Spomedzi 113 nominovaných aktivít boli udelené nasledovné výročné ceny časopisu Pamiatky a múzeá za rok 2015:

 

V kategórii : Objav – nález

Ján Beljak, Noémi Beljak Pažinová, Matúš Melo, Archeologický ústav SAV v Nitre a Katedra archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre za súbor nálezov zo stredovekej cisterny na Pustom hrade vo Zvolene.

 

Ruina Pustého hradu, ktorý svojou rozlohou patrí k najrozsiahlejším na Slovensku, dominuje mestu Zvolen a jeho okoliu. Amatérskych bádateľov zaujímal ešte pred príchodom dnešných archeológov.

Výskum v posledných rokoch doložil a spresnil chronológiu stavebných dejín neobvyklého komplexu dvoch hradov – Horného a Dolného – spojených do jedného opevneného celku. Ústrednou stavbou Horného hradu bol hradný palác, ktorý dopĺňali viaceré hospodárske stavby.

Rastúce nároky na bývanie a zásobovanie vodou si v 13. storočí vyžiadali výstavbu veľkej hradnej cisterny. Má rozmery takmer sedem krát sedem metrov a hĺbku skoro desať metrov. Archeológovia ju preskúmali v roku 2015. Nálezy sú mimoriadne cenné.

 

Veľmi dobre sú zachované viac ako 700-ročné predmety vyrobené z jedľového dreva: súbor vedier, ktoré zrejme slúžili na vyťahovanie vody, a tiež dva unikátne, kompletne zachované meče, používané pri výcviku hradnej posádky.

Pozoruhodné sú aj iné predmety, napríklad úžitkové nádoby, mince z obdobia vlády Bela IV. a iné kovové predmety, ktoré boli súčasťou výzbroje.

 

Archeologické nálezy z hradnej cisterny svedčia o zručnosti stredovekých majstrov. Umožňujú nám rekonštruovať každodenný život na hrade a datované mince posúvajú predpokladaný vznik objektu do záveru 13., respektíve na  prelom 13. a 14. storočia. 

Očakávania archeológov sa naplnili, predmety vypovedali svojou vlastnou rečou. Aj preto je hrad naďalej nielen výskumnou lokalitou, ale aj cieľom návštev priateľov histórie a turistov.

 

V kategórii Akvizície

Balneologické múzeum  Piešťany a Trnavský samosprávny kraj za akvizíciu zlatého prsteňa z kniežacieho hrobu z mladšej rímskej doby z Krakovian-Stráží

Prvé informácie o náhodnom náleze rímskych pamiatok na hlinisku pri cintoríne v dnešných Krakovanoch-Strážach pri Piešťanoch boli publikované už krátko po objave v roku 1933. Do literatúry vstúpil ako germánsky či kvádsky, takzvaný kniežací hrob číslo jeden.

Nález dokladá existenciu miestneho vládcu na Považí v čase mladšej rímskej doby.

Výbava hrobu jeden – zrejme muža a ženy – bola mimoriadne bohatá a stále sa považuje za výnimočnú. Zachránené boli najmä veľmi dobre zachované bronzové predmety každodenného používania – nádoby na prípravu jedál a nápojov, ako aj sklo, dekoratívne  predmety a ozdoby.

 

Aj nález hrobu dva, objavený v roku 1939, bol jedinečný.  Okrem „bežných“ úžitkových predmetov obsahoval aj zlaté, respektíve pozlátené predmety. Medzi najznámejšie patrí lanx – strieborná misa vyzdobená motívmi z rímskych dejín.

 

Napriek mimoriadnemu úsiliu odborníkov sa z hrobov jedna a dva do múzeí dostal len zlomok. Chýbali najmä šperky, ktoré nepochybne tvorili súčasť pôvodnej hrobovej výbavy.

 

Snaha  vypátrať tieto  takpovediac „stratené“ predmety však nepoľavovala. Balneologickému múzeu v Piešťanoch sa po viac ako osemdesiatich rokoch od nálezu podarilo získať do svojich zbierok dlho hľadaný prsteň z hrobu jeden.

 

   Tento šperk s drobnými chybami krásy, na pohľad trochu ťažkopádne vyrobený, je svedectvom dobového vkusu príslušníka germánskej elity v 3. storočí nášho letopočtu. Dnes je už pozoruhodným exponátom múzejnej expozície v Piešťanoch.

