10. júla 2001
Na Trenčianskom hrade objavili zvyšky rotundy, ktorú pravdepodobne postavili prví nasledovníci Cyrila a Metoda. Objav je staršieho dáta, ale stavba je doteraz prikrytá drevenými doskami, ktoré sa už pomaly začínajú rozpadávať. „Je to slovenský unikát, ale ťažko o jeho hodnote rozprávať návštevníkom, ktorí z neho nič nevidia na vlastné oči,“ hovorí Katarína Babičová, riaditeľka Trenčianskeho múzea.
„Trenčiansky hrad je tretím-štvrtým najnavštevovanejším na Slovensku, viac ako tretinu návštevníkov tvoria cudzinci, a tých pramálo zaujíma, či máme finančné problémy, alebo nie. Pre nich je to jednoducho zlá vizitka tohto štátu, ktorý sa nedokáže postarať o svoje historické drahocennosti.“ Už tri roky hrad nedostal ani korunu na rekonštrukciu objektov. Z vlastných prostriedkov múzeum financuje len najnutnejšiu údržbu, aby bol hrad na pohľad čistý a nezarástol trávou. Kultúrna a historická pamiatka však potrebuje viac.

Rotunda na hornom nádvorí je najstaršou murovanou stavbou na Trenčianskom hrade a v celom regióne. Stála len niekoľko metrov od Matúšovej veže, ktorá vznikla v 11. storočí, no rotunda je podstatne staršia. Architektonickou koncepciou sa zhoduje s pôdorysným riešením veľkomoravského kostola v Mikulčiciach a je teda veľmi pravdepodobné, že pochádza takisto z obdobia Veľkej Moravy. V tom prípade zohrala významnú úlohu v christianizácii tunajšieho obyvateľstva. Ako prví prijímali kresťanstvo príslušníci vládnucej vrstvy, preto odborníci predpokladajú, že vznikla ako privátny kniežací kostolík pánov hradu, nadväzujúci na tradíciu staršieho slovanského hradiska. K tejto rotunde sa viažu aj dobové správy o tom, že napriek cirkevnému zákazu Matúšovi Čákovi slúžil na hrade bohoslužby benediktínsky opát z neďalekej Skalky.

Trenčiansky hrad je ako jeden z mála otvorený nepretržite po celý rok, sedem dní v týždni. Najviac návštevníkov vždy privíta cez letnú sezónu. Ale ani v tomto roku nikto z nich neuvidí vzácnu rotundu, iba hŕbu nevzhľadných, chátrajúcich dosák.

Milan Kráľ

Zdroj: Denník Pravda č. 157/01, 10. 07. 2001