17. apríl 1999
Vari niet metropoly ležiacej pri dunajských brehoch, ktorá by nemala múzeum lodníctva. Bratislava bola dosiaľ k lodníkom macošská. Azda sa predsa len začalo blýskať na lepšie časy aj im. A možno sa na nich opäť usmial svätý Mikuláš, patrón všetkých lodníkov.
Sen menom Kriváň

Bratislava je svojou polohou oddávna prirodzeným dopravným uzlom, umožňujúcim prepravu tovarov nielen po súši, ale aj vodách Dunaja. Nevídaný rozmach riečnej dopravy nastal najmä v 19. storočí, vďaka vynálezu parného stroja. Ten otvoril cestu dovtedy netušeným možnostiam využitia dunajských vôd.

Od tých čias sa ruch na vlnách Dunaja mnohonásobne zvýšil a vidieť dnes plávať po prúde osobnú loď či tlačný remorkér s nákladnými člnmi už nie je pre mnohých nič výnimočné. Riečna lodná doprava, to sú však aj mnohoročné lodnícke tradície, desiatky dnes už historických plavidiel so svojimi vlastnými osudmi. Veď Bratislava sa môže popýšiť vyše 700-ročnými lodníckymi právami. Žiaľ, neúcta k histórii sa v nedávnej minulosti naplno prejavila aj v tejto oblasti. Mnoho lodí, ktoré by v súčasnosti boli významnými technickými pamiatkami, bolo necitlivo zlikvidovaných, ďalšie skončili v zahraničí, predané za cenu šrotu…

Dnes by ste v bratislavskom prístave márne hľadali napríklad čo i len jediný bočnokolesový parník. Smutný koniec jedného z posledných – Orava – hovorí za všetky. Na konci šesťdesiatych rokov uvoľnil služobné miesto mladším plavidlám, a hoci stále v závideniahodnom technickom stave (napriek tomu, že ho vyrobili ešte začiatkom 20. storočia), bol po odstránení všetkých nadstavieb a zaliatí betónom použitý ako pomocný pilier pri stavbe Nového mosta. Osud parníka Orava sa potom potupne naplnil v jednom z dunajských ramien pod Bratislavou – silné nálože jeho torzo nemilosrdne poslali ku dnu.

Loď na obzore

Združenie Devínska brána (ZDB) sa dostalo do povedomia verejnosti už vlani. Skupine nadšencov sa pred rokom podarilo pod devínskym bralom na sútoku Dunaja a Moravy znovuinštalovať šesťmetrový drevený kríž na pamiatku lodníkov, ktorí našli smrť vo vlnách rieky. Boli to práve ľudia z Devínskej brány, čo založili milú tradíciu vodníckych festivalov, či obnovili opekanie vola podľa starého receptu, ktoré kedysi sprevádzalo korunovačné slávnosti starej Bratislavy.

S nápadom zriadiť na pravom brehu Dunaja lodnícke múzeum, navyše na plavidle, ktoré je samo osebe významným exponátom, prišli práve členovia ZDB. Od peknej myšlienky k samotnej príprave projektu bol už iba krôčik. „V spolupráci so Slovenskou plavbou a prístavmi (SPaP) vznikla predstava záchrany vlečného remorkéra Kriváň a premeniť ho na živé lodnícke múzeum,” vysvetľuje predseda združenia Vladimír Tomčík. „V Rakúsku a Nemecku mnoho lodí zachránili, u nás napriek stáročným lodníckym tradíciám nič podobné neexistuje. Kriváň je zaujímavá technická pamiatka, unikát. Ide totiž o jediný zachovaný trojmotorový a trojvrtuľový remorkér.”

Múzeum na vlnách

Myšlienka zachrániť Kriváň už niekoľko rokov tlela aj v samotných SPaP. Viac ako šesťdesiat metrov dlhý remorkér vyrobený v roku 1953 v komárňanských lodeniciach je už niekoľko rokov v „dôchodku”. Zakotvený v bratislavskom Zimnom prístave čaká na svoje nové poslanie. Dnes má pred sebou určite svetlejšiu budúcnosť, len vďaka niekoľkým nadšencom zo Slovenskej plavby a prístavov totiž neskončil, ako mnoho jeho predchodcov – na šrotovisku.

