Smernica Ministerstva výstavby.
Pre pamiatkárov asi nenápadná smernica Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č.8/2002, ktorou sa určujú pravidlá pre poskytovanie dotácií na obstarávanie nájomných bytov skrýva v sebe v čl. 1 bod c, zaujímavú klauzulu. Táto hovorí o možnosti poskytnutia až 80% možnosti dotácie štátu na obnovu historicky cenného domu s bytmi v meste alebo obci zapísanej v Zozname sv. kultúrneho dedičstva UNESCO.

Nepoznám okolnosti vzniku smernice ani podiel pracovníkov Ministerstva kultúry či Pamiatkového úradu, no jej existencia ako nástroja pozitívneho motivovania obnovy kultúrneho dedičstva je svojím spôsobom výnimočná. Z mnohých chcených, plánovaných či „myslených“ kompenzácií štátu ktorý deklaruje „potrebu obnovy a udržiavania“ kultúrneho dedičstva vlastníkom pamiatok je skutočne efektívnym nástrojom, vďaka ktorému môže samospráva pri vynaložení relatívne malých nákladov na jednej strane získať cenné byty, na strane druhej využiť a udržať fyzickú hmotu pamiatkovo chráneného domu, resp. zabezpečiť je dlhodobú údržbu.

Moje skúsenosti so smernicou sa viažu na situáciu na území svetového dedičstva v Spišskom Podhradí, od ktorého vyhlásenia uplynie čoskoro 10 rokov. Stav pamiatok a bytového fondu v Spišskom Podhradí možno dnes rovnako a snáď aj viac ako pred 10 rokmi onačiť za veľmi kritický. Zlá sociálna situácia, nezamestnanosť vysoký podiel rómskeho obyvateľstva, neexistujúce, alebo zastaraná technická infraštruktúra (kanalizácia) sa na tomto stave dostatočne podpísali.

V Spišskom Podhradí existujú už s výstavbou nájomných bytov s pomocou združených finančných prostriedkov isté skúsenosti. Ako príklad možno uviesť obnovu meštianskeho domu na Mariánskom námestí č.18. Až na nízku remeselnú kvalitu stavebných prác, pod ktorú sa podpísala najnižšia cenová ponuka stavebnej firmy možno vcelku túto obnovu hodnotiť pozitívne, v každom prípade zastavila ďalšie chátranie objektu. Smerujem však ku istým negatívnym aspektom, ktoré sú v takto koncipovanej obnove pamiatok obsiahnuté takpovediac bytostne. Smernica Ministerstva výstavby totiž neurčuje len výšku finančnej pomoci štátu ale aj presnú rozlohu bytovej jednotky, ktorá nemôže byť väčšia ani menšia. Čo to v praxi znamená? Znamená to napríklad to, že v priestore zaklenutom klenbou so štukovou výzdobou a parketovou dlážkou s centrálnym motívom musí byť postavená priečka, ktorá tento priestor zmenší na požadovaný rozmer. Myslím, že každému pamiatkárovi je jasné, čo to znamená. Snaha rozparcelovať dom na čo najväčšie množstvo bytov tak trochu pripomína aj odsudzované úpravy 19. storočia po ktorých bolo nutné pôvodnú staršiu architektúru často rehabilitovať. Vraciame sa tak trochu iným spôsobom a z iného smeru po oblúku dejín pamiatkovej starostlivosti späť. S nájomnými bytmi súvisí aj celá rada predpisov a noriem pre technickú infraštruktúru. Za ich úpravu s cieľom výnimky pre pamiatkové objekty sa asi nebojuje dostatočne, ak vôbec. Zbytočne budú v „predmete ochrany“ vymenované napr. kazetové dvere z konca 19. storočia, z hľadiska atestu na požiarnu bezpečnosť ako vstup do bytového priestoru jednoducho nevyhovujú. Podobným spôsobom by sa dalo pokračovať. Ako by som teda spomínanú smernicu hodnotil? Napriek kritickým pripomienkam, za daných okolností a stavu svetového kultúrneho dedičstva na Slovensku- kladne. Autori podobných smerníc by si však do budúcnosti mali uvedomiť viaceré aspekty pamiatkovej obnovy, resp. vopred legislatívne návrhy konzultovať s pamiatkármi z praxe. Existencia spätnej väzby by už asi predstavovala príliš moderné a demokratické riešenie… Na adresu mestských úradov zase treba zdôrazniť že 80 percentné krytie finančných prostriedkov štátu neznamená peniaze na najlacnenie byty zhotovené s najnižšími nákladmi na najnižšej postačujúcej remeselnej úrovni. Takto veľkoryso koncipovaná podpora by mala byť snáď určená práve na „nadštandarné“ náklady- pamiatkový výskum, detailné zameranie, umelecké remeslo a reštaurovanie. Ak by bol text smernice koncipovaný v tomto zmysle a kontrola použitých financií tiež, bol by vlastník- mesto nútený prispôsobiť svoju filozofiu.

V novembri roku 2002 bolo na objekte kultúrnej pamiatky č. ÚZPF Starý jarok č.42 skolaudovaných 8 bytov. Plánujú sa obnovy ďalších domov. Aj vďaka ústretovosti realizačnej firmy pomocou ktorej sa pri častých konzultáciach podarilo prekonať veľa nedostatkov projektu , ekonomického rozpočtu a celkového manažmentu stavby možno výsledok v tomto prípade hodnotiť pozitívne.

Ing.arch.Pavol Ižvolt