 

V kategórii Výstavy
Alena Piatrová, Eva Hasalová a SNM-Historické múzeum
za výstavu Paramenty/Liturgické textílie s prihliadnutím na vynikajúcu úroveň rovnomennej sprievodnej publikácii

Rozsiahly terénny výskum, odborné ošetrenie a reštaurovanie poškodených liturgických textílií predchádzalo príprave tejto tematicky neobvyklej a u nás zriedkavej výstavy.

Paramenty sú bohato zdobené slávnostné liturgické textílie, rúcha používané pri bohoslužbách. Tie najstaršie zachované na Slovensku vznikli už v neskorom stredoveku. Pochádzajú z 15. a 16. storočia. Viaceré z vyše dvesto vystavených exponátov sú ojedinelými umeleckoremeselnými artefaktmi.

Mnohé z nich – najmä tkaniny, vyšívané kazuly a pontifikálne odevy boli  zapožičané zo Spišskej Kapituly, Nitrianskeho biskupstva alebo z Katedrály svätého Martina v Bratislave. Cenné kusy sú deponované aj v niektorých múzeách.

Výstava zahrnula predovšetkým odevy a textílie u nás najpočetnejšej – rímskokatolíckej cirkvi. Obsiahla však aj textílie byzantského rítu a evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, čím odrážala aj náboženskú rôznorodosť Slovenska.

 

„Výstupom“ perspektívneho medziodborového výskumu liturgických textílií nebola len výstava na Bratislavskom hrade, ale aj vydanie rozsiahleho katalógu. Obsahuje sumarizujúce  štúdie, prehľad typológie odevov a textílií používaných na bohoslužbách a systematicky spracované, bohato ilustrované katalógové heslá.
Menej známu odbornú terminológiu spojenú s liturgiou a obradnými odevmi ocenia nielen tí, ktorí sa s týmito pamiatkami len zoznamujú, ale aj skúsenejší historici umenia, reštaurátori a kurátori v múzeách. 

 

a

 

Alexandra Kusá, Lucia Gavulová a kolektív, Boris Meluš, Martin Šichman a Slovenská národná galéria
za výstavu Uchovávanie sveta. Rituál múzea v digitálnom veku s dôrazom na efektívne uplatnenie moderných informačno-komunikačných technológií v múzejnej prezentácii a výstavníctve

 

Výstavný projekt Uchovávanie sveta s podtitulom Rituál múzea v digitálnom veku bol v mnohom iný, než na čo bol návštevník galerijnej inštitúcie na Slovensku doposiaľ zvyknutý.

 

Impulzom na vznik výstavy bol projekt Digitálna galéria, ktorému sa Slovenská národná galéria venovala niekoľko rokov a ktorý bol ukončený v závere roka  2015. Výstava je charakteristický výstup múzea či galérie, a preto sa galéria rozhodla venovať otázkam, ktoré podnietil tento projekt, aj prezentačne.

 

Zámerom kurátoriek výstavy Alexandry Kusej a Lucie Gavulovej, ktoré viedli široký tím spoluautorov a spolupracovníkov, bolo pripraviť prehliadku, ktorá by inscenovaným spôsobom vysvetlila, aké rôzne funkcie a úlohy plní múzeum umenia a ako sa tieto funkcie  stretávajú so všadeprítomnými informačno-komunikačnými  technológiami.

 

Výstava kládla dôraz na zbierkový predmet, ktorý je alfou a omegou galerijnej a múzejnej práce.  Ako ukázala, práca s digitálnymi technológiami vo sfére výtvarnej kultúry nemusí znamenať „vytlačenie“ zbierkového predmetu na okraj záujmu odborníkov a návštevníkov múzea umenia.

 

Pohyb diváka po výstave a jej vnímanie predurčovalo zameranie jednotlivých miestností, ktoré sa príznačne nazývali: Inštalujeme!, Deponujeme!, Objasňujeme!, Zaznamenávame!, Vystavujeme! Poznámkujeme! a  Spochybňujeme!.

Pôsobivo inštalované expozičné celky priblížili záujemcom špecifické úlohy a činnosti zbierkových inštitúcií. Uplatnením najmodernejších technológií umožnili tvorcovia výstavy jej návštevníkom rozmanité interaktívne vstupy do často skrytých zákutí múzeí.

 

V kategórii PUBLIKÁCIE
Mojmír Benža, Viera Škrabalová in memoriam,  Jana Sapáková a ÚĽUV Bratislava
za publikáciu Tradičný odev Slovenska / Traditional Clothing of Slovakia, vynikajúcu vedeckú syntézu významných prejavov hmotnej kultúry Slovenska

 

Ústredie ľudovej umeleckej výroby od roku 1949 starostlivo ochraňuje hodnoty slovenských  ľudových remesiel, umeleckej výroby a výtvarnej kultúry. K efektívnym formám ochrany ľudových tradícií patrí aj jeho vydavateľská činnosť, osobitne  populárno-náučná edícia Tradícia dnes.