Juraj Bohunský je jedným z pracovníkov SPaP, ktorí projektom múzea slovenského lodníctva doslova žijú. Opisuje budúcu podobu múzea, akoby už bolo na svete. „Návštevník si bude môcť prezrieť všetky kľúčové časti lode: kormidelňu, časť kajút s pôvodným vybavením, strojovňu. Jedna z expozícií bude dokumentovať vývoj rádiokomunikačnej techniky v lodnej doprave. Jadro múzea by malo byť v podpalubí zadného traktu, kde zrušením niekoľkých kajút vznikne veľký súvislý priestor na ďalšiu expozíciu.” Definitívna tvár múzea bude však ešte predmetom rokovaní medzi zástupcami združenia Devínska brána, SPaP a Občianskeho združenia Divadlo West, ktoré sa k ambicióznemu projektu tiež pripojilo. Podľa predstáv členov ZDB by sa múzeum nemalo úzko špecializovať len na históriu a súčasnosť lodníctva na Slovensku. Malo by byť obohatené napríklad o expozície predstavujúce Dunaj, jeho faunu a flóru, históriu bratislavských mostov atď. „Nechceme, aby múzeum vyzeralo ako zbierka xeroxov a fotografií,” hovorí V. Tomčík zo ZDB. „To dnes nikoho nezaujíma. A napokon, takýmto spôsobom by sa projekt ani neuživil.”

Cez prekážky

Nečudo, že otcovia myšlienky lodníckeho múzea sú pri určení dátumu slávnostného otvorenia veľmi opatrní. Akokoľvek dobrý zámer totiž skôr či neskôr môže naraziť na tvrdú prekážku – nedostatok peňazí. Už len samotná rekonštrukcia lode nebude lacná a očakávať injekcie od SPaP, ktoré sa sami pasujú s vážnymi finančnými problémami, by si zrejme vyžadovalo značnú dávku naivity. „Získavanie sponzorov nie je jednoduché,” ťažká si podpredseda ZDB Marián Prešnajder. „Dnešný stav ekonomiky nám dáva pociťovať, že rokovania s potenciálnymi sponzormi budú veľmi ťažké. Napriek tomu máme predstavu, že po technickej stránke by bolo možné aspoň sčasti loď do jedného roku sprístupniť.”

J. Bohunský však nešetrí optimizmom. „Vďaka nadšencom z Devínskej brány sa to všetko začalo a vďaka nim sa pripojili ďalší. A čo je v dnešných časoch ojedinelý zjav, nikto za to nepýta peniaze, chcú priložiť ruku k dielu. Práve z takejto iniciatívy sa rodia krásne veci.”

Bratislava zo svojho niekdajšieho koloritu počas uplynulých desaťročí mnoho stratila. O to cennejšia je snaha ľudí zapálených pre ojedinelú myšlienku prinavrátiť mestu duch zašlých dôb a pripomenúť ľuďom, že lodnícke tradície sú s jeho históriou oddávna úzko späté. Vari niet metropoly ležiacej pri dunajských brehoch, ktorá by nemala múzeum lodníctva. Bratislava bola dosiaľ k lodníkom macošská. Azda sa predsa len začalo blýskať na lepšie časy aj im. A možno sa na nich opäť usmial svätý Mikuláš, patrón všetkých lodníkov.

Od začiatku marca sa v sídle Slovenskej plavby a prístavov pravidelne schádzajú všetci tí, ktorým projekt múzea slovenského lodníctva leží na srdci. Nik z nich dnes nepochybuje, že na konci plavby, na ktorú sa vydali, zakotví vynovený Kriváň na pravom brehu Dunaja a stane sa neoddeliteľnou súčasťou petržalského nábrežia. „Radi by sme prispeli k tomu, aby Bratislava nebola vnímaná ako mesto pri Dunaji,” približuje MUDr. Peter Uhnavý zo ZDB jedno z budúcich poslaní Kriváňa, „ale ako metropola na Dunaji, jednoliaty celok spolu s Petržalkou. Jednoducho, aby rieka mesto nerozdeľovala, ale spájala.”

Pred dvoma dňami Kriváň po dlhých rokoch ožil. Študenti Strednej priemyselnej školy dopravnej v Bratislave sa stali prvými, ktorí pomáhajú opätovne vdýchnuť starému plavidlu život. Rozbehli sa prípravné práce pred samotnou rekonštrukciu. Dobrodružstvo sa začalo…

Martin Dančovský

Zdroj: Denník Pravda č. 88/1999, 17. 04. 1999