Ku géniu loci Bratislavy patrí rovnako ako hoci Schöne Náci, sympatický obecný pomätenec, okúzľujúci po vojne na ulici svojím správaním a staromódnym oblečením. Lenže Wolfgang Kempelen nebol pomätenec, ani bežný človek. Bol to skôr bratislavský Faust, ak mám nájsť prirovnanie blízke aj Pražanom. Pritom v encyklopédiách sa väčšinou píše suchá charakteristika: polytechnik, vynálezca. On však bol čímsi viac – hľadačom, iluzionistom i obeťou ilúzií, osobnosťou fascinujúcou Európu i fascinovanou svojimi víziami…

Po prvý raz som sa s ním – trochu nepriamo – stretol už ako dieťa, vlastniace vtedy moderný počítač ZX Spectrum. Mal som aj preň určený šachový simulátor anglickej proveniencie a nevalnej kvality “The Turk”. Na úvodnej strane tejto počítačovej hry bol podivný šachový automat, umelý Turek, hrajúci šach. Vôbec som vtedy nevedel, že autorom tohto svetoznámeho automatu bol Wolfgang Kempelen. Mal som na tom drevnom počítači aj hlasový simulátor. A rovnako ako v prípade šachového automatu som nevedel, že prvý, kto sa o podobný simulátor s istými úspechmi pokúšal, bol ten istý Bratislavčan.

So súčasným hlavným mestom Slovenska, v ktorom však kedysi neprevažoval slovenský živel, sú tak či onak spojené i mená mnohých ďalších osobností svetovej vedy: Regiomontanus, Paracelsus, Segner, Bel, Edison, Nobel, Einstein… Bratislavčan Filip Lenard získal v roku 1905 Nobelovu cenu. Wolfgang Kempelen sa však všetkým porovnaniam vymyká.

Narodil sa 23. januára 1734 v Bratislave, kde prežil takmer celý život. Jeho otec Engelbert Kempelen bol vysokým colným úradníkom, cisár Karol III. ho dokonca povýšil do šľachtického stavu. Študoval filozofiu a právo v Győri a vo Viedni. Ovládal osem jazykov, okrem rodnej nemčiny a úradnej latinčiny tiež všetky hlavné svetové jazyky, maďarčinu a slovenčinu. Tieto i ďalšie osobnostné kvality ho predurčili, aby zastával významné funkcie. Už krátko po skončení štúdií sa stal tajomníkom uhorskej dvorskej komory a ako tridsaťročného ho Mária Terézia menovala riaditeľom soľných baní v celom Uhorsku. Dozeral však napríklad aj na kolonizáciu Banátu, kde viedol boj proti zbojníckym bandám, a v Temešvári. Riadil tiež presťahovanie univerzity z Trnavy do Budína. Ako riaditeľ soľných baní zmodernizoval banské zariadenie a zaslúžil sa o vytvorenie lepších podmienok pre baníkov, čím sa zvýšila produktivita baní. V osemdesiatych rokoch konal dozor nad rekonštrukciou budínskeho hradu i nad stavbou mestského divadla.
Kempelen sa vyznamenal aj ako priekopník nových myšlienok: počas pobytu v Banáte tu zaviedol pestovanie ľanu a postavil manufaktúru na súkno. Pre bratislavský hrad skonštruoval čerpadlo, ktoré ťahalo vodu z Dunaja, vo viedenskom Schönbrunne postavil vodomet, v Bratislave vybudoval pontónový most a na Žitnom ostrove zavlažovacie zariadenie.
Písal dokonca aj verše a drámy, hoci v týchto oblastiach sa príliš nepresadil. Zaznamenal vari jediný úspech hodný zaznamenania, a to keď jeho melodrámu Perseus a Andromeda hrali v roku 1781 v Národnom divadle vo Viedni. Bol i uznávaným maliarom a rytcom.