 

Autorom publikácie Tradičný odev Slovenska je popredný slovenský etnológ Mojmír Benža, dlhoročný spolupracovník Ústredia ľudových umeleckých remesiel, ktorý donedávna pedagogicky pôsobil na univerzitných pracoviskách v Bratislave a Trnave.

 

Napísal viacero knižných prác, desiatky vedeckých a odborných štúdií, bol scenáristom múzejných expozícií a výstav. Autorsky, ako kurátor,  aj ako redaktor sa zúčastnil na  tvorbe najvýznamnejších kolektívnych vedeckých, edičných a múzejno-prezentačných  projektov slovenskej etnológie.

 

Vzniku tejto prvej komplexnej knižnej syntézy o slovenskom ľudovom odeve predchádzali tri zásadné diela slovenskej etnológie, na ktorých sa osobne podieľal.

 

Prvým bola expozícia Človek a odev realizovaná v roku 1975 v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Druhým bola autorova spoluúčasť na rozsiahlom diele Národopisného ústavu Slovenskej akadémie vied Etnografický atlas Slovenska, vydanom v roku 1990. A napokon tretím autorova nedávna intenzívna  spolupráca  na tvorbe elektronickej encyklopédie tradičného odevu Slovenska, prístupnej na webovej stránke Ústredia ľudovej umeleckej výroby.

Na kvalite dvojjazyčnej slovensko-anglickej  publikácie majú významný podiel dokumentárne kresby výtvarníčky Viery Škrabalovej aj kultivovaný grafický dizajn Jany Sapákovej.

 

V kategórii  MENŠIE PUBLIKÁCIE  – DROBNNÁ  TLAČ – PERIODIKÁ
Dana Bořutová, Katarína Beňová (zost.), Katedra dejín výtvarného umenia Filozofickej fakulty UK Bratislava a Poradenské a vydavateľské centrum Filozofickej fakulty UK Stimul rakcie medzi za zborník „Bella Italia“. Inteumeleckou kultúrou Itálie a vývinom umenia na Slovensku v 19. storočí prinášajúci pozoruhodné poznatky o doteraz málo prebádanej problematike.

Výskum tímu historikov umenia, vedeného Danou Bořutovou a Katarínou Beňovou z Katedry dejín umenia Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, sa zameral na málo prebádanú oblasť geografie umenia. Medzinárodná konferencia a z nej vydaný zborník Bella Italia sledoval interakcie medzi umeleckou kultúrou Itálie a vývinom umenia na Slovensku v 19. storočí.

 

Priniesol nové zistenia o pobytoch umelcov od nás, nazývaných artisti ungheresi [artysty ungerezy]v centrách výtvarného umenia v Taliansku v sledovanom období, o ktorých sa doteraz vedelo len málo .

 

V oblasti maliarstva, sochárstva, architektúry, ale aj teórie umenia a ochrany pamiatok bol vplyv talianskeho prostredia na uhorských umelcov najvýznamnejší v prvej polovici 19. storočia. Vtedy viacerí z nich podnikali takzvané grand tours [gran túr], dlhodobé zahraničné cesty s cieľom umeleckého školenia, ale aj širšieho vzdelávania.

 

Ich obľúbeným cieľom bol najmä Rím, kde sú zaznamenané pobyty Františka von Balassu [fon Balašu], Eduarda Spira [Špira], Štefana Ferenczyho [Ferenciho], Karola Marka staršieho, Karola Ľudovíta Libaya [Lybaja], ale aj veľvyslanca grófa Antona Apponyiho [Apoňiho], ktorý bol neprehliadnuteľnou osobnosťou spoločenského a kultúrneho života v Ríme.

 

V prvej polovici 19. storočia sa však talianske umelecké fluidum dostalo na Slovensko aj cez autentických tvorcov, napríklad pôsobením architekta Pietra Nobileho v krajinách habsburskej monarchie či preberaním metód Leopolda Cicognaru [Čikoňáru] v oblasti dokumentácie a ochrany historickej architektúry.

