Ján Roháč, 6. 8. 2004
V poslednej dobe sa v štiavnických plátkoch objavilo viacero článkov o zlých pamiatkároch a dobrých investoroch. Schéma je v nich približne rovnaká: dobrý investor chce rozvíjať Banskú Štiavnicu tým, že tu postaví superhotel, avšak zlí „ultrapamiatkári“ to nechcú povoliť a boli „by najradšej, keby sa v obytných starých meštianskych domoch svietilo petrolejom, zatepľovalo hlinou a podkrovia by slúžili maximálne pre chov holubov“ (cit. Peter Danáš, Štiavnické noviny 27/2004). Výsledkom potom bude „skanzen“, „dokonale mŕtve centrum“ a „stagnácia života v meste“ (cit. Richard Murgaš, Štiavnický život 14/2004). Situácia je údajne tak ďaleko, že primátor mesta išiel na pamiatkárov žalovať k ministrovi hospodárstva (ústna informácia primátora mesta z mestského zastupiteľstva) a viceprimátor mesta otvorene konštatuje, že najväčšou prekážkou rozvoja Banskej Štiavnice sú pamiatky a pamiatkári (voľná citácia z uvítacieho prejavu viceprimátora mesta na konferencii Krajina – človek – kultúra, 6. mája 2004). Mýtus o zlých pamiatkároch je skrátka večne živý, opakuje sa stále dokola a hrozí, že sa stane všeobecne prijatou pravdou.
Pre úplnosť musím ešte na úvod podotknúť, že je pravda, že Pamiatkový úrad má veľa chýb. Ide o pomalú inštitúciu, legislatíva ich tlačí do byrokracie, pamiatkárom možno chýba (alebo naň nemajú čas) inovatívne myslenie a aj ich spôsob komunikácie tiež nie je to pravé orechové. To sú však procesné chyby (umocňované aj nízkou vymáhateľosťou práva a snahou mnohých ľudí o rýchle a lacné zbohatnutie), takpovediac inštitucionálne nedostatky a tie sa mi skutočne nepáčia. Jedným dychom však musím povedať, že nemám žiadne výhrady proti ich poslaniu a postojom, ktoré obhajujú. Ale nie o tom som chcel…

Mne v celej antipamiatkárskej kampani chýba jedno: názor turistov. Dovoľujem si totiž tvrdiť, že keby turisti čítali štiavnické periodiká a keby počúvali predstaviteľov štiavnickej samosprávy, tak by boli šokovaní. Oni totiž prichádzajú práve za to autentickosťou, práve za tým, čo je tu v Štiavnici ešte zachované. Naša cestovná agentúra organizuje pobyty a akcie v Banskej Štiavnici. Keď sa pozriem na naše záznamy, tak klienti a ľudia, ktorí sa o pobyt v Banskej Štiavnici zaujímajú, sú obyčajne obyvatelia Bratislavy, Prahy či Brna, často máme klientov z USA, ktorí sa do Štiavnice dostanú v rámci potuliek po Strednej Európe, ktoré pre nich organizujeme. Väčšinou sú to ľudia, pre ktorých minutie tisíc-dvetisíc korún za večer nie je až takým problémom, skrátka ako sa odborne hovorí, majú „vysokú kúpnu silu“. Silnou zložkou našej klientely sú firmy, ktoré si tu robia prezentácie alebo oddychové víkendy. V našom prípade ide najmä o počítačové a farmaceutické firmy a reklamné agentúry, teda žiadni potrimiskári. Bez mučenia ešte priznávam, že nás naši klienti platia dobre, za svoje peniaze ale vyžadujú aspoň aký-taký zážitok.

S našimi klientami alebo so záujemcami o naše služby intenzívne komunikujeme pred aj po pobyte v meste, nie sú to pre nás len kusy, ale sú to partneri, niekedy dokonca náš vzťah prerastie do dlhodobejšej komunikácie, ústneho odporúčania iným a niekedy aj do opakovaných návštev (tí, čo pracujete v turizme, iste viete, že to je hádam najvyššia známka spokojnosti klienta). Je teda samozrejmé, že sa klientov aj záujemcov pýtame, čo chcú vidieť, prečo chcú prísť do Štiavnice, čo sa im najviac páčilo, čo by zlepšili. Pýtame sa, aby sme vedeli, čo máme ďalej ponúkať. A chcete vedieť, čo by náš priemerný klient chcel?

