Úvod do enyológie 2.1 zbrane – úvod

V ľudskej reči nejestvuje slovo, ktoré by bolo toľkokrát zneužité na politické, propagandistické a ideologické účely, ako slovo zbraň. Významový úpadok nastal už začiatkom 20. storočia a totálny terminologický chaos dokonáva dnešná informatická doba, v ktorej ako keby (a možno aj) slovo stratilo obsah. Aby som bol konkrétny, budem vychádzať z definície zbrane vo Wikipédii, slobodnej encyklopédii:

Zbraň je nástroj, predmet, prostriedok, ktorým sa bojuje, umožňuje používateľovi dôraznejší a účinnejší útok. Zbrane sa vyvíjajú od začiatku prvotnopospolnej spoločnosti; pôvodne slúžili na lov a obranu, neskôr aj na vojenské účely. Spočiatku sa používali takzvané chladné zbrane (bodné, sečné a úderné). Postupne sa vyvinuli vrhacie stroje, po objavení pušného prachu strelné zbrane, v 2. polovici 19. storočia poloautomatické a automatické zbrane, počas 1. svetovej vojny tanky, lietadlá a chemické zbrane (bojové plyny), v 2. svetovej vojne raketové zbrane, jadrové zbrane a neskôr biologické zbrane. Podľa ničivých účinkov sa rozdeľujú na klasické (konvenčné) zbrane a zbrane hromadného ničenia.(1)

Zvýraznený text označuje nepresné alebo nesprávne informácie a cudzojazyčné definície nie sú lepšie. (2) (3)

Všetky prostriedky ľudskej činnosti sú, boli a budú vynachádzané a vyrábané s presným určením cieľa, ktorý sa má pomocou nich dosiahnuť. Dobrý remeselník nikdy nepoužíva na určitý pracovný úkon iné náčinie než to, ktoré je tomuto úkonu adekvátne. Aj laik vie z náčinia vybrať, i keď nie vždy, to najsprávnejšie. Stáva sa však iba zriedkavo, že by niekto zatĺkal klince hoblíkom alebo dlabal drevo skrutkovačom. Ak sa tak stane, je použité náčinie iba núdzovou náhradou.

Výber v oboch prípadoch je výsledkom rozhodovacieho procesu ovplyvneného identifikačnými znakmi náčinia a schopnosťou človeka rozpoznať tieto znaky. Každý predmet nesie určité vonkajšie znaky rozpoznateľné našimi zmyslami, podľa ktorých vieme identifikovať spôsobilosť predmetu na konkrétny účel. Tieto znaky označujeme ako primárne identifikačné znaky. Vznikajú predovšetkým opracovaním materiálu do podoby, ktorá najlepšie zodpovedá účelu, ktorému majú predmety slúžiť.

Existuje však aj viac-menej “univerzálne” náčinie, napríklad kladivo, ktorým možno klince nielen zatĺkať, ale aj vyťahovať. Pri skúmaní predmetu registrujeme samozrejme aj odchýlky, no pre jeho jednoznačnú identifikáciu a zatriedenie do príslušnej skupiny sú určujúce prevládajúce primárne identifikačné znaky. Preto je nezvykle tvarované kladivo vždy zaradené do skupiny kladív a farmárske kliešte do skupiny klieští.

Vývojovo sú náčiniu, najmä nástrojom, veľmi blízke zbrane. V prvopočiatkoch mohol predmet slúžiť rovnako dobre ako nástroj i ako zbraň. Vývoj človeka však prinášal stále užšiu špecializáciu činností, a tak popri skupine nástrojov postupne vznikla skupina zbraní. Špecializácia činností so sebou prináša primárne identifikačné znaky, ktoré dovoľujú identifikovať zbrane z 15. storočia ľahšie a jednoznačnejšie ako na úsvite ich vzniku. Tak sa dostávame k základnej otázke, v čom je rozdiel medzi nástrojom a zbraňou.