Významnú úlohu pri osídľovaní Turca zohrala v 13.- 14. storočí zemianska kolonizácia, ktorej podstata spočívala v tom, že z kráľovských pozemkov sa začali vydeľovať drobné majetky v prospech príslušníkov vojenskej zložky, slobodných obyvateľov, tzv. synov jobagiónov, z ktorých sa neskôr vyvinulo zemianstvo. V ďalšom vývoji zemianstvo prešlo prostredníctvom udeľovania rozličných privilégií medzi vyššiu šľachtu, ktorá hrala dôležitú úlohu v politickom a hospodárskom živote Slovenska. Zemania sa delili na majetných, ktorí mohli žiť z feudálnej renty a na chudobných, ktorí vlastnili len kúriu a malý majetok s niekoľkými poddanými. Táto vrstva postupným dedením majetku schudobnela a nadobudla znaky spôsobu života ľudových vrstiev. K udržaniu zemianskeho povedomia prispela endogamia v rámci tejto sociálnej skupiny. Zemianska kolonizácia dala Turcu osobitný ráz, ktorý sa čiastočne uchoval dodnes.

Národnostne tvorila Turčianska župa kompaktný slovenský celok. Výnimkou bolo do 2. svetovej vojny osídlenie južnej časti regiónu nemeckým obyvateľstvom, ktoré sa sem prisťahovalo v 13.- 14. storočí v nadväznosti na banícku oblasť v okolí Kremnice. Nemci žili najmäa v obciach Horná Štubňa, Turček, Sklené, Vrícko, Kláštor pod Znievom a v okolí Slovenského Pravna (Brieštie a Hadviga). Nemcov žijúcich v tejto oblasti prezývali handrbulci, krekáči, švábi a územie, ktoré obývali sa tiež nazývalo Hauerland.

V regióne žijú tiež slovenskí repatrianti, ktorí sa sem prisťahovali po druhej svetovej vojne z Maďarska a Rumunska (napr. obec Háj).

Z konfesií tu malo významné zastúpenie obyvateľstvo evanjelického vierovyznania. V roku 1991 mal okres Martin najvyššie percento evanjelikov a. v.. V obciach s pôvodným nemeckým obyvateľstvom prevládala rímskokatolícka viera. V posledných rokoch sa do Turca presídlilo mnoho ľudí z Kysúc a Oravy, čo ovplyvnilo aj náboženské rozvrstvenie v prospech katolíkov. V Martine, Slovenskom Pravne a Turanoch mali židovské náboženské obce synagógy.

Zdrojom obživy v Turci bolo prevažne poľnohospodárstvo a chov domácich zvierat. Polia na úpätí vrchov však neboli veľmi úrodné, preto roľníci hľadali ďalšie možnosti obživy v doplnkových domácich zamestnaniach. Bolo to najmä včelárstvo, ovocinárstvo, zeleninárstvo, furmanstvo a remeslá. Turčania mali prezývku repkári, pretože repa patrila k najčastejším jedlám turčianskych roľníkov.

Obce Mošovce, Martin, Turany, Sučany, Kláštor pod Znievom a Slovenské Pravno boli poľnohospodársko- remeselnými strediskami Turčianskej župy až do polovice 19. storočia. Boli v nich cechy čižmárov, krajčírov, plátenníkov, kožušníkov, remenárov a iných remeselníkov, ktorí svojimi výrobkami ovládli miestne trhy. Až do začiatku 20. storočia sa zachovalo niekoľko hrnčiarskych dielní (Sučany, Slovenské Pravno). V 70-tych rokoch 19. storočia bola v Sučanoch zriadená tehelňa, ktorá v čase konjuktúry zamestnávala okolo 400 ľudí. Do 2. polovice 20. storočia sa zachovalo spracovanie a výroba kožuchov v Mošovciach.

K domáckym formám výroby a remesiel v Turci patrilo aj súkenníctvo (Turčianske Jaseno, Sklabiňa, Turčianska Štiavnička, Podhradie) a tkanie plátna. Farbiari z regiónu vyrábali okrem obvyklej tmavomodrej aj bledomodrú farbiarsku tlač.. Medzi modrotlačiarmi vynikala najmä rodina Lilgeovcov z Martina. Známa bola aj súkennícka dielňa na spracovanie ovčej vlny vo Veľkom Čepčíne.

