PhDr. Jana Slameňová
Príspevok vznikol na základe etnologických výskumov vychádzajúcich z osobných zážitkov pamätníkov, štúdia archívnych materiálov a odbornej literatúry. Získavanie potrebných údajov bolo zdĺhavé a problematické. I napriek najlepšej snahe sa nepodarilo niektoré javy zo života židovskej komunity upresniť, doložiť faktami a tak ostávajú v polohe spomienok Vrútočanov. I v literatúre spomínajúcej Vrútky sa stretávame s nepresnými údajmi, či len predpokladmi. Beletria, podľa výpovedí pamätníkov, podáva zarážajúco zavádzajúce informácie týkajúce sa vrútockých Židov a ich pôsobenia. Archívne materiály sú torzovité, sporadicky obsahujú informácie až z obdobia I. Československej republiky. Naproti tomu uchovávajú smutné a v mnohých prípadoch veľmi konkrétne svedectvá z obdobia Slovenského štátu, arizácie i z rokov po oslobodení. Pri osobných rozhovoroch s Vrútočanmi vystúpil do popredia ďalší problém rozšírený na celom Slovensku – problém otvorene hovoriť o Židoch. Na jednej strane zábrany pramenia v probléme vlastnej identity, na strane druhej sme sa stretli s neprekonanými predsudkami alebo akýmsi ostychom hraničiacim s pocitom kolektívnej viny. Prísľub absolútnej anonymity postupne uvoľňoval atmosféru, miestami sa však nepodarilo zabrániť frázam.

Na tomto mieste nie je našim cieľom rozoberať problém identity ani hodnotiť prejavy tolerancie, či intolerancie. Našim cieľom od počiatku bolo podať, čo možno najúplnejší obraz o živote židovskej komunity vo Vrútkach.

Vzhľadom na výhodnú geografickú polohu a význam obchodných ciest sa dá predpokladať ojedinelé a zrejme prechodné osídlenie Turca židovskými obchodníkmi už v l7. stor.. Hromadnejšiu vlnu osídlenia židovskými rodinami zaznamenali oblasti dnešného severného Slovenska až v l8.stor. po nadobudnutí platnosti “familiantských zákonov”, vydaných v rokoch l726-27 českým kráľom Karolom VI. /l/ Niektoré staršie pramene uvádzajú prítomnosť “familiantov” v Turci na základe náhrobných kameňov nájdených na bývalom židovskom cintoríne v Martine /okolo r. l800/. Presné údaje a okolnosti vzniku židovskej náboženskej obce v Martine nie sú známe, isté však je, že synagóga pri cintoríne začiatkom l9.stor. už stála. Prvá zmienka o martinskom rabínovi pochádza z roku l8l5 a spomína známeho rabína Mojše Sonnenscheina. /2/

Prvé správy o väčšom počte židovských rodín vo Vrútkach spadajú do obdobia okolo roku l830. Eugen Bárkány uvádza, že medzi prvých osadníkov patrili Langovci, Hirschovci, Holzmannovci, Feldmannovci, Politzerovci, Tyrolerovci a Mittelmannovci /potomkovia práve týchto rodín zohrali počas nasledujúcich l00 rokov významnú úlohu v živote Vrútok/.

Po roku l783 vošiel v Uhorsku do platnosti Tolerančný patent /vydaný cisárom Jozefom II. v roku l782/ , ktorým boli Židom sprístupnené remeslá a celý obchod s výnimkou drahých kovov. V nasledujúcich rokoch vychádzali ďalšie nariadenia, ako zriaďovanie židovských škôl s vyučovacím jazykom nemeckým, na základe nariadenia z roku l787 si Židia museli ponemčiť mená a priezviská alebo si museli vybrať meno z ponuky vypracovanej cisárskou kanceláriou., od roku l788 museli v cisárskej armáde slúžiť aj židovskí branci… Postupne bola zrušená podstatná časť protižidovských nariadení, celkove došlo k úprave právneho postavenia Židov.

V čase príchodu spomínaných rodín do Vrútok získali už Židia právo slobodne bývať, získavať pozemky, stavať továrne a iné technické zariadenia. Týkalo sa to tých, ktorí sa v Uhorsku narodili alebo dostali povolenie k trvalému pobytu. Vrútockí novousadlíci sa v hojnom počte začali zaoberať remeslom, spravovaním majerov a hospodárením na prenajatých pozemkoch. Revolučné roky l848-49 poznačené novými nádejami zasiahli aj židovskú komunitu, z jej radov povstalo mnoho dobrovoľníkov.