 

V kategórii OBNOVA  – ADAPTÁCIA
Mesto Lučenec a Projekčná kancelária PROART, s. r. o. Levice, Krajský pamiatkový úrad Banská Bystrica, pracovisko Lučenec a Andrea Moravčíková za rekonštrukciu a adaptáciu neologickej synagógy v Lučenci

 

Synagóga ako centrum života židovskej obce mala tri základné funkcie – bola miestom náboženských obradov, školou náboženských zákonov a miestom verejných rokovaní. Jej výstavba, hierarchické usporiadanie a vybavenie boli prísne určené náboženskými pravidlami.

Staršiu synagógu v Lučenci, postavenú v roku 1863, zbúrali v marci 1924 a na jej mieste postavili za necelých 18 mesiacov novú, neologickú. Projekt vypracoval Leopold Baumhorn, v Uhorsku označovaný za „staviteľa krásnych synagóg“.

 

Osud tejto stavby priamo ovplyvnil tragický osud židovskej komunity v Lučenci počas druhej svetovej vojny. V rokoch 1948 až 1980 sa využívala ako sklad a bola vo veľmi zanedbanom stave. V polovici osemdesiatych rokov minulého storočia bola dokonca dočasne vyradená z ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok a mala byť asanovaná.

Prípravu rekonštrukcie začiatkom 21. storočia komplikovali časté vlastnícke zmeny, exekúcie a konkurzní správcovia. Napokon v roku 2012 nový vlastník prezentoval reálny záujem vytvoriť zo synagógy multifunkčné kultúrne centrum slúžiace širokej verejnosti.

Zásadnou podmienkou obnovy synagógy bolo udržanie pôvodnej dispozície. Niektoré povolené zmeny sa prispôsobili novej funkcii stavby tak, aby sa zachovala originálna situácia v prepojení fragmentov omietok, štukovej výzdoby a kamenných prvkov.

Výsledné dielo, ktoré pripravila levická projekčná kancelária PROART, je dôstojnou spomienkou na zaniknutú židovskú komunitu v Lučenci, tradičnom i súčasnom centre novohradského regiónu.

 

a
Michal Hučko, Rastislav Petrovič, Krajský pamiatkový úrad Trnava a Obec Kopčany
za revitalizáciu cisárskeho  barokového objektu – Žrebčín, krídlo B – kaštieľ Kopčany

 

Barokový žrebčín v Kopčanoch, dnes národná kultúrna pamiatka, bol v minulosti súčasťou urbanisticky komponovanej krajiny pri Holíči, kde sa nachádzal cisársky zámok. Z mesta vychádzala aleja, ktorá končila pred žrebčínom. K nej sa pripájala ešte jedna, kratšia aleja, vychádzajúca od cisárskeho zámku.

 

Žrebčín dal postaviť Adam Czobor [Cobor]v rokoch 1660 až 1680. Panstvo Holíč – Šaštín kúpila cisárska rodina v roku 1736. Manžel Márie Terézie, vojvoda František Štefan Prvý  Lotrinský dal doviesť na svoje nové panstvo chovné kone a na ich ustajnenie nechal okolo roku 1745 vybudovať žrebčín.

 

Pamiatkový výskum ukázal, že projektantom účelového komplexu v duchu tereziánskeho klasicizmu bol dvorný staviteľ Jean Nicolas Jadot [Žán Nikola Žado]. Po požiari v roku 1747 sa na úpravách stavby podieľal významný barokový architekt Franz [Franc]Anton Hillebrandt.

Žrebčín zrušili v roku 1828. Po roku 1918 bol v majetku štátu a využíval sa na rôzne, zväčša poľnohospodárske účely. Unikátnu stavbu v 20. storočí viackrát  necitlivo prebudovali, napríklad bývalú kaplnku upravili na byty. Reprezentačná poschodová budova v centre areálu, nazývaná aj Malý kaštieľ, v druhej polovici 20. storočia úplne schátrala.

 

Obec Kopčany vlastní žrebčín od roku 1994. Na revitalizáciu kultúrnej pamiatky, časti kaštieľ, získala finančné prostriedky z Európskej únie. Prvá etapa obnovy Malého kaštieľa bola ukončená koncom roka 2015.

 

V kategórii REŠTAUROVANIE

Rudolf Boroš, rodina Pavla Kozáčika z Dolného Kubína, Rímskokatolícka cirkev, farnosť Sedliacka Dubová, Pamiatkový úrad SR-Oblastný reštaurátorský ateliér Levoča a Krajský pamiatkový úrad Žilina
za komplexnú pamiatkovú obnovu a reštaurovanie Kostola Najsvätejšej Trojice v Hornej Lehote

Neďaleko Oravského hradu, na návrší nad obcou Horná Lehota stojí malý renesančný kostolík. Rovnako ako vták Fénix, namaľovaný na jeho vzácnom strope, povstal z popola.

