zariadením na petrolej. V roku 1883 bola v USA patentovaná prvá elektrická žehlička Žehličky, alebo na Slovensku bežne nazývané piglajzy z nemeckého Bügeleisen, boli vyrábané z liatiny, mosadze, železa. Na našom území existovalo viacero výrobní, najmä v zlievárňach (Gemer, Horehronie, Liptov), železiarňach ale aj v menších kovovýrobniach. Ojedinelé a dnes zberateľmi vyhľadávané sú sklené hladičky, hríbového tvaru na princípe fľaštičky s malým otvorom, do ktorého sa liala horúca voda.Už od 17. storočia sa stretávame s dvoma základnými typmi žehličiek :
1. plochá, teda hladička
2. žehlička s otvorom na žeraviace teleso, nazývaná aj skrinková
Hladičky sa nahrievali nad otvoreným ohňo, neskôr na platni šporáka (pece), čo prinášalo základnú nevýhodu : žehliaca plocha bola začiernená od sadzí. V dobrej domácnosti bolo takýchto hladičiek viac. Kým jedna vychladla, na platni sa zohrievala ďalšia.
Žehličky s dutým otvorom sa neohrievali ako celok, ale iba zvnútra tým, že so do nich vkladalo horúce železo hranolovitého alebo trojuholníkového tvaru. Na dlhšie žehlenie bolo potrebných viac takýchto želiezok. Keď vychladlo jedno, vymenilo sa pomocou klieští za ďalšie rozhorúčené.
Neskôr sa vyvinula žehlička na drevené uhlie, ktoré rozžeravené bolo zdrojom tepla. Po bokoch mala otvory na prúdenie vzduchu a aby pahreba nevyhasla, bolo potrebné párkrát ňou zamávať. S týmito žehličkami sa muselo pracovať vo voľnom priestore alebo pri otvorenom okne, pretože spaľovaním uhlíka prichádzalo k tvorbe jedovatého kysličníka uhoľnatého.
V priebehu vývoja sa koncom 19. storočia používali i žehličky liehové a začiatkom 20. storočia i žehličky s prídavným zariadením na petrolej.
V roku 1883 bola v USA patentovaná prvá elektrická žehlička
Žehličky, alebo na Slovensku bežne nazývané piglajzy z nemeckého Bügeleisen, boli vyrábané z liatiny, mosadze, železa. Na našom území existovalo viacero výrobní, najmä v zlievárňach (Gemer, Horehronie, Liptov), železiarňach ale aj v menších kovovýrobniach.
Ojedinelé a dnes zberateľmi vyhľadávané sú sklené hladičky, hríbového tvaru na princípe fľaštičky s malým otvorom, do ktorého sa liala horúca voda.
Log in to reply.