Členovia vrútockej židovskej komunity boli organizovaní v martinskej Židovskej náboženskej obci. Ak je pravdivý Bárkányho údaj a v roku l87l žilo na Vrútkach l06 rodín, núka sa otázka, prečo nezaložili vlastnú náboženskú obec. Podľa štatistických údajov z roku l929 bola náboženská obec vo Vrútkach založená v roku l875 ako filiálna materskej náboženskej obce v Turčianskom sv. Martine. Samostatnou náboženskou obcou – teda materskou bez filiálnych obcí – sa stala v roku l903. Schválilo ju i Ministerstvo kultúry a výučby č.6934l/ l9ll a neskôr aj Referát ministerstva školstva a národnej osvety č.l9 868- IV./ l927. Tieto údaje pochádzajú u archívneho materiálu: “Súpis židovských náboženských obcí v obvode okresného úradu v Turč. sv. Martine” zo dňa l0.októbra l929. Z tohto súpisu sa dozvedáme, že Židovská náboženská obec na Vrútkach je kongresová /neologická alebo reformovaná/ a ” prináleží Sväzu náboženských obcí na Slovensku – Ješurum – Bratislava”. “Počet príslušníkov poťažne cirkevnú daň platiacich členov je l06, duší 359”. Okresný náčelník v Martine, však 2l. marca l929, t.j. o sedem mesiacov skôr , vypracoval /podpísal/ a odoslal na ministerstvo do Bratislavy odlišné údaje. Svedčí o tom archívny materiál “Soznam židovských náboženských obcí v okrese turč. sv. martinskom”. Hovorí sa v ňom, že vrútocká náboženská obec prináleží

k “Sväzu Židov /Volkverband/ Bratislava” a má 528 príslušníkov. Ak
je tento údaj pravdivý, vrútocká obec bola na prelome 20. – 30. tych rokov najpočetnejšou v Turci. Na žiadosť Referátu ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave o “Spoľahlivé zistenie štatistických údajov o Židovských náboženských obciach na Slovensku”, náčelník Okresného úradu odpovedal: “K nariadeniu č.7 463/ l924 uctive oznamujem, že v tunajšom okrese sú len materské židovské náboženské obce a to: v Štubnianskych Tepliciach, Slovenskom Pravne, Mošovciach, Turč. sv. Martine, Vrútkach, Sučanoch a Turanoch. Náboženské obce /:židovské:/ v okrese sú neologné /:pokrokové:/. Miesto rabína v žiadnej obci neni obsadené”. Ani tieto údaje nie sú presné , nezrovnalosti sa však netýkajú Vrútok.

Prvým predsedom náboženskej obce sa stal významný Vrútočan Ignác Lang, viedol obec 45 rokov prakticky nepretržite /l89l -l936/. Za roky pôsobenia vo funkcii všestranne organizoval život obce a veľkou mierou sa zaslúžil o výstavbu synagógy. Daroval na ňu nie len pozemok ale i značný finančný obnos a obetoval veľa času pri organizačných prácach okolo stavby. Ďalšie financovanie stavby bolo zabezpečené z peňažných darov a odpredaja sedadiel pre 500 veriacich. Neologická synagóga bola postavená staviteľom Stanislavom Zacharom a dokončená v roku l9l0 .

/3/
Nevieme presne kedy Eugen Bárkány navštívil Vrútky, muselo to však byť pred mnohými a mnohými rokmi. Jeho romantický opis vrútockej synagógy: “Dnes slúži školským účelom. Takto sa stala zo “šulu ” podľa pôvodného určenia – škola”, už dávno nie je pravdou. Samotná budova prešla niekoľkými vonkajšími i vnútornými stavebne nie vždy vydarenými zásahmi, o účeloch využitia ani nehovoriac. V minulosti to však mohlo s bývalým duchovným stánkom dopadnúť ďaleko horšie. Mohol byť premenený na zapáchajúcu sýpku, po schátraní a zbúraní ju mohol nahradiť novinový stánok a prístrešok autobusovej zastávky. Veríme, že sa Vrútočania patrične postarajú o mestskú dominantu.