Na tradíciu ľudového liečiteľstva, ktoré do Kláštora pod Znievom priniesla pravdepodobne jezuitská rehoľa, nadviazala domácka výroba liečivých olejov a podomový obchod. S tým bolo spojené i liečenie ľudí a domácich zvierat. Ľudia z tejto oblasti sa zaoberali lisovaním a destilovaním liečivých olejov už v 17. storočí. Tejto činnosti sa venovali asi v 40 obciach regiónu, medzi najznámejšie patrili : Vrícko, Kláštor pod Znievom, Blatnica, Lazany a Slovany. V polovici 18. storočia dosiahlo turčianske olejkárstvo najväčší rozmach. S tým súviselo aj pestovanie šafranu a iných korenín a podomový obchod s nimi.
Olejkári a šafraníci ponúkali svoj tovar obyčajne v čase od ukončenia jesenných poľnohospodárskych prác až do jari po celej strednej Európe, Balkáne a časti Ázie. V čase najväčšej prosperity si zo získaných prostriedkov zriaďovali obchodné spoločnosti. Od 2. polovice 19. storočia bola táto forma obživy zakázaná. Podobný osud stihol aj šafraníkov, ktorí obchodovali so sušeným šafranom používaným ako pochutina do jedál, pri príprave kozmetiky a liečiv. Začiatkom 19. storočia prechádzali na obchodovanie s tovarom dennej potreby.

Ľudový odev, tak ako je známy z iných regiónov Slovenska sa v Turci nezachoval. Pri odchode olejkárov do sveta bol postupne nahrádzaný mestskými odevnými prvkami, ku ktorým prispelo aj zemianstvo a nemeckí kolonisti. Zachovali sa len jednotlivé súčasti odevu, napríklad mužské košele s vyšívanými náprsenkami a čepce.

Obce boli zakladané po obidvoch stranách rieky Turiec, v údolnej, rovinnej, alebo podhorskej oblasti. Stavebný materiál bol adekvátny tomu, čo poskytovala príroda : drevo, kameň, hlina. Slama bola staršou strešnou krytinou ako šindeľ. Pôvodne ňou boli pokryté strechy napríklad v Šútove, Konskom, Nolčove, Krpeľanoch, Sučanoch, Podhradí a Dubovom. V oblastiach s nemeckým obyvateľstvom sa vyskytovali poschodové drevenice. Pamiatkou na zemianstvo sú kúrie v bývalých zemianskych obciach (napr. v Blážovciach, Folkušovej, Turčianskom Petre) a zemianske podpivničené kamenné domy s pavlačou. Pamiatkovo chránené zóny ľudovej architektúry sú zachované v Blatnici a Belej. Osobitne zaujímavá je obec Blatnica, v ktorej centre stojí Prónayovský kaštieľ a kúria s hospodárskym komplexom, okolo nich sa sústreďovala poddanská časť Blatnice. Zvláštnosťou Blatnice je murovaný tzv. Ruský dom, postavený pod vplyvom sibírskej architektúry, ktorý je pamiatkou na šafranícke obchodovanie Blatničanov. Zachovaná murovaná usadlosť bola pôvodne zariadená v prednej časti ako hostinec s ubytovacou časťou a v zadných budovách ako pálenica. Fasáda tohto objektu bola upravená podľa ruského bazára v Nerčinsku.

V Turci sa zachovalo viacero drevených zvoníc, pochádzajúcich prevažne z 19. storočia. Nachádzajú sa napríklad v obciach Ďanová, Turčianske Jaseno, Folkušová a Trebostovo.

Z kultúrno- historických pamiatok regiónu sú pozoruhodné zrúcaniny Sklabinského, Znievskeho a Blatnického hradu. V jednom z najstarších kúpeľných miest Slovenska, Turčianskych Tepliciach, sú kúpeľné budovy z 19. storočia.

Z hľadiska slovenských národných dejín patrí Turiec k najvýznamnejším regiónom Slovenska. Obyvatelia ho familiárne nazývajú aj „turčianskou záhradkou“. Martin, ako centrum regiónu, je sídlom významných kultúrnych inštitúcií vrátane Matice slovenskej, Muzeálnej slovenskej spoločnosti a nachádza sa tu i Národný cintorín, na ktorom sú pochované významné osobnosti slovenskej kultúry a histórie.

Text: TIK Martin, Obnova.sk