Blížiaci sa 26. ročník medzinárodného festivalu Európske ľudové remeslo v Kežmarku, ktorý sa uskutoční od 8. do 10. júla, bude venovaný hrnčiarskemu cechu a kníhtlačiarom. Kežmarčania si práve tento rok pripomenú 460. výročie od vzniku prvého hrnčiarskeho cechu. „Cech hrnčiarov patril do skupiny remeselníkov, ktorí spracúvali hlinu. Hrnčiarstvo predstavuje jedno z najstarších remesiel vôbec, svedčia o tom aj vykopávky, pri ktorých sa často nachádzajú črepy. Podľa daňových mestských kníh, ktoré obsahovali aj súpisy obyvateľstva, boli napríklad v roku 1434 v Kežmarku traja hrnčiari, kežmarský cech však založilo päť majstrov až v roku 1556,“ informovala kežmarská historička Nora Baráthová.

Hrnčiari vyrábali výlučne hlinený riad. „Podľa artikulov cechu, ktorých originál je nevedno kde, ale najpravdepodobnejšie v Maďarsku, učňovská doba trvala tri roky a majstri museli svojich učňov šatiť. Keď sa stal učeň tovarišom, musel absolvovať niekoľkoročnú vandrovku po strednej Európe, potom sa vrátil domov, aby sa pokúsil o majstrovskú skúšku,“ opísala niekdajšie predpisy Baráthová. Budúci majster musel podľa jej slov zložiť poplatok a dve pinty vosku, išlo o tri litre vosku, potrebného na sviece pri práci. Okrem toho musel zhotoviť krčah s úzkym hrdlom a hrniec, takzvaný randlík, ďalej panvicu a jednoduchú bielu lyžicu. „Potom nasledovala majstrovská hostina, ktorej chody nepoznáme, no ak na ňu mladý majster nemal peniaze, mohla sa pripraviť v priebehu jedného roka,“ doplnila historička.

Všeobecným znakom cechu bol hrnčiarsky kruh s krčahom. Hrnčiari sa podľa Baráthovej schádzali zo všetkých kežmarských cechov najčastejšie, a to každé dva týždne. Ich cechovým dňom bol Turíčny pondelok. „Pri svojich schôdzkach nesmeli hrešiť, hádať sa, ba dokonca pri otvorení cechovej truhlice bez dovolenia nesmeli ani prehovoriť. Všetky priestupky sa trestali pokutami vo forme vosku alebo vína,“ vysvetlila odborníčka na históriu Kežmarku. Keďže hlinu dostávali hrnčiari od mesta zadarmo, každý rok venovali predstavenstvu mesta veľký hrniec na varenie. „Vyhradili si právo aj na stavanie kachieľ v Kežmarku a okolitých obciach, preto sa s remeslom kachliar po vzniku cechu už nestretávame, dokonca ani v súpise remeselníkov z rokov 1848 a 1849,“ dodala Baráthová a pripomenula, že cechy boli v Uhorsku zrušené v roku 1872.

Ďalší remeselníci, ktorým bude EĽRO venované, sú výrobcovia kníh. Podľa Baráthovej medzi nich možno zaradiť sadzačov, tlačiarov, kníhviazačov i vydavateľov kníh, časopisov, novín alebo drobnej tlače. V Kežmarku ich bolo podľa nej viac než dosť. „Prvým kežmarským tlačiarom bol Matej Glaser Vitrarius, umrel v roku 1706 ako 53-ročný. Pochádzal z Bardejova a pracoval ako tovariš v Levoči, kde písal dokonca básne. Jeho tlačiareň pracovala podľa vydaní zachovaných kníh v rokoch 1705 až 1708, vydávala knihy v latinčine, nemčine a dobovej slovenčine,“ uviedla. Tlačiareň sa nachádzala v budove dnešnej Reduty na Hlavnom námestí. V Kežmarku v priebehu stáročí fungovali aj ďalšie tlačiarne, zanikli zväčša počas druhej svetovej vojny, keďže ich majitelia boli prevažne židovského pôvodu. Vo svojej činnosti pokračuje až do súčasnosti iba jediná tlačiareň, ktorú založil v roku 1880 Pavol Sauter. V Kežmarku si tento rok pripomínajú práve 130. výročie narodenia jeho syna Teodora, ktorý sa zaradil medzi najvýznačnejších kežmarských vydavateľov.