Prvý spolok , ktorý zakladala každá obec bol Chevra kadischa – svätý spolok. Mal za úlohu starať sa o ťažko chorých a umierajúcich, organizovať pohreby a pomáhať pozostalým. Členovia pohrebného bratstva udržiavali tiež cintoríny. “A Ruttkai Izraelita Szentegzlet” – svätý spolok bol na Vrútkach založený v roku l890 s prvým predsedom Móricom Friedmannom. c i n t o r í n !

Židovská komunita rozvíjala bohatú spolkovú činnosť. V roku l900 bol založený Ženský židovský spolok /Frauenferein/ orientovaný hlavne na dobročinnosť, pomáhal židovským chudobným a sirotám. Rózu Langovú , manželku Ignáca -prvú predsedníčka, postupne vystriedalo niekoľko funkcionáriek. Na jeseň roku l933 bola zriadená miestna odbočka Sionistického zväzu za účelom: “Podporovať usídlenie Židov v Palestíne ,prebúdzať a udržovať židovské povedomie národné., propagovať kultúru židovskú.” V júni l938 vznikol Hašomer hacair – Oddiel zväzú židovských skautov, v Prahe zaregistrovaný vo Svazu junákú, skautú a skautek republiky Československej. Členovia obce sa angažovali aj vo veciach verejných, roky boli členmi i funcionármi obecného zastupiteľstva, Leopold Hirsch bol koncom l9.stor. richtárom, napr. zo siedmych zakladajúcich členov hasičského zboru boli štyria Źidia: Ignác Lang, Herman Mittelmann, Jozef Hoffman a Adolf Hó.

Významnou udalosťou rokov l925-29 bola výstavba Židovského kultúrneho domu /Základinný dom Kataríny a Jakuba Hertzovcov/. Okolnosti okolo stavby nie sú jednoznačne jasné. /4/ V každom prípade sa o výstavbu zaslúžil svojim veľkorysím peňažným darom Jozef Hertz. V divadelnej sále na druhom poschodí sa uskutočňovali prednášky, plesy, zábavy, koncerty a hlavne sa tam hralo divadlo detské /v náväznosti na židovské sviatky/,ochotnícke a z času na čas i profesionálne. Ako príklad poslúži text z plagátu zo l6.4.l929 kedy sa uskutočnil :”Veľký kultúrny večierok na upomienku najväčších židovských spisovateľov” Sch.Rabiniwitza, Sch. J. Abrahamiwitza a Z. Pereza. Na programe bola :”Divadelná hra o troch dejstvách- Medzníky”. Protagonistami boli Adela Loresko “subreta a primadona židovského divadla vo Varšave, Adolf Lehrer- “člen Stramerovej spol.” a S. Loresko- “charakterový herec a režisér židovského vienského divadla.

V kultúrnom dome sa nachádzal i byt pre kantora /5/, Cheder – miestnosť, či trieda, kde sa deti učili základom náboženstva. Na prízemí bol byt domovníka /staral sa i o údržbu synagógy/, Mikve- rituálny kúpeľ /6/ a verejné kúpele. V auguste l925 žiadal Ignác Lang Okresný úrad o povolenie zriadiť: ” Prvý parný a vaňový kúpeľ určený pre verejnosť v novo vybudovanej budove na tento účel. Za obchodvedúceho ustanovuje sa zručný strojník a maseur Ján Kúna.” Keďže lekár konštatoval, že je “hygiena vyhovujúca a zariadenie vkusné”, v januári l925 bolo povolenie vydané. Služby kúpeľa využívali Vrútočania celé roky, suplovali kúpeľne, ktoré neboli bežným vybavením domácností.

Synagóga a kultúrny dom stáli vedľa seba, na ich “dvore” boli v 30- tych rokoch postavené rituálne jatky. Bola to prízemná budova s tromi za sebou radenými miestnosťami – kóšernými mäsiarňami, s osobitnými vchodmi a vlastným odpadom. Každú z nich viedol iný Schochet- mäsiar.
I. Československá republika priniesla Židom v etnicky i konfesionálne rôznorodých Vrútkach nové možnosti. Mesto žilo čulým pracovným i spoločenským životom poznačenom toleranciou. Pamätníci pekné spolunažívanie odôvodňujú obojstranným rešpektom pri oslavách kresťanských i židovských sviatkov, uvádzajú mnoho príkladov veľmi dobrých priateľských, susedských i pracovných vzťahov. Bezproblémové sa javili vzťahy medzi deťmi /židovské a kresťanské/, ktoré chodili do zmiešaných školských tried na Dolných i Horných Vrútkach, po vyučovaní sa spoločne hrávali. Vrútocká mládež sa stretávala, zabávala, športovala. Z rozprávania pamätníkov vyplýva, že ak dochádzalo k diferenciácii , bývalo to z dôvodov sociálnych a len zriedka konfesionálnych, či etnických.

