Martina Orosová
Hlavným poslaním pamiatkových orgánov je záchrana pamiatkového fondu krajiny pre budúce generácie. Tak tomu bolo aj v medzivojnovom období, kedy ochrana pamiatok patrila do pôsobnosti Vládneho komisariátu, resp. Štátneho referátu na ochranu pamiatok na Slovensku. Hoci mal tento úrad pomerne široké kompetencie, stále mu chýbali účinnejšie legislatívne, finančné i personálne prostriedky na to, aby ich uplatnil v každodennej praxi. Preto sa neraz stávalo, že napriek svojmu enormnému úsiliu, nedokázal Štátny referát niektoré objekty zachrániť. Zanikali priamo pred očami bezmocných pamiatkarov, často kvôli banálnym dôvodom, ktoré v dejinnom hodnotení stratili dôležitosť a opodstatnenosť. K príkladom ilustrujúcim túto skutočnosť zaraďujeme aj osud dreveného kostolíka v Liptovskej Kokave, ktorého existenciu dnes dokazujú len archívne dokumenty. Prípad zaráža o to viac, že sakrálne objekty už od čias vzniku organizovanej pamiatkovej starostlivosti v polovici 19. storočia patrili medzi druh architektúry, ktorý sa považoval za pamiatky v pravom zmysle slova a pamiatkové orgány im venovali najväčšiu pozornosť. Kým Uhorská pamiatková komisia sa zaujímala najmä o najvýznamnejšie cirkevné objekty a o nástenné maľby v gotických kostoloch, po vzniku ČSR sa veľkej popularite tešili aj slovenské drevené kostolíky. Tlak na ich zbúranie, prestavanie či nahradenie novými kostlmi bol veľký. Dôvodov bolo viac a objasnenie celej problematiky okolo drevených kostolov v období 1. ČSR by si vyžadovalo samostatnú štúdiu. Štátny referát sa počas celého obdobia svojej pôsobnosti všemožne usiloval zachrániť ich. Vo veľkej väčšine sa mu to aj podarilo. Našli sa však aj výnimky, a práve medzi ne patrí aj udalosť, ktorá sa v 30. rokoch odohrala v Liptovskej Kokave. Kostol, ktorý je predmetom nášho záujmu, patril do skupiny evanjelických drevených chrámov. Obec Kokava vznikla v 16. storočí a patrila pod hrádocké panstvo. V tomto období neexistovali pre rozvoj tunajšieho evanjelického cirkevného zboru priaznivé podmienky. Na základe Leopoldových zákonných článkov zo šopronského snemu v roku 1681 sa evanjelici v Liptove museli uspokojiť len s dvoma kostolmi, a to v Hybiach a Paludzi. Situácia sa zlepšila až po vydaní tolerančného patentu v roku 1781, kedy vzrástol počet obyvateľov v obci a zároveň ožil aj evanjelický zbor. Práve do tohto obdobia patrí aj stavba dreveného kostola, ktorý sa stal fíliou hybskej artikulárnej cirkvi. Cirkevný schematizmus z roku 1820 uvádza, že už v roku 1796 stála v Kokave drevená modlitebňa, oratórium, z ktorého môže pochádzať maľovaná empora, umiestnená neskôr v kostole. Kým Ľ. Šenšel1 uvádza ako rok vzniku kostola rok 1816, vo výskume SÚPSOP-u sa za rok vzniku kokavského dreveného kostola považuje rok 1780.2 V každom prípade, Kokavčania postavili jednoduchú drevenú stavbu, s jednou loďou s obdĺžnikovým pôdorysom s polygonálnym trojbokým uzáverom a malou predsieňou, zastrešenú valbovou šindľovou strechou s dvoma veterníkmi – kohútmi. Osvetlenie zabezpečovali malé okná ukončené segmentovým oblúkom, štyri na južnej a štyri na severnej fasáde, dve v časti presbytéria, a vikierový svetlík na streche. Loď v interiéri z troch strán obkolesovala chórová drevená empora, v ktorej boli osadené maľované tabule s postavami svätcov. Strop v lodi bol trámový záklopový, v presbytériu trámový podbíjaný, v strede s namaľovaným Božím okom. Z mobiliáru bol v roku 1936 zachovaný už len barokovo-klasicistický oltár s obrazom Ukrižovania Krista a bohatou sochárskou výzdobou s postavami svätcov a anjelov.3 Aj keď sa v roku 1930 už kostol nepoužíval, zachoval sa v pôvodnej podobe a v dobrom technickom stave, konštrukcia, drevený materiál i výzdoba nemali žiadne zjavné nedostatky. Farníci sa však rozhodli starý kostol zbúrať a na jeho mieste postaviť školu. Evanjelikom už vtedy slúžil nový, murovaný kostol, postavený v roku 1923 podľa projektu architekta M. M. Harminca v neorománskom slohu. V tom čase sa kokavským kostolom začal zaoberať Štátny referát. Kostol totiž pochádzal spred roku 1850, bol považovaný za pamiatku a každá zmena, ktorú by na nej vlastník chcel urobiť, podliehala súhlasu pamiatkového úradu. Hoci išlo o architektonicky jednoduchú stavbu, Štátny referát, v tomto prípade reprezentovaný samým jeho prednostom dr. Hofmanom, oceňoval jej historickú a umeleckú hodnotu, pre ktorú považoval za nevyhnutné ju zachrániť. Keď farský úrad v roku 1931 žiadal o povolenie kostol zbúrať, Štátny referát súhlas neudelil, práve naopak, začal vyvíjať iniciatívu vo veci záchrany kostola a jeho snaha trvala ďalších deväť rokov. Dôkazom sú písomné záznamy zachované v archíve