Vznik Slovenského štátu bol podľa historika Ústavu pamäti národa Martina Lacka urýchlený vypuknutím krízy v európskej politike. “Tú spôsobili agresívne zámery Hitlerovho Nemecka, horthyovského Maďarska, ako aj beckovského Poľska,” uviedol Lacko pre agentúru SITA. Podľa neho sústredený tlak revizionistických a nepriateľsky zameraných štátov voči ČSR a následný ústup západných demokracií (Francúzsko, Veľká Británia) z priestoru strednej Európy spečatený Mníchovskou dohodou (29.-30. 9. 1938) mal fatálne následky predovšetkým pre Československo. “Nielenže sa otvorila cesta k rozparcelovaniu jeho rozsiahlych pohraničných území medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko, ale Mníchov de facto rozhodol aj o odstránení demokratického politického systému v okyptených českých krajinách i na Slovensku,” zdôraznil historik.

V zmenenej medzinárodnopolitickej situácii, a dva roky po naoktrojovanom zjednotení maďarských strán, sa v dňoch 5.- 6. októbra 1938 v Žiline podľa Lacka pod vlajkou HSĽS „zjednotili“ aj slovenské politické strany (ľavicové boli vylúčené z politiky úplne) a súčasne deklarovali autonómiu Slovenska – nesplnený sen Andreja Hlinku. “Slovenská krajina, ako znel oficiálny názov autonómneho Slovenska, mala už viacero atribútov vlastnej štátnosti. Nový štátoprávny pomer v novembri kodifikoval aj československý parlament v Prahe. Po neuváženom ozbrojenom zásahu pražskej vlády voči predstaviteľom Slovenskej krajiny (tzv. Homolov puč) dňa 10. marca 1939, a pod tlakom Hitlerových hrozieb tlmočených Jozefovi Tisovi, sa poslanci slovenského snemu 14. marca 1939 rozhodli pre osamostatnenie Slovenska. Ešte v ten istý večer sa Nemecko začalo okupáciu zvyšku českých krajín,” konštatoval Lacko.

Marcové udalosti roku 1939 na dlhé roky podľa Lacka neblaho zasiahli do pomeru Čechov a Slovákov. “Tragédiou Slovákov bolo najmä to, že ich národnoemancipačný proces, vrcholiaci dvadsať rokov po vzniku ČSR, sa časovo prelínal práve s nacistickou expanziou v strednej Európe. Ťaživé dôsledky tohto nechceného spojenia sa vliekli so Slovákmi v povojnovom období i v rokoch komunistickej diktatúry a stali sa zámienkou na protislovenské útoky na všetkých úrovniach. Pretrvali aj po roku 1990, keď sa na domácej pôde objavili prvé snahy o štátnu samostatnosť a v slovenskej politike spôsobovali priam hysterické dištancovanie sa od akejkoľvek spojitosti s obdobím prvej SR, čo trvá prakticky podnes,” vyhlásil Lacko. Na udalosti spred 70 rokov však treba dnes podľa neho nahliadať historicky a bez emócií. Zdôraznil, že vznik Slovenského štátu pod kuratelou Nemecka spravil škrt cez rozpočet maďarským i poľských expanzívnym záujmom so zvyškom slovenského územia.

Vznik tohto štátu, hoci pod výrazným tlakom Nemecka, bol podľa Lacka nepochybne naplnením samourčovacieho práva Slovákov. Nový štát si získal široké medzinárodné uznanie a podporu väčšiny svojho obyvateľstva. “Je preto trvalou súčasťou našich národných dejín. Keďže vznikol približne pol roka pred začiatkom druhej svetovej vojny, nie je možné ho pokladať za „vojnovú republiku“. Podobné termíny sú skôr len ideologickou nálepkou, nahrádzajúcou dehonestujúce označenie „tzv. slovenský štát“, ktoré používala komunistická propaganda. Nevraviac už o tom, že prívlastok vojnová sa nepoužíva ani pre prvú ČSR, hoci táto vznikla ešte v čase prvej sv. vojny,” dodal historik Lacko.