Vyše pol tisícročia vládli na území Toskánska, založili Rím, celé stáročia sa vie o ich existencii, no napriek tomu zostávajú veľkou záhadou. Vie sa, kde žili, no len málo o tom, ako žili a prečo vymreli. Je známe, ako dlho trvala ich ríša, no nie je známe, prečo tak rýchlo zanikla. Stále sa nič nevie ani o tom, odkiaľ prišli, a dodnes nik nerozlúštil ani ich jazyk. Nezanechali po sebe takmer žiadne písomné svedectvá, okrem krátkych nápisov na hroboch a náboženských textov. V tom boli podobní Dórom, ktorí si tiež takmer nič nezapisovali.

Potomkovia Odysea?
V italskej prehistórii sa Etruskovia vynorili okolo deviateho storočia pred naším letopočtom. Krátko nato, ako sa skončilo vari najznámejšie grécke obdobie, preslávené krásnymi a luxusne zariadenými palácmi bohatých Achájcov, no najmä trójskou vojnou, a na scéne sa objavili Dórovia, keď v Malej Ázii zanikla slávna ríša Chetitov a keď sa v egyptských záznamoch objavili zmienky o divých morských ľuďoch. Odborníci nevylučujú, že jeden z takých kmeňov pristál aj pri brehoch Apeninského polostrova a jeho potomkovia potom na viac než pol tisícročia ovládli územie rozprestierajúce sa na severe a západe dnešného Talianska. Herodotos, považovaný za otca dejepisu, sa domnieval, že pôvodným domovom Etruskov bola Lýdia, kráľovstvo na západe Malej Ázie. Podľa gréckeho básnika Hesioda boli potomkami Odysea a Kirké. Herodotovo tvrdenie, že Etruskovia prišli na územie Talianska z Lýdie, však podľa odborníkov neobstojí pre ich jazyk, ktorý celkom iste nemá indoeurópsky základ, ako všetky jazyky tohto územia. Indoeurópske kmene začali do Európy a Malej Ázie prichádzať už pred štyritisíc rokmi a noví osadníci zanechali svoju stopu aj v tom, že všetky jazyky, ktoré vznikli na vtedy osídlenom území, majú spoločný základ. U Etruskov to však neplatí, čo vedie časť bádateľov k presvedčeniu, že prišli z úplne iného územia. Pri odhalení ich pôvodu by mohlo pomôcť rozlúštenie ich jazyka. To je zatiaľ tvrdým orieškom, hoci čítanie etruských nápisov nerobí vedcom problém, pretože jednotlivé písmená vychádzajú z gréckej a latinskej abecedy. Háčik je v tom, že sa nevie, čo prečítané slová znamenajú. Napriek veľkej snahe etruskológov sa dosiaľ podarilo rozlúštiť iba význam niekoľkých slov, ako otec, žena či syn. A to je veľmi málo na to, aby bolo možné pochopiť obsah textov, ktoré sa našli. Chýba niečo podobné ako známa Rosettská doska, vďaka ktorej Jean Francois Champollion rozlúštil egyptské hieroglyfy. Mimochodom, najrozsiahlejším etruským textom je „kniha“, pravdepodobne náboženská, obsahujúca asi dvanásťtisíc slov. Zachovala sa vďaka egyptskému zvyku mumifikovať svojich mŕtvych. Neznámy etruský autor ju totiž napísal na plátno, ktoré sa, nevedno ako a prečo, dostalo do ríše faraónov a do ktorého oveľa neskôr zabalili múmiu.

