Veľkonočná a poveľkonočná brigáda, Oblazy 2011

Pedro vypratal zadok kôlne a asi po tisící ráz vytriedil železo na šrot do zberu a pomerne cenné historické kusy kotúčov, remeníc, svorníkov a iného haraburdia. Adrián natrel nové skrine na náradie, ktoré sme s Honzom a Miškou urobili cez zimu a slávnostne sme ich dali na miesto, Pedro ich samozrejme puntičkársky vyrovnal. S Ivanom sme sa vrhli na kresanie borovíc a červených smrekov, z ktorých budú rámy na nový náhon, rovno sme sedem rámov aj vyrobili, však čo budeme trocháriť, nie? Rámov treba jedenásť.

S Pedrom sme sa jedno ráno venovali aj vyklinovávaniu lopaty hlavného hriadeľa, lebo pukala a prašťala ako besná. Pedro vyšpáral zubárskym spôsobom čo sa dalo a ja som vyrobil jeden mohutný jaseňový klin s pomerne presnými rozmermi a ten sme tam kladivom cez kladivo namlátili celý, uf, hlavne, že pomohol.

S Ivom sme sa vrhli na kresanie stĺpikov na zábradlia ku schodom do mlynice, dve madlá z červeného smreka som si už kresal sám a aj som ich zahobľovával, aby nešla trieska do ruky. Červený smrek je potvora, zaťahuje sekeru ako sa mu hodí, aj keď je surový, dosť sa v tomto podobá na dub. Borovica a smrek sa krešú vyložene lahodne.

Keď sme kresali, zastavil sa u nás „starý drevár“ a začal nám hovoriť, že máme kresať naopak, lebo naopak nám idú vlákna. Topor je samozrejme jednostranný, na pravú, alebo ľavú ruku,  ak mi vlákna ťahajú dnu, trochu si s ním akoby nadbehnem, nekrešem dopredu, ale zhora dole. Kresať naopak sa však nedá, hlavne ak má človek naložený dlhší kmeň. Takže som drevára vyzval, nech toľko neteoretizuje, ale nech nám to ukáže… „To vám neukážem, ale ukážem vám niečo iné. Zatnem sekeru hlbšie ako vy dvaja!“ Nuž čo, teoretikov je plný svet. Potom nám bolo ľúto, že sme ho nenechali, aby nám to predviedol, možno to bola podobná finta, ako „stav sa, že zatnem sekerou 50krát do tej istej čiary“(krížom)

Potom prišla pani, ktorá nám začala hovoriť, že by sme tu pri tomto počte ľudí mali zriadiť latrínu pre turistov, asi podľahla domnienke, že sme štátni zamestannci a sme platení z jej daní. Ivova odpoveď ma veľmi pobavila:  „Latrínu nemáme, ale máme krompáč, môžete si ju vykopať.“

 Kľudu bez turistov som zažil iba jeden deň, bola zima a svietilo slnko, kozy sa popásali medzi svrčinou a zvonili zvončekmi, na potoku sa potápali kačice, nad dolinou zakrúžila volavka a poletovali  štebotali malé vtáčky. A ja som sa aj s kocúrom Mustafom chvíľu vyhrieval pred kôlňou a pil som kávu.

Polátal som remeň na gáter a našil ho na miesto, potrebovali by sme rezať, na dvore máme haldy červených smrekov, čo z nich budú dobré dosky. Ale vody je málo, nové závesy na píly sú vo výrobe a keď aj budú hotové, bude treba robiť dištančné klátiky na hobľovačke a nože na hobľovačku máme v Kvačanoch u pána Kyšku. Takže tak skoro zase rezať nebudeme. Hlavne musí zapršať.Pekne sa nám pracovalo.  Práca budiž pochválená.