Pamiatkového ústavu vo fondoch pamiatkových orgánov medzivojnového obdobia.4 Štátny referát opakovane žiadal farský úrad, aby kostol nebúral a túto skutočnosť dával na vedomie aj Okresnému úradu v Liptovskom Mikuláši a Četníckej stanici v Liptovskom Hrádku. Farníkov sa nepodarilo presvedčiť, aby si kostol ponechali a udržovali ho v pôvodnom stave. Drevo z kostola totiž chceli použiť na lešenie na zamýšľanú stavbu novej školy. Súhlasili len s tým, že ak sa nájde niekto, kto im za drevo poskytne finančnú náhradu, môže si kostol preniesť kam chce. Celú hodnotu tolerančného kostola, svedka pohnutých osudov evanjelickej cirkvi, predposledného dreveného kostola v Liptove, tak vyčíslili cenou stavebného materiálu potrebného na lešenie. Táto cena bola v roku 1933 5 000 Kč, v roku 1936 požadoval farský úrad už len 3 000 – 4 000 Kč. Štátny referát sa preto rozhodol zachrániť kostol prenesením na nové miesto, kde oň bude dobre postarané. Tento postup sa bežne uplatňoval pri záchrane hnuteľných pamiatok, ktoré sa deponovali v múzeách a galériách. Pri záchrane nehnuteľných pamiatok však išlo o vážny počin, ktorý sa presadzoval len s veľkou námahou. Podarilo sa tak zachrániť niektoré drevené kostoly z východného Slovenska a Štátny referát sa rozhodol obdobne zachrániť aj kokavský kostol. V rokoch 1931 až 1939 postupne oslovoval rôzne organizácie a inštitúcie s výzvou, aby pomohli kostol zachovať. Najprv sa obrátil na Slovenské národné múzeum v Martine, potom apeloval na Muzeálnu slovenskú spoločnosť a napokon na Liptovské múzeum v Ružomberku. Cena bola minimálna a aj tá mohla byť preplatená z krajinských subvencií udeľovaných každoročne na záchranu pamiatok. Osud kokavského kostola však bol múzejným inštitúciám ľahostajný. V tejto situácii, poučený skúsenosťami z iných prípadov, požadoval Štátny referát vyhotovenie plánov kostola (prízemie, podkrovie, priečny a pozdĺžny rez) a fotografií celku i interiéru. V júni 1936 oslovil profesora J. Krákoru v Banskej Bystrici, aby pri ceste za baníckymi pamiatkami nezabudol na kostol v Kokave, ktorý sa má zrúcať. Referát by ochotne preplatil náklady na fotografie (asi jeden a pol tucta fotografických platní): objekt v exteriéri zo všetkých štyroch strán, maľby v interiéri na stenách, chóre, strope, pohľady na oltár i od oltára. Nevedno, kto napokon vyfotografoval kokavský kostol. Isté však je, že zábery, ktoré dnes uchováva archív Pamiatkového ústavu, sú jediné, ktoré nám poskytujú informácie o vzhľade kostola.5 V roku 1938 sa do veci napokon zaangažoval Spolok pre záchranu hradu v Liptovskom Hrádku (dnes by sme povedali občianske združenie tretieho sektora), ktorému sa podarilo zabezpečiť, že kostolík z Kokavy bude prenesený do parku lesníckej školy v Liptovskom Hrádku. Existovali dokonca dve varianty jeho umiestnenia, 10 m od hradskej a 40 m od hradskej, v časti “Parková lúka”. Štátny referát podporoval lokalitu “Parková lúka”. Zdalo sa, že kostol bude napokon zachránený. Našla sa lokalita i ľudia ochotní pomôcť a Krajinský úrad bol tiež ochotný pomôcť. Napriek tomu by sme dnes kokavský drevený kostolík hľadali márne. Strohú odpoveď, prečo je tomu tak, ponúka list Krajinského úradu v Bratislave Ministerstvu školstva a národnej osvety zo septembra 1939: “… stav veci – záchrana kostolíka už nie je aktuálna, keďže cirkevníci kostol priviedli do takého stavu, že jeho záchrana v celosti nie je možná.”6 Po deväťročnej snahe napokon Kokavčania dosiahli svoje: drevený kostolík rozobrali, z jeho dreva vytvorili najvzácnejšie lešenie v celom Liptove a blízko miesta, kde stál, si postavili školu. Nová škola je počin iste záslužný, v tomto prípade sa nám však núka otázka, či si nová stavba zaslúžila takú obeť, akou zbúranie kostolíka nepochybne bolo. Na začiatku sme spomenuli široké, no v praxi ťažko použiteľné právomoci medzivojnových pamiatkových orgánov. Aj na prípade Liptovskej Kokavy vidíme, že pokiaľ zákon presne neurčuje sankcie, ktoré by postihovali ničiteľov pamiatok, ich ochrana je len iluzívnou záležitosťou, ktorá nevybočuje z rámca osvetových aktivít. Ani Kokavčanov nezaťažili, okrem vlastného svedomia, žiadne postihy a nesúhlas Štátneho referátu zostal len “výkrikom do prázdna”. Niečo sa však z dreveného kostola predsa len zachovalo. Niektoré sochárske časti oltára a maľby svätcov z empory sa dostali do Etnografického múzea v Martine, ktorý ich dodnes opatruje vo svojich zbierkach. Celá udalosť okolo kokavského dreveného kostolíka je už dnes minulosťou. Podobné prípady však, žiaľ, minulosťou nie sú. Ešte aj dnes, po päťdesiatich rokoch, musíme smutne konštatovať, že ochrana pamiatok má s minulosťou viac styčných bodov, ako by sme si želali.