Európsky súd pre ľudské práva na svojom včerajšom verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo okolo 10 hodiny v Štrasburgu, oznámil rozhodnutie Veľkej komory v prípade občana Juraja Kopeckého vs. Slovenská republika, ktorý sa týkal zhabaných zlatých a strieborných mincí značnej numizmatickej hodnoty.Veľká Komora Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojom rozsudku, ktorý je v danej veci konečným rozhodnutím konštatovala, že Slovenská republika neporušila právo svojho občana na ochranu majetku, ktoré je zakotvené v Európskom dohovore pre ľudské práva (Dohovor bol uverejnený v zbierke zákonov SR ako Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd pod č. 209/1992)

Kopeckého otec bol v roku 1959 uväznený za to, že si ponechal 131 zlatých a 2151 strieborných mincí vysokej numizmatickej hodnoty, ktoré nakoniec zhabal štát. V roku 1992 požiadal Juraj Kopecký o reštitúciu otcových mincí. Príslušný súd následne uznal, že žiadateľ nemôže splniť podmienku zákona č. 87/1991 Zb. o mimo súdnych rehabilitáciách stanovenú v § 5 ods.1, podľa ktorej môže byť vec vydaná na písomnú výzvu oprávnenej osobe, ak táto preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsob jej prevzatia štátom. V prípade vydania hnuteľnej veci zákon požadoval, aby žiadateľ rovnako preukázal, kde sa vec nachádza.

Ako konštatoval okresný súd v Senici vo svojom rozhodnutí zo septembra 1995, v čase uplatnenia žiadosti nemohol žiadateľ zistiť, kde sa skonfiškovaný majetok nachádza, pretože nemal prístup do archívov vtedajšej Verejnej bezpečnosti v Bratislave, ktorá mince zoštátnila. Nakoľko bola verejná bezpečnosť orgánom vtedajšieho Ministerstva vnútra, okresný súd nariadil Ministerstvu, aby vrátilo mince žiadateľovi.

Ministerstvo sa však odvolalo a v roku 1997 krajský súd v Bratislave Kopeckého žiadosť odmietol s tým, že žiadateľ nesplnil podmienku presnej lokalizácie požadovaného majetku a nedokázal, že mince sa skutočne nachádzajú na ministerstve. Toto rozhodnutie potvrdil aj Najvyšší súd, Kopecký sa preto v roku 1998 obrátil na Európsky súd pre Ľudské práva v Štrasburgu so sťažnosťou, v ktorej namietal, že bolo porušené jeho právo podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru podľa ktorého má každá fyzická alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj majetok, nakoľko štát zamietol jeho žiadosť na reštitúciu majetku jeho otca.

Štrasburský súd v roku 2003 rozhodol pomerom hlasov 4:3, že Slovensko porušilo Kopeckého právo na ochranu majetku a prisúdilo žalobcovi odškodné viac ako 13.000 eur. Slovenská vláda však následne požiadala, aby sa prípad posunul pred veľkú komoru Európskeho súdu pre ľudské práva.

Veľká komora po posúdení celého prípadu a s dôrazom na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodla pomerom hlasov 13:4 v prospech Slovenska s tým, že nebol porušený článok 1 Protokolu č. 1 Dohovoru.

Po všetkých komplikovaných právnych procedúrach je však naďalej záhadou, kde mince sú dnes a ako je možné, že sa tak ľahko stratili. Na základe tohto prípadu sa natíska otázka koľko takýchto prípadov zostalo nedoriešených a koľko majetku sa "rozplynulo" v rukách štátu.

Viac informácií môžete nájsť na stránke www.echr.coe.int

Zo Štrasburgu
Silvia Šujanová