Ochrana múzejných zbierkových predmetov je prvoradou úlohou ich správcu a i keď to slovenský zákonodarca vidí troch inak nazdávam sa, že jedným z nosných pilierov, jedným z najzákladnejších a najdôležitejších prvkov ochrany je riadna katalogizáca zbierkových predmetov. Každý múzejník mi dá za pravdu, že o katalogizácii je ľahšie písať ako ju vykonávať a príčiny poznáme všetci. Naznačiť rozsah problematiky katalógového záznamu, už aj vzhľadom na začínajúcu centrálnu evidenciu, a snáď vytýčiť smery, ktorými by sa mala uberať príprava na jeho profesionálne spracovanie, to sú ciele príspevku, ktorý určite nemožno považovať, vzhľadom na vymedzený priestor a šírku problematiky za vyčer­pá­vajúci.
Vyhláška č. 557/2004 Z. z. v § 6 ods. 2 pod písmenami b), f) a p) stanovuje základné odborné údaje o zbierkových predmetoch, ktoré sa vedú na katalogizačnom lístku
– názov zbierkového predmetu,
– skupinu a podskupinu,
– opis a odborné spracovanie podľa príslušnosti zbierkového predmetu k vednému odboru.
Slovo odborné pri údajoch používam iba preto, lebo ostatné údaje považujem za evidenčno-správne.

Druhové názvoslovie a klasifikácia
Názov predmetu, ktorým sa budem zaoberať, je vývrtka  – Corkscrew (anglicky), vývrtka (česky), tire-bouchon (francúzsky), dugohuzo (maďarsky), korkociag (polsky), Korkenzieher (nemecky), Stoppelzieher (rakúsky), probotschnik (rusky), levatappi (taliansky) – náradie na odstránenie zátky z fľaše pozostávajúce spravidla zo zahrotenej, zväčša kovovej skrutkov­nice upevnenej najčastejšie v držadle z iného materiálu alebo tvoriace súčasť súboru náčinia.
Ako synonymum sa termín vývrtka používa ešte v leteckej akrobacii, horolezectve (prostriedok istenia horolezca v ľade) a tiež je ním označované náradie na odstránenie strely z hlavne palnej zbrane, ktoré sa zvyčajne upevňovalo na koniec nabijaku.
Dejiny vývrtky sú úzko späté s dejinami fľaše a začínajú s najväčšou pravdepodobnosťou už v 17. storočí, keď ju vraj, podľa jedných bádateľov začali používať vojaci na odstránenie strely z hlavne palnej zbrane, podľa iných francúzsky mních  Dom Pérignon (Pierre Périg­non, 1638 – 1715), ktorý prvýkrát použil korok na uzavretie fľaše s vínom. Vývrtka bola síce na svete, no sklenené fľaše boli až do konca 17. storočia vzácne a pre objemovú nepresnosť nevhodné na obchodnú činnosť. Prvé vyobrazenie vývrtky pochádza z 18. storočia a jej širšie používanie predznamenalo aj otvorenie prvej manufaktúry na spracovanie korku v portu­gal­skom Anguine v roku 1750. Prvý patent na vývrtku bol udelený oxfordskému reverendovi Samuelovi Henshallovi už v roku 1795, no „zlatým vekom“ vývrtky bolo 19. storočie, v ktorom bolo na ňu udelených viac ako 300 ďalších patentov. Vývrtka však neslúžila iba na odstránenie zátky z fľaše vína, otvárali sa ňou aj fľaštičky parfémov, atramentu a liekov.
Z pôvodne luxusného náradia sa postupom doby vyvinul bežný predmet každodennej potreby.
Vývrtky sa vyrábali a vyrábajú zo železa ale aj kvalitnej ocele najčastejšie v kombinácii s drevom, kosťou, parohovinou, umelou hmotou, no aj bronzom, striebrom, slonovinou alebo sklom. Pri výzdobe sa okrem rezby využíval aj email a ďalšie dekoratívne materiály a techniky. Popri technických finesách nezriedka budia vývrtky pozornosť aj svojím figurálnym, často satirickým či frivolným spracovaním a nemožno sa čudovať, že vývrtka bola a je využívaná aj ako reklamné médium.
Z praxe vieme, že pri determinácii predmetu nevystačíme s jedným druhovým názvom. Popri klasickej vývrtke, ktorá neuľahčuje vytiahnutie zátky a je vyrobená aspoň z dvoch rozličných materiálov (A) sa môžeme stretnúť s celokovovou (prstencovou, trojprstovou atď.) (B), cestovnou (vre­c­kovou) (C), figurálnou (D) alebo reklamnou vývrtkou (E). Veľkú a pestrú skupinu tvoria mechanické vývrtky, ktoré nejakým spôsobom uľahčujú vytiahnutie zátky – s dvojitým chodom (F), pastorkovým prevodom (G), pákové (dvojpákové, nožnicové) (H), panto­grafové (I), pružinové (J), automatické (K). Zvláštnu skupinu tvoria kombino­vané vývrtky (L), teda vývrtky kombinované s iným náčiním – najčastejšie nožíkom, odstraňo­vačom korunkových uzáverov hrdla fľaše ale aj zapaľovačom alebo píšťalkou. Pri zaradení vývrtky do tejto skupiny je treba mať vždy na zreteli, že funkcia vývrtky musí byť dominant­ná. Ako vývrtku nemožno označiť vreckový nožík alebo sadu náčinia iba preto, že obsahujú vývrtku. Klasickým predstaviteľom kombinovanej vývrtky je čašnícka vývrtka. Protipólom prenosnej vývrtky je zväčša profe­sio­nálna, pevne montovaná – barová (M) a nástenná vývrtka (N). Pre úplnosť treba ešte spomenúť elektrické vývrtky, ktoré možno podľa spôsobu napájania rozdeliť na sieťové a batériové. Druhový názov u niektorých vývrtiek možno rozšíriť ešte o typové, resp. obchodné označenie, napr. cestovná vývrtka TRIUMPH.
Zaradenie vývrtky do skupiny a podskupiny je v súčasnosti ešte stále vecou názoru a rozsahu vedomostí o dokumentovanej oblasti. Pretože z priestorových dôvodov sa nemožno tejto problematike podrobnejšie venovať, odporúčam vývrtku radiť do skupiny mobilné zariadenie ľudského obydlia alebo spoločné stravovanie a výčapníctvo, podskupina – náradie.