Najväčšiu slávu však priniesli Kempelenovi dva tajomné mechanizmy – šachový a hovoriaci automat. Boli to výsledky jeho túžby, ktorú sám akoby zhrnul vo vete: “Možno sa napokon na konci tohto, na objavy tak bohatého stroročia objaví majstrovská ruka, ktorá taký vynález, ktorý sa doteraz pokladal za nemožný, zakrátko realizuje do úplnej dokonalosti.” Keď bol v roku 1769 svedkom Pelletierových “matematických predstavení”, založených prevažne na magnetizme, vyhlásil na mieste, že zhotoví omnoho dokonalejší automat. A skutočne, o šesť mesiacov neskôr predstavil svojho hráča šachu. Za akýmsi písacím strojom, plným prevodových mechanizmov, sedela figurína Turka, hrajúca šach. A to tak dobre, že porážala aj zdatných hráčov. Predviedol ho pred viedenským dvorom i pred ruskou delegáciou na čele s veľkokniežaťom Pavlom. Kempelen s automatom absolvoval aj turné po Nemecku, Francúzsku a Anglicku. Pred začatím hry vždy otvoril stroj, aby ukázal, že sú v ňom iba mechanizmy, uvádzajúce do pohybu figurínu Turka. Pri hre dokázal Turek prstami chytiť šachovú figúrku a preložiť ju na patričné miesto. Turek aj pokyvoval hlavou pri garde, šachu, či záporne pri chybnom ťahu súpera. Zhruba po každom dvanástom ťahu bolo treba stroj znovu natiahnuť. Na začiatku deväťdesiatych rokov kúpil automat od Kempelena pruský kráľ Fridrich II. Hral na ňom aj cisár Napoleon. Napokon sa dostal do rúk princa Eugena Beaurnaisa, ktorý oň však údajne stratil záujem, keď sa dozvedel “tajomstvo” automatu. To s pravdepodobnosťou blízkou istote spočívalo v tom, že v ňom sedel živý šachista, možno skrytý za systémom zrkadiel. V každom prípade bola obdivuhodná mechanická stránka šachistu, kombinujúca zrejme pružinový pohon s riadením ukrytého hráča.

V prípade šachového automatu bol teda Kempelen, hnaný túžbou prísť s obrovským objavom a nútený do toho i vlastným prísľubom, iluzionistom. Naopak, v prípade hovoriaceho stroja sa stal zrejme sám obeťou ilúzie. Nešlo od základu o podvod, Kempelen sa poctivo a invenčne snažil takýto stroj vyrobiť. Hoci existuje teória, že keď stroj nie a nie dosahovať potrebné výsledky, pomáhal si Kempelen aj bruchovravectvom. Pôvodne bola možno poctivá aj jeho snaha skonštruovať hráča šachu, ako dieťa osvietenectva bol zrejme presvedčený o neobmedzených možnostiach vedy i svojho rozumu. Prototyp hovoriaceho stroja pozostával z hlasovej trubice vo funkcii hlasiviek, gájd ako pľúc, úst s príslušnými časťami a nosnej trubice. Regulovateľnou trubicou sa mala riadiť výslovnosť. Kempelen však sám priznával, že nenašiel materiál, ktorým by nahradil jazyk, mäkké podnebie, zuby a pery, ktoré hrajú pri výslovnosti väčšiny hlások zásadnú úlohu. Názory dnešných odborníkov na možnosti Kempelenovho stroja sa líšia. Podľa niektorých “mohol vydávať najviac neartikulované zvuky, ponášajúce sa na ľudskú reč, jednotlivé hlásky a prípadne aj na jednotlivé slová”. Naopak, v Americkej akustickej spoločnosti prednášali v roku 1949 o Kempelenovom automate a hodnotili ho slovami: “Na sklonku osemnásteho storočia Uhor Wolfgang Kempelen prvý zostrojil dokonalý a v podstate napodiv dobre fungujúci hovoriaci stroj.”

V tieni týchto “vynálezov” – asi skôr s úvodzovkami, než bez nich – čiastočne zostalo to, čo bolo významné pre budúcnosť. Niekedy to pritom boli i súčasti jeho tajomných automatov. Medzi Kempelenove prínosy patrí prototyp umelých končatín, špeciálny písací stroj pre slepcov, podrobný rozbor fonetiky, tvorby zvukov a genézy európskych jazykov, či rôzne systémy čerpania vody. Do parku cisárskeho zámku Schönbrun vo Viedni skonštruoval vodomet, náročným systémom čerpadiel vyriešil problém dopravy vody na Bratislavský hrad. Projektoval aj budovu divadla v Budíne.

Wolfgang Kempelen napokon neumrel v sláve a bohatstve, ale skôr v pomerne biednych pomeroch. Možno aj preto, že všetko, čo mal, investoval do svojich faustovských snov. Smrť si ho našla vo Viedni 26. marca 1804, šešť rokov po jeho odchode na dôchodok.

Na Slovensku sa o ňom vie. Nechýba v učebniciach, v roku 1994 vyšla dokonca známka s jeho podobizňou. Málokto však vie čosi viac, než pár slov, čo sa bolo treba naučiť pred písomkou. A predsa jeho príbeh Bratislava kdesi pod hladinou počuteľnosti stále rozpráva – a je to príbeh Ikara, ktorý chcel lietať na krídlach z peria a vosku, na čomkoľvek, len lietať…

VLADIMÍR SKALSKÝ

Zdroj: http://www.czsk.net/svet/clanky/osobnosti/kempelen.html