Skoro každý z nich sa čuduje, že pustíme na Trojicu toľko áut a vadí im hluk nákladiakov. Všetci chcú bývať v nejakom starom penzióne, v ktorom trebárs vŕzgajú schody a z ktorého by sa malým okienkom pozerali na nejaké historickú scenériu (mimochodom, „naši“ Američania si dávajú ubytovanie v čo najautentickejšej budove ako podmienku, nové a veľké hotely na Slovensku ich vôbec nezaujímajú a s nevôľou sa pozerajú na všetko, čo im vizuálne pripomína ich domov – slnečníky Coca-Cola, fastfoody či trebárs plastové okno…).

Mnohí klienti sa chcú pozrieť do niektorého z tých pekných meštianskych domov na Trojici a keď ich tam zavedieme, tak sú sklamaní, že vnútri je normálna dlažba, normálne dvere či normálne poštové schránky. Všetci turisti sa pýtajú na nejakú štýlovú autentickú reštauráciu a všetci potom nezabudnú spomenúť, že tá, ktorú som im odporučil, nie je nič moc, takú majú aj doma v Bratislave (či v Prahe, Brne, San Franciscu, New Yorku, Washingtone…), že oni hľadajú nejakú takú romanticko-banícku, s drevenou dlážkou, so začadenými klenbami alebo naopak s nízkym stropom, s nejakými miestnymi baníckymi jedlami…

Čo našich klientov uspokojí? Fotografujú si pekne udržiavané banícke domčeky a babky, ktoré v nich bývajú, neodolajú prechádzke po všakovakých chodníčkoch a schodoch v baníckom osídlení, so zatajeným dychom nazerajú do štôlní a s tichou úctou sa prechádzajú po miestach a miestnostiach, kde sa písali dejiny… Obyčajne sa im páči ubytovanie v Kachelmane, terasa v Grande, posedenie v Libresse, všetko veci, proti ktorým pamiatkári iste neprotestujú, naopak, niektoré z nich uvádzajú ako dobré príklady spojenia obnovy pamiatok a turizmu v meste. Skrátka naši klienti obdivujú autentickosť a celkom dobre za ňu platia.

Už ma to nebaví! Komu mám veriť? Našim klientom, ktorí síce nie sú odborníci na manažment historických miest, ale dávajú nám zarobiť, alebo našim úradníkom a investorom, ktorí sú síce superodborníci na všetko, ale faktom je, že z ich práce nemám ani korunu a naopak, robia všetko preto, aby zmizlo to, na čom zarábam? Nuž, keďže nás živí práve ten turista a návštevník, on nám dáva zarobiť, on vyhľadáva naše služby, tak verím jemu a urobím všetko preto, aby sme na ňom zarábali aj naďalej. A preto so všetkou vážnosťou ako zástupca – pokiaľ viem jedinej – cestovnej agentúry, ktorá sa špecializuje na pobyty v Banskej Štiavnici, podporujem Pamiatkový úrad a vyzývam ho, aby aj naďalej strážil autentickosť centra Banskej Štiavnice, ktorá mi dáva zarobiť, a aby nepodliehal tlaku úradníkov a investorov, ak si myslí, že ich tlak je pre svetové dedičstvo škodlivý!

A keď chce niekto stavať nové veľké hotely, kongresové centrá, aquaparky, skiparky, lunaparky a čo ja viem čo ešte – nech sa páči! Budem len rád, vhodne to doplní spektrum služieb, ale nestavajme nové veci v historickom centre! A keď chce niekto bývať v milionárskej vile s bazénom a pastelovými omietkami, nech sa páči! Ale nie v historickom centre! V historickom centre sú domy aké sú a ak v nich niekto nechce bývať, tak nech v nich nebýva. Nájdu sa stovky ďalších, ktorí by v takých domoch bývali, keby mali možnosť. Nechajme historické centrum autentickým a nie akože autentickým, vítajme turistov v objektoch autentických a nie akože autentických. Koniec-koncov, peniaze, ktorými nás platia, sú tiež autentické a nie akože autentické…

A ešte niečo vám prezradím na záver: Predstavte si, že v autentických objektoch v centre mesta, proti ktorým pamiatkári iste nič zásadné nemajú, sa dá aj bývať a z vlastnej skúsenosti vám pošepnem, že je to bývanie oveľa krajšie a kvalitnejšie, ako na sídlisku Drieňová…

Zdroj: http://www.zivotbs.sk/clanok.php?id=67

Tento príspevok je reakciou na články, u nás publikované na adresách:

Kto slúži a čomu
http://www.obnova.sk/article.php?sid=1125

Prekážky (Ad: Sú pamiatky prekážkou rozvoja?)
http://www.obnova.sk/article.php?sid=1128