 

Príbeh takmer ideálnej pamiatkovej obnovy začal veľmi prozaicky – nevyhnutnosťou opravy zatekajúcej strechy, a uzavrel sa až po vykonaní širokého spektra stavebných a reštaurátorských prác v roku 2015.

 

Kostolík je pôvodne pohrebná kaplnka rodu Abafiovcov, postavená v osemdesiatych rokoch 16. storočia. Počas rekatolizácie po roku 1688 kostol prestavali a zasvätili Najsvätejšej Trojici.

 

Tvorí ho jednoduchá sieň s chórovou emporou, predstavanou vežou a dobudovanou sakristiou. Koncom 17. storočia kostolík prebudovali a vtedy vznikli aj figurálne maľované dosky empory.

 

Vďaka nadšeniu zúčastnených, podpore z Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a značnej sponzorskej pomoci rodiny Pavla Kozáčika pôvodne len záchrana kostola prerástla do komplexnej obnovy interiéru, exteriéru a jeho okolia. Patrili k nim aj náročné reštaurátorské a umeleckoremeselné práce, ktoré sa začali v roku 2010.

Renesančný Kostol Najsvätejšej Trojice, táto mimoriadne hodnotná, kompaktne zachovaná národná kultúrna pamiatka, prezentuje svoje znovuzrodenie múzejným spôsobom. Takto je prístupný nielen obyvateľom obce Horná Lehota, ale aj ostatným záujemcom o históriu, pamiatky a kultúrne dedičstvo na Slovensku.

V kategórii AKCIE – PODUJATIA
Beáta Husová, Pavel Dvořák a Múzeum mesta Bratislavy
za podujatie Maľované dejiny Bratislavy – deti ilustrujú príbehy Pavla Dvořáka, ako efektívnej múzejno-pedagogickej aktivity formujúcej vzťah detí k dejinám hlavného mesta Slovenska

 

Záujem a pozitívny vzťah k vlastnej histórii pomáhajú vytvárať aj odborníci. Ak myšlienku – dobrý nápad – prijme populárny historik a znalec dejín Bratislavy a spoja sa s ním skúsení kurátori múzea, pamiatkari a výtvarníci, môže byť úspešný aj náročný a dlhodobý zámer. 

Cieľom dvojročného projektu Múzea mesta Bratislavy bolo priniesť nové poznatky najmä detským návštevníkom a zapojiť ich do zmysluplnej a atraktívnej voľnočasovej činnosti.

Deťom a mládeži vo veku štyri až šestnásť  rokov ponúkol jedinečnú možnosť ilustrovať  špeciálne pripravovanú knihu známeho historika.

Tridsaťdeväť  chronologicky zoradených príbehov z dejín hlavného mesta Slovenska,  rozprávaných popularizátorom histórie Pavlom Dvořákom, bolo putovaním v čase od praveku do polovice 20. storočia.
Didaktický charakter projektu dopĺňalo poznávanie konkrétnych historických období prostredníctvom vybraných zbierkových predmetov ako autentických učebných pomôcok.

Deti si vždy najprv vypočuli príbehy, pričom si mohli siahnuť aj na atraktívne exponáty múzea. Potom sa nad jednotlivými príbehmi zamysleli a pokúsili sa ilustrovať obdobie,  dej či historické osobnosti. Výtvarne mohli vyjadriť aj to, čo rozprávač nevypovedal.

Detské ilustrácie múzeum vystavilo na prelome rokov 2014 a 2015. Konečné rozhodovanie odbornej komisie, ktorá vyberala najzaujímavejšie kresby do novej publikácie, bolo náročné.
Veď do projektu sa zapojili školy aj jednotlivci s vyše 800 ilustráciami.
Do netradičnej knižky sa z nich napokon dostalo 179.

K skvelému nápadu zapojiť výtvarne nadané deti do vydania Maľovaných dejín Bratislavy  treba zablahoželať nielen autorom myšlienky, ale aj malým umelcom.

 

V kategóriach  EXPOZÍCIE a FILM – VIDEO – AUDIO – MULTIMÉDIÁ – INTERNET  výročné  ceny  za rok 2015 neboli udelené.

Výročné ceny revue Pamiatky a múzeá za rok 2015 budú laureátom odovzdané na slávnostnom otvorení Dní európskeho kultúrneho dedičstva 2016 dňa 8. septembra 2016 o 14.00 hod. v priestoroch Slovenskej národnej galérie na Zvolenskom zámku.