PhDr. Jana Slameňová – SNM-EM
Chov oviec patril oddávna k základným zložkám poľnohospodárskej výroby na Slovensku, úmerne k ekonomickému významu tu ovplyvnil formovanie spôsobu života a kultúry. Už od praveku obyvatelia nášho územia poznali ovcu ako hospodárske zviera s mnohorakým úžitkom. V stredoveku sa chov oviec orientoval na produkciu vlny, mäsa a kožušiny. V nížinných oblastiach a v horských kotlinách sa takáto orientácia zachovala aj v období, keď sa v horských oblastiach rozšíril systém karpatského salašníctva zameraného na produkciu mlieka /extenzívny chov oviec vplyvom kolonizácie na “valaskom práve” v 14. – 17. stor./. V predkolonizačnom období sa produkcia mlieka nedoceňovala a dojenie oviec sa z hľadiska kvality vlny pokladalo za škodlivé.

Na zvýšenú produkciu kvalitnej vlny sa pamätalo pri organizovaní chovu ako i pri výbere vhodného plemena pre tú-ktorú geografickú či klimatickú oblasť. V horských oblastiach prevládal medzi chovateľmi oviec názor, že ovca má poskytovať všestranný úžitok. Pri úsilí o produkciu kvalitnej vlny nezabúdalo sa ani na kvalitu mlieka, ktoré zohralo významnú úlohu v strave a obchode. Plemenom, ktoré spĺňalo tieto kritériá boli ovce “valašky”, osvedčili sa hlavne v chladnejších oblastiach pre svoju hrubšiu, ostrejšiu a dlhšiu vlnu. Dore sa prispôsobili drsnejším podmienkam. Menej odolným, prevažne na strednom Slovensku obľúbeným plemenom boli “cigajky” s jemnejšou vlnou / od týchto oviec bolo možné získať aj čiernu vlnu/. “Cigajky boli vhodné na chov v miernejších klimatických podmienkach. V južných teplejších oblastiach dávali chovatelia prednosť plemenu “merino” s jemnou vlnou. Vlnené rúno a následne i priadza sa spracovávali domácky – ručne alebo remeselne – za pomoci strojov /priemyselné spracovanie nebolo predmetom nášho záujmu/.Pri oboch spôsoboch spracovania sa vychádzalo zo spoločných zásad.

Ovce sa pred strihaním prehnali viackrát cez tečúcu vodu, aby sa vlna zbavila nečistoty. Strihalo sa dvakrát do roka, na jar a na jeseň. Jarná vlna bola tvrdšie a mastnejšia, jesenná bola mäkšia. Vlna z oboch zostrihov sa zmiešala aby sa dosiahla rovnako kvalita. Ovce určené na jesenný výsek sa strihali len na jar, mali do jesene dlhú hustú srsť a získala sa tak kvalitná kožušina. Vlnu z oviec, ktoré pred strihaním nekúpali, namáčali v prútených košoch do potoka a bili do nej palicami. Ďalším spôsobom zbavovania nečistoty z vlny je jej napchatie do vriec, namočenie do tečúcej vody a skákanie po vreciach. V teplej vode so saponátom sa prala len vlna určená na pletenie. Mokrá vlna sa sušila na tráve alebo na plachtách.

Suché vlnené rúno sa “čuchralo” a česalo -“krampľovalo” na “krampliach”. Takto pripravená vlna sa na Slovensku priadla tromi spôsobmi: 1/ “druganím, 2/ na vretene /alebo Z praslice na vreteno/, 3/ na kolovrate. Pri “druganí” sa pomocou “drugy” vlákno skrúcalo zľava doprava, čím sa docielila mäkká dosť hrubá niť – priadza. Túto prácu vykonávali zväčša muži. / Pri prácach spojených so spracovaním vlny sa vo veľkej miere zúčastňovali muži, išlo o fyzicky náročné práce – strihanie oviec, čuchranie a krampľovanie, pradenie, tkanie a plstenie./ Rozdielne vlastnosti nití vyplývali z vlastností materiálu a zo spôsobu pradenia. Pri tkaní sa do osnovy dávala vlna z dlhšieho vlasu a na útok sa používala vlna strednej a kratšej dĺžky . Osnova tak dodávala tkanine /budúcemu súknu/ odolnosť a pevnosť, útok zas mäkkosť a teplo. Prísne s a dbalo o dodržiavanie zásady, aby osnovná a útková niť boli pradené navzájom opačným smerom, docielila sa tak lepšia schopnosť plstenia.

Vlnená tkanina sa tkala na tých istých krosnách ako plátno, rozdiel bol len v šírke brda, niteľníc a člka. Vlnená niť je pružná a útok bolo treba viackrát silnejšie medzi nite osnovy ubiť. Samotné tkanie vlnenej tkaniny bolo rýchlou prácou jednak preto, že priadza je hrubšia a tiež preto, že tkanina bola riedka.

