Ohromí svojou veľkoleposťou a prepychom. Tiché zákutie či priestor na intímnu modlitbu sa tu nájdu už len ťažko. Chrámom sa premieľajú tisícky turistov, ktorí chcú uvidieť Michelangelovu Pietu a sochu svätého Petra s ošúchanou nohou. Traduje sa, že ak sa jej dotknete alebo ju pobozkáte, ešte raz sa do Ríma vrátite.

Základný kameň Chrámu svätého Petra položil pred 500 rokmi pápež Július II.
Na začiatku bola ambiciózna snaha postaviť najväčší kresťanský chrám na svete. Stavbu, ktorá by vzbudzovala rešpekt a zobrazovala veľkosť a moc cirkvi. Pre finančné ťažkosti, ambície pápežov a hašterivosť umelcov trvalo 120 rokov, kým stavbu dokončili.

Baziliku svätého Petra postavili na mieste staršieho chrámu, ktorý vybudoval v 4. storočí silný podporovateľ kresťanstva, rímsky cisár Konštantín. Stál na mieste, kde podľa tradície po umučení pochovali svätého Petra, jedného z dvanástich apoštolov a najbližšieho spoločníka Ježiša Krista. V tom čase ešte nesídlil pápež vo Vatikáne, presťahoval sa sem až Symachus, ktorý si pri bazilike postavil sídlo.

Starší chrám v 13. storočí prestavali do gotického štýlu, v období stredoveku však chátral. Uškodilo mu najmä obdobie schizmy, keď sa pápež presťahoval do juhofrancúzskeho Avignonu.

Stavby nového reprezentatívneho chrámu sa ujal Július II. Výbojný pápež a mecenáš umenia rozšíril v 15. storočí hranice Vatikánu tak, že sa rozkladali na väčšine územia stredného Talianska. Moc cirkvi chcel demonštrovať bazilikou, ktorá by vzbudzovala bázeň i rešpekt.

Pôvodný projekt navrhol Donato Bramante, ktorý sa inšpiroval chrámom vo Florencii i antickým Pantheonom. Hlavná loď mala mať tvar gréckeho kríža s obrovskou kupolou a štyrmi menšími po bokoch.
S vlastnou predstavou prišiel aj Michelangelo Buonaroti, v tom čase ako tridsaťročný umelec neuspel. Nepovedal však posledné slovo. O 40 rokov neskôr dokončil fresku Posledného súdu v Sixtínskej kaplnke a prevzal aj dohľad nad stavbou baziliky. Rozhodol sa zmeniť pôvodný koncept a ponechal iba jednu hlavnú kupolu. Definoval základné rozmery, stavbu zjednodušil a zocelil.

Po Michelangelovej smrti sa na stavbe vystriedalo niekoľko architektov, ktorí ďalej menili koncepty. Carlo Maderna rozšíril strednú loď, dokončil priečelie a fasádu v ranobarokovom štýle. Bernini zasa upravil vchod do baziliky a rozšíril plánované Námestie svätého Petra.

Novú baziliku vysvätil pápež Urban VIII. v roku 1626. Rozmery boli veľkolepé. Kupola chrámu má 136 metrov, tridsať oltárov a zmestí sa sem 60-tisíc ľudí.

Kostoly a chrámy sú orientované podľa svetových strán. Oltár zvyčajne smeruje na východ, Chrám svätého Petra je obrátený na západ. Piliere sú umiestnené diagonálne, v strede pod kupolou vyniká bronzom pozlátený svetostánok s bohato vyzdobeným baldachýnom. Ide o prvý prejav vrcholného rímskeho baroka. Nad stredným vchodom je balkón, z ktorého pápež cez Veľkú noc a Vianoce udeľuje požehnanie mestu a svetu urbi et orbi.

V chráme dnes platia prísne bezpečnostné opatrenia. Dovnútra sa dá dostať len po kontrole cez detektor kovov. Sochu Michelangelovej Piety ochraňuje sklená výplň potom, čo ju v roku 1972 sekerou poškodil jeden z návštevníkov. Pri bazilike sa nachádza jedno z najkrajších námestí sveta, ktoré dostavali v roku 1667. Impozantná kolonáda s 285 dórskymi stĺpmi pôsobí majestátne. Barokové námestie je postavené v tvare elipsy a zdobí ju stoštyridsať sôch svätcov.

Chrám svätého Petra si dlhé storočia udržal svetový primát ako najväčší na svete. V roku 1990 ho však predbehla Bazilika Panny Márie, ktorú v hlavnom meste Pobrežia Slonoviny vysvätil Ján Pavol II.


Zdroj: ŠTEFAN HUDEC / SME.sk