Najstaršou historickou architektonickou pamiatkou, ktorá je ozdobou mesta Levice, je kamenný hrad z konca 13. storočia. O tom, kedy ho presne postavili nehovoria žiadne archívne materiály. Vieme však, že pre jeho výstavbu vybrali strategicky dobre chránené miesto na konci výbežku Štiavnického pohoria. Z hradu bol výborný výhľad na široké okolie a močaristý terén okolo neho sťažoval prístup k nemu. .

Prvým známym majiteľom Levického hradu bol Matúš Čák Trenčiansky. Z roku 1318 pochádza prvá písomná správa o jeho existencii, v ktorej sa spomína comes Jula z Topoľčianok ako kastelán a prívrženec Matúša Čáka. Po jeho smrti v roku 1321 sa hrad stáva kráľovským majetkom. Kráľ Karol Róbert, ktorý od 21. do 29. augusta 1321 aj sám sa zdržiaval na hrade, daroval Levický hrad a panstvo svojej manželke Alžbete. Spravovaním hradu bol poverený Imrich Bechei, ktorý sa stal zároveň aj tekovským županom.

Pod silnejúci hrad sa začali sťahovať obyvatelia z okolitých dedín a tak v 14. storočí vznikla obec Nové alebo Veľké Levice, ktoré patrili k Levickému hradu. Jeho rastúci význam dokazuje aj to, že kráľ Ľudovít I. Veľký sem zvolával tzv. palatínske schôdze na riešenie rôznych problémov.

V roku 1388 kráľ Žigmund Luxemburský daroval hrad s hradným panstvom Ladislavovi zo Šaroviec, ktorého syn Peter už používal meno Lévai – Levický, neskoršie Čech. Bol oddaným prívržencom kráľa Žigmunda. Zastával viacero hodností na kráľovskom dvore a bojoval aj proti husitom. Levický hrad patril ich rodu poldruha storočia. Posledný z nich, Ján zomrel v roku 1553 bez potomkov a tým sa hrad znovu stal kráľovským majetkom.

Z roku 1434 pochádza správa o požiari, pri ktorom boli zničené archívne materiály a výsadné listiny zemanov.
V 16. storočí sa Levický hrad stal dejiskom častých bojov proti Turkom. V roku 1543 sa hrad stal jedným z 15 protitureckých pevností. Turci sa ho pokúsili prvýkrát dobiť v roku 1544, ale tento útok bol odrazený. Vyhnali ich z mesta cez bránu (dnes oproti mlynu), neskôr pomenovanú podľa Melichera Balassu, ktorý v tom čase velil hradnej posádke.
V roku 1560 sa stal majiteľom hradu aj hradného panstva jágerský hrdina Štefan Dobó, ktorý rozšíril hradný areál o opevnený renesančný kaštieľ. Túto veľkolepú stavbu dokončil jeho syn František. Po jeho smrti sa stal vlastníkom Sigfrid Kolonich (manžel Žofie , dcéry Františka Dobóa ), ktorý veľkú časť svojho majetku venoval na opravu hradu a na financovanie hradnej posádky. Zadĺžil sa natoľko, že po jeho smrti nebolo nikoho, kto by ho pochoval a tak prebral na seba jeho dlžoby. Jeho mŕtve telo dlhé roky ležalo nepochované, až v roku 1638 na príkaz kráľa Ferdinanda III. ho uložili tajne a bez farára v krypte levického kostola sv. Michala vedľa manželky.

Silnejúce turecké nebezpečenstvo bolo dôvodom na renováciu hradu. V roku 1635 ho obnovili podľa talianskeho fortifikačného systému, priekopy naplnili vodou, vybudovali delové bašty a padací most. V 60 – tych rokoch 17. storočia turecké boje zosilnili a útoky Turkov neobišli ani Levické hrad a okolité obce. 2. novembra 1663 vicekapitán Gašpar Bartakovits vydal hrad bez boja Turkom. Kapitánom hradu sa stal Čatra – Patra Ali paša. Ako hrad v tomto období vyzeral nám priblíži popis tureckého cestovateľa Evliya Čelebiho: “Levický hrad je stavba, ktorú treba vidieť. Vnútro hradu je malé. Kamenná stavba štvorcového tvaru má po obvode šesť malých vežičiek. Vo vnútri je kapitánov dom, zbrojnica a sýpky. Iné stavby tam nie sú. Má malú bránku obrátenú na východ. Priekopa vnútorného hradu je po okraje naplnená vodou z Hrona a bahnistá”. Turci pobudli na hrade len necelý rok. Cisárske vojská pod velením generála de Souchesa dobili mesto Levice 13. júna 1664. Turci kapitulovali a opustili mesto aj hrad podľa podpísanej dohody. Túto stratu Turci prijali ťažko a vypravili armádu na dobitie pevnosti. K rozhodujúcej bitke došlo 19. júla 1664. V ťažkých bojoch boli Turci porazení. V boji padol aj Štefan Koháry, kapitán uhorských oddielov.

Poslednou významnou kapitolou v histórii tejto dôležitej vojenskej pevnosti boli roky stavovského povstania Františka II. Rákócziho proti Habsburgovcom. Pod vedením veliteľa Ladislava Ocskayho kurucké oddiely obsadili 17. septembra 1703 Levický hrad, ktorý považoval Rákóczi za dôležité strategické miesto. 3. januára 1704 sa konala vojenská porada na Levickom hrade, na ktorej sa zúčastnil aj Rákóczi.

V bitkách stavovského povstania striedavo víťazili raz cisárski labanci, inokedy kurucké vojsko. V novembri 1708 Ján Bottyán, ktorý verejne prešiel na stranu Rákócziho opäť obsadil Levický hrad, ten bol už vtedy vo veľmi zlom stave. Ján Bottyán nemal dostatok ľudí na postavenie stálej hradnej posádky, preto dal koncom februára 1709 hrad zbúrať. Pevnosť bola podpálená, pracháreň vyhodili do povetria, priekopy a hradnú studňu zasypali a tým hrad stratil význam vojenskej pevnosti. Nikdy viac ho potom neobnovili a jeho ruiny hovoria už len o dávnej minulosti.
Zachovalá časť hradného areálu, Dobóovský kaštieľ a kapitánska budova, slúžili naďalej neskorším majiteľom Levického hradu a panstva. V rokoch 1688 až 1867 ich vlastnili Esterházyovci. Od nich získali tento majetok viedenskí bankári , bratia Schoellerovci. Ich rodine patril Levický hrad a hradné panstvo až do konca II. svetovej vojny.

Zdroj: TEKOVSKÉ MÚZEUM LEVICE
Materiál spracoval PhDr. Ján Dano, riaditeľ TM a Mgr. M. Pölhös