Kde: SNG, Esterházyho palác, Námestie Ľ. Štúra 4, Bratislava

Kedy: 23. apríl – 20. jún 2010

Kurátori výstavy: Petra Hanáková & Aurel Hrabušický

Július Koller (ďalej JK) sa stal v umení na Slovensku symbolom inovácie. Svojimi aktivitami sa programovo vyčlenil nielen z modernej umeleckej tradície, ale aj z neoavantgardnej tvorby, ktorá v šesťdesiatych rokoch 20. storočia podstatne rozšírila hranice dovtedy mysliteľného umenia. Zaujal vedomú opozíciu voči súčasnému umeniu, „posväcujúcemu vtipné, ale často plytké nápady a živočíšnu, bezduchú hravosť bez humanistickej vážnosti, nutnosti, potrebnosti“. JK chcel nahradiť jednorazové, príležitostné estetické zážitky trvalým a cieľavedomým pôsobením na svoje okolie. Umenie chcel nahradiť kultúrou, presnejšie kultúrou života. Základom jeho koncepcie kultúry ako tvorivého aktu bol pojem „hravej neumeleckosti“ – JK chcel život premeniť na „kultúrnu hru so spravodlivými a pevnými pravidlami pre každého“.

Výsledkom tohto prístupu bolo trvalé a permanentné sebanasadzovanie v komunikácii s inými ľuďmi – seba samého premenil na mediátora svojich širokých, až univerzálnych záujmov, postrehov, reflexií, ktoré sa snažil sprostredkovať ostatným. Sústavne s nimi rozohrával hru – komunikačnú, ale aj fyzicky bezprostrednú, športovú. Skúšal postreh partnera, chcel vyvolať priamy kontakt, trvalú vzájomnú výmenu (stolno)tenisových loptičiek, ale aj nápadov a vôbec prežívaných ľudských obsahov. Chcel maľovať „vlastnou osobou“ na „kozmohumanistickom plátne reality“. Svoj vlastný život vnímal ako signál, on sám sa stal vysielačom signálov, sústavne upozorňujúcich a odhaľujúcich skryté spojitosti, ale aj medzery, protirečenia v osobnom, spoločenskom až v kozmickom bytí.

Dôležitá bola preňho skôr jasnosť a zreteľnosť signálov, než tvorba estetických artefaktov. Vytvoril si rolu akéhosi neštandardného kazateľa alebo proroka – premenil sa na civilného UFO-nauta, voľne sa pohybujúceho medzi pozemšťanmi, multimediálne šíriaceho svoje otázne a demystifikujúce signály. Jeho najčastejším znamením bol otáznik – aj záväzné spoločenské symboly a heraldické znaky ohýbal do podoby otáznikov, vlnoviek, zaplietal do sémanticky nivelizujúcich sietí. Upozorňovanie na otázne a spletité vzťahy bolo jeho základným autorským postojom. V tomto zmysle nevidel zásadný rozdiel medzi socializmom a kapitalizmom bez ľudskej tváre. Vyústením toho všetkého bolo trvalé sprítomňovanie skrytej vrstvy bytia: „Moja činnosť je založená na uznaní boja protikladov, na uznaní nevyriešiteľnosti sveta. Prečo by sme mali dostať nejakú odpoveď od prírody, od Boha, od ľudí? Mne nevadí neznámo.“ Autor sám bol azda i sám pre seba záhadou a tajomným, nepochopiteľným zostal preňho aj horizont sveta, z ktorého sa načas vynoril.