Boli tam vždy?
Jedna z nie nepravdepodobných teórií hovorí, že Etruskovia neprišli odnikiaľ a že ich civilizácia vznikla zmiešaním pôvodného obyvateľstva s prišelcami z východu a stredu Európy. Mohlo by ísť napríklad aj o Keltov, ktorí od pätnásteho storočia pred naším letopočtom tvorili voľné zoskupenie kmeňov žijúcich na juhu Nemecka a ktorí do rímskych čias ovládali väčšinu Európy. Boli pritom známi ako odhodlaní bojovníci, vrátane žien, a na výrobu zbraní a nástrojov používali železo. Archeologické nálezy dokazujú, že Etruskovia poznali rovnakú metalurgiu ako ľudia v strednej Európe a jantárové predmety sú svedectvom ich obchodovania s národmi okolo Baltského mora. Ich láska ku koňom má pre zmenu veľa spoločného so stepnými kočovnými národmi. No Etruskovia určite nekočovali, naopak, mali rozvinuté remeslá a žili v bohatých mestách ako Veje, Tarquinie či Volsinie. Je tiež známe, že etruské ženy boli oveľa slobodnejšie ako ženy v okolitých štátoch, preto si dokonca vyslúžili veľmi zlú povesť. Antický svet totiž nevedel prehltnúť, že sa zúčastňovali na zábavách mužov a pili s nimi víno. Gréci, ktorých umením boli Etruskovia uchvátení a prevzali z neho aj mnoho prvkov, ale neskôr aj Rimania, mali preto o etruských dámach veľmi nelichotivú mienku. Nič z toho však nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku, kde majú svoje korene. Skôr naopak, poznanie ich civilizácie to iba kúskuje a viac zahmlieva.

Podľa Massima Pallottina, jedného z najuznávanejších odborníkov, treba hľadať počiatok etruskej civilizácie hlboko v histórii, v období dve- až tritisíc rokov pred naším letopočtom. „Ich kultúra sa sformovala na území Talianska a prevzala mnoho prvkov iných civilizácií,“ povedal pre National Geographic. „Nikdy sa nedozvieme, aké spojenie mali Etruskovia s ostatnými národmi, môžeme však povedať, že ich poznali a že sa od nich učili. Ich pôvod však nezistíme.“ Pallottino tiež tvrdí, že ani etruský jazyk nie je až taký záhadný, ako sa nám to dnes zdá. Podľa neho ide o pozostatok starého jazyka, ktorým hovorili stredomorské národy predtým, než na ich územia prišli indoeurópske kmene. „Iba u Etruskov tento jazyk prežil, inde bol vytlačený novými osadníkmi.“

Etruria, rozprestierajúca sa predovšetkým na území Toskánska, nikdy nebola jednotným štátom. Jednotlivé mestá tvorili niečo na spôsob konfederácie spravovanej najmocnejšími a najbohatšími rodinami, ktorých reprezentanti sa pravidelne schádzali. Akýmsi ich federálnym zhromaždením bola svätyňa Fanum Voltumne neďaleko dnešného Orvieta. Tam sa raz za rok zhromažďovali, aby si uctili bohyňu Voltomnu a zároveň zvolili kráľa, ktorý však vládol iba formálne. Etruské mestá síce medzi sebou udržiavali určité hospodárske styky, no inak existovali nezávisle od seba a k užšiemu spojeniu ich donútila len vojnová hrozba.