Morfológia a morfometria vývrtky
Každý, kto mal možnosť vidieť zbierku vývrtiek mi dá za pravdu, že toto všedné náradie sa konštrukčnou rozmanitosťou a tvarovou pestrosťou môže rovnať nejednej skupine artefaktov. Napriek tomu, že podrobná terminologická analýza vývrtky (o konštrukčnej ani nehovoriac) nie je predmetom tohto príspevku, treba sa aspoň heslovite venovať jej základnej termino­ló­gii.
Driek – môže byť valcovitý, hranený, plochý, s hrebeňovým alebo skrutkovnicovým ozube­ním, v hornej časti býva niekedy zakončený hlavou, ktorá vyčnieva nad držadlo a je v nej upevnený krúžok slúžiaci na zavesenie vývrtky.
Skrutkovnica (helix) môže byť

1 jednoduchá

   1.1 otvorená A1,
   1.2plná  A3,
   1.3 archimedova A4,
2 dvojitá (dvojhrotá),

    2.1 symetrická A6,
    2.2 asymetrická A7,
3 trojitá (trojhrotá) A5.
Profil skrutkovnice môže byť

a oblý A1,
b hranený (kvadratický) A2,
c ostrý (trojuholníkový), A3.
Čap – slúži na upevnenie drieku v držadle a môže byť priečny alebo pozdĺžny.
Zvon – môže byť uzatvorený, prelamovaný, otvorený, otvárací, niekedy s hrebeňovým ozube­ním.
Držadlo – môže byť valcovité, profilované, súdkovité, hranené, ploché, asymetrické, trojprs­tové, štvorprstové, prstencové, krídlové.
Pri opise ešte treba niekedy identifikovať prednú a zadnú stranu predmetu. Za prednú sa zvyčajne považuje tá strana, na ktorej je typový, obchodný názov alebo firemné označenie výrobcu. Pokiaľ vývrtka nie je značená, za prednú sa považuje tá strana, na ktorej sú ovládacie prvky (páka, kľúč pastorku atď.) vpravo, pokiaľ nejde o vývrtku pre ľavákov.
Z hľadiska dôležitých morfometrických údajov treba v rámci opisu múzejného zbierkového predmetu zaznačiť celkovú dĺžku vývrtky a dĺžku držadla, resp. šírku a dĺžku. Ďalej možno značiť dĺžku a maximálny priemer zvona. Pri niektorých mechanických vývrtkách, napr. pantografovej, sa udáva celková dĺžka vývrtky vo výcho­dis­kovej polohe. Rozmery sa udávajú v milimetroch.

Že vývrtka nestojí mimo zberateľského záujmu svedčí aj skutočnosť, že existujú minimálne tri múzeá, ktorých zbierkový fond tvoria v prevažnej miere vývrtky – nemecké Korkenzieher Museum v Kaiserstuhli založené v roku 2003 (1000 vývrtiek), francúzske Musée du Tire-Bouchon v Mènerbes (1500 vývrtiek) a americká Brother Timothy’s Collection v kalifornskej St. Helene založené v roku 1949 (1800 vývrtiek).
Zaujímavé informácie o vývrtkách možno samozrejme získať aj na webe. Niekoľko adries s kvalitnejším obsahom:
http://www.cork-screw.com/intro.html – anglicky,
http://www.corkscrewcentre.com/ – anglicky,
http://members.home.nl/ferdpeters/ – nemecky,
http://www.muesch-online.com/index.html – nemecky.

Tibor Díte

Múzeum 2006 / 3

Literatúra:
DIPPEL, H.: Korkenzieher. Hamburg, 1988.
HECKMANN, M.: Korkenzieher. Berlin, 1979.
KNÁPEK, Z.: Rukověť starožitníka a sběratele 3, Olomouc 1999.
PUMPENMEIER, K.: Deutscher Gebrauchmusterschutz für Korkenzieher 1891-1945. Bad Salzuflen, 1997.
REICHLER, M. – EGAN, J.: Corkscrews. New York, 1996.