Potrebná hustota tkaniny – súkna sa docielila ubíjaním v stupách /valchách/. Boli to technické stavby, výkony ktorých boli viazané na tečúcu vodu. Na Slovensku sa používali výrazy valchovať, plstiť, zhusťovať, foľovať, kaľovať, pričom všetky napĺňali význam ubíjanie vlnenej tkaniny v stupách. Pri hojnom používaní súkna, stupárstvo a súkeníctvo bolo bohato zastúpené na celom našom území. Stupári boli nevyučení chlapi z dediny – náturisti, kterí obsluhovali stupy. Súkeníci boli naproti tomu vyučení remeselníci združujúci sa v cechoch.

Tkaninu do stúp nosili zväčša ženy na chrbtoch. V niektorých oblastiach Slovenska zbierali stupári po dedinách tkaniny, na vozoch ich zvážali a po ubití zas rozviezli. Aby nedošlo k zámene súkna, majitelia si tkaninu označili – vyšili si farabnú značku, monogram, alebo prišili na okraj farebnú handričku – a stupári ju zapísali do knihy evidencie.

Úpravou v stupách sa mala tkanina očistiť, odmastiť a zhustiť – ubiťsa. K ubíjaniu bola potrebná mäkká voda, do ktore sa pridávali prísady /podľa regionálnycg zvyklostí – stupárska hlinka, kyslina sírová, či ľudský moč./. Pri ubíjaní sa na tkaninu púšťala studená voda, ku ktorej sa postupne pridávala voda horúca tak, aby nakonci plstenia bolo súkno namočené v horúcej vode. Ubíjanie trvalo viac ako 12 hodín a tkanina sa mala zbehnúť na 3/4 až 1/2 pôvodného rozmeru. Takto upravená tkanina – s ú k n o sa pri strihaní nestrapkalo, nebolo jo treba obšívať.

Súkeníci ubíjali nielen svoje súkno, ale i prinesené tzv. “gazdovské”. Toto bolo treba ubíjať dlhšie ako súkno vyrobené remeselne.

Súkno sa sušilo na drevených rámoch. Tkanina sa nikdy nefarbila, farbili sa len hotové súkno / napr. na čierno sa farbilo v obvare z jelšovej kôry/. Sivé súkno sa docielilo miešaním čiernej a bielej vlny ešte pred “čuchraním”.

Produkcia vlny podnietila rozvoj obchodu s vlnou a s vlnenými výrobkami. V oblastiach s rozsiahlejším chovom sa iba časť vlny využívala v domáckej výrobe. Ostatnú vlnu skupovali vlnári pri obchôdzkach po dedinách a dávali ju do súkennískych stredísk. Ľudový odev a jeho súčasti zhotovený z vlny chránil telo nositeľ pred nepriaznivým počasím a bol tiež ochranou tele pri práci. Z domácky vyrobej vlny šili ode v zväčša náturisti /nevyučení ale zruční krajčíri/, pričom sa prísne pridŕžali srihov a výzdoby charakteristických pre danú oblasť. Keďže v ľudovom odeve na Slovensku zaznamenávame množstvo lokálnych špecifík, v múzeách sa zachovalo viac typov halien, kabaníc, gúb, nohavíc, ľajblíkov, záster, obuvi /kapce, papuče/ a klobúkov. Z domácky spracovanej vlny sa zhotovoval aj úžitkový, hospodársky a bytový textil. Vlnené kapsy “cedilá” používali lesní robotníci a pasieri na nosenie stravy a osobných vecí, keď chodili “na týždňovky” za prácou. Bohatá výzdoba na “cedilách” vznikla zatkávaním čiernej brčkavej vlny z jahniat alebo vyšívaním na riadky tkaniny pred splstením. Vlnené a polovlnené prikrývky, deky do vozov, deky na zakrývanie koní, obrusy a koberce tvorili neodmysliteľnú súčasť každého domu i hospodárstva.

Súkeníci vyrábali pomocou dokonalejšej techniky súkno jemnejšie, tenšie a používaním chemických farbív i farebne pôsobivejšie. Takéto súkno sa používalo hlavne na zhotovenie sviatočného odevu a obuvi.

Odevné doplnky a obuv pletené z vlny tvorili dôležitú súčasť odevu najmä v horských severných oblastiach Slovenska. Šikovné ruky žien i mižov vedeli vyčariť z vlny pletením na ihliciach, krosienkach, či formách bohatú škálu doplnkov na ochranu rúk a nôh. Rukavice, zápästky, kopytcia, pančuchy a papuče chránili nositeľa pred mrazom. Farebnú vlnenú priadzu používali naši predkovia pri vyšívaní a zhotovovaní hačkovaných a paličkovaných čipiek