Kult mŕtvych
Etruská civilizácia je záhadná aj pre prepych, ktorým zahŕňala svojich mŕtvych. Rozsiahle a pompézne hrobky vedú k domnienkam, že mali veľký rešpekt, ba až strach pred osudom, ktorý ich čakal v záhrobí. Vyskytli sa úvahy, že za skutočný a trvalý život považovali nie ten krátky pozemský, ale záhrobný, ktorý mal byť večný. Preto bolo aj ich umenie vo veľkej miere ovplyvnené myšlienkami na posmrtnú existenciu a náboženstvom s bohmi plnými záhad a tajomstva. Slávny rímsky historik Titus Livius, ktorý žil od roku 59 pred naším letopočtom do roku 17 nášho letopočtu, charakterizoval Etruskov slovami: „Národ, ktorý bol oddaný náboženstvu viac než ostatné národy o to, že vynikal umením náboženstvo pestovať.“ Svätyne a chrámy etruských bohov sa však nezachovali, takže znalosti o nich sú iba kusé. Omnoho viac o živote záhadnej civilizácie prezrádzajú hroby význačných Etruskov. Nekropolám vybudovaným z obrovských kameňov alebo vytesaných do skaly tak vďačíme za väčšinu informácií o etruskom umení, ktoré bolo síce inšpirované umením Veľkého Grécka, no malo vlastný charakter a dosiahlo obdivuhodnú dokonalosť. Tvorcovia etruských sarkofágov napríklad veľmi realisticky zachytávali črty mŕtvych. Dokonca išli až do takých detailov, že na tvárach starcov vidno vrásky. Hrobky aristokratov sú vyzdobené freskami zachytávajúcimi scény z ich každodenného života. Obrazmi od tanca cez hodujúce pololežiace osoby, ktorým nosia sluhovia jedlá a nápoje, až po výjavy z rybolovu a poľovačiek alebo športových zápolení atlétov. V jednej z hrobiek našli archeológovia aj maľby znázorňujúce epizódy z trójskej vojny a scény z bojov medzi Etruskami a Rimanmi.

Zakladatelia Ríma
Legenda hovorí, že pri zrode Večného mesta boli bratia odchovaní vlčicou. Podľa nej sa Romulus a Remus rozhodli roku 753 pred naším letopočtom založiť na úrodnej nížine pri rieke Tiber, obklopenej siedmimi pahorkami, mesto, no nezhodli sa, po kom bude pomenované. Romulus vyoral na Palatínskom pahorku brázdu, ktorá označovala budúce hranice mesta, nazvaného po ňom – Roma. Keď ich Remus prekročil, brat ho zabil. Fakty však hovoria čosi iné. Archeologické vykopávky dokazujú, že na mieste dnešného Ríma žili ľudia už pred príchodom legendárnych bratov. Boli to roľníci a Rím bol vtedy ešte iba skromnou osadou, na ktorú mali vplyv etruskí králi. A boli to oni, kto z nej neskôr urobil skutočnú a bohatú metropolu. Stopy ich vplyvu zostali v Ríme aj po vzniku republiky, ba aj dávno po nej. Napríklad slávne preteky vozov zaviedli práve etruskí panovníci. Aj oblečenie hodnostárov v časoch rímskej republiky bolo napodobnením šiat etruských kráľov.

Skutoční zakladatelia Ríma – Etruskovia – mu vládli zhruba sto rokov. Od piateho storočia pred naším letopočtom začali však nad mestom i svojou ríšou postupne strácať kontrolu. Kráľovská moc sa stala synonymom tyranie a po zvrhnutí Tarquinia Superba sa začalo v Ríme obdobie republiky. Gréci po víťaznej bitke neďaleko Neapola roku 474 pred naším letopočtom obsadili dôležité obchodné centrá na juhu etruského územia a zo severu sa tlačili Galovia. Rimania dobyli roku 395 pred naším letopočtom Veje, a keď potom takmer o sto rokov neskôr podľahli Etruskovia v bitke pri Sentine, začal sa definitívny úpadok ich civilizácie, ktorý trval nasledujúce dve storočia. Vtedy sa asi zrodil mýtus o cykloch života. Etruskovia známi svojimi veštbami a výkladom významov bleskov zosielaných bohmi dospeli k presvedčeniu, že bohovia dali ich civilizácii iba osemsto rokov života, po ktorých musí nasledovať zánik. Rezignovali a prestali myslieť na budúcnosť. „Bola to kolektívna samovražda,“ tvrdí historik Mario Torelli. „Etruskí kňazi hlásali príchod ,posledného etruského storočia’. Nechali sa pohltiť rozpínajúcou sa rímskou civilizáciou.“
Vladimír Hudák

Zdroj: Týždenník Plus 7 dní, č. 9/2003