Židia vlastnili obchody, boli medzi nimi živnostníci, robotníci zamestnaní hlavne v dielňach, zamestnanci železnice ale i lekári a lekárnici, právnici, či učitelia. V minulosti obývali domy hlavne na
uliciach: Husova, Judíková, Dullova, Rázusova, Hradská, Hlboká cesta, Sasinkova, Sučianska.

Koncom 30-tych rokov sa napätá spoločenská situácia vyostrovala. Nasledovali Mníchovská dohoda /30.9.l938/, vyhlásenie slovenskej autonómie /6.l0.l938 / a vznik Slovenského štátu /l4.3.l939/. Začal sa prejavovať odmietavý postoj voči Čechom, no najmä voči Židom. Antisemitizmus sa stal oficiálnou politikou štátu, čo sa premietlo i do medziľudských vzťahov aj na Vrútkach. V snahe uniknúť pred hrozbou žiadala v máji l939 židovská mládež Okresný úrad o povolenie schádzať sa v Židovskom kultúrnom dome za účelom “informačným a k učeniu sa jazyka hebrejského a anglického”. Vo Varíne bola organizovaná Hakschara- “kurz”, po jeho absolvovaní sa mladí l6 roční Židia pripravovali na Aliah- vysťahovanie do Palestíny. Takto sa zachránili i niekoľkí Vrútočania.

V čase Slovenskej autonómie bola židovská otázka “riešená” živelne, za Slovenského štátu ju “riešili” zákony, nariadenia a vyhlášky. Tieto obmedzujúce opatrenie postupne zakazovali vykonávať prax židovským lekárom, právnikom, žurnalistom, umelcom a štátnym zamestnancom. Pre nedostatok “árijcov” hlavne medzi lekármi ,boli udeľované výnimky. Na živnostníkov, obchodníkov a iných podnikateľov sa vzťahovala arizácia. V rokoch l939-4l okrem strát hospodárskych práv stratili Židia i práva občianske – označovanie židovských obchodov, vylúčenie židovských študentov z vysokých, stredných a odborných škôl. / Keď už nemohli chodiť židovské deti do zmiešaných tried, boli im stavebne upravené dve miestnosti v Židovskom kultúrnom dome./ Od septembra l94l sa protižidovské opatrenia zostrili, Židia nesmeli nakupovať pre desiatou hodinou, nesmeli navštevovať kiná, divadlá, parky, kaviarne, reštaurácie, nesmeli sa zhromažďovať ani prechádzať na verejných miestach, museli postupne odovzdať kožušiny, bicykle, rádiá, telefóny, ale i vodičské preukazy, rybárske povolenia… Podľa pamätníkov najponižujúcejšou bola povinnosť nosiť Dávidovu hviezdu.

V marci l942 začali prvé transporty, odštartovala najtragickejšia kapitola v dejinách ľudstva, postihla 60 000 Židov u územia vtedajšieho Slovenska a neobišla ani Vrútky. Príbeh každého Žida, toho čo zahynul v táboroch smrti alebo v horách, ale i toho ktorý prežil, je poznačený strachom, bolesťou utrpením a hrôzou. Mnohí z tých, čo prežili nevládzu a nechcú o prežitom hovoriť.

Z tých Vrútockých Židov, ktorí prežili, niektorí odišli bývať mimo Vrútky alebo opustili republiku. Ďalší odišli v rokoch l946-49 do Palestíny /Izraela/ alebo zámoria. Na Vrútkach ostalo býva len niekoľko rodín.
Pripomeňme si: V roku l830 žilo vo Vrútkach niekoľko židovských rodín, v roku l87l už to bolo l06 rodín, podľa súpisov z roku l924 žilo na Vrútkach 528 /359/ Židov, na sčítacích hárkoch z roku l938 pod položkou národnosť je uvedených 55 a pod položkou náboženstvo 375 Židov.
Na záver by som chcela poďakovať všetkým tým, ktorí boli ochotní podeliť sa o svoje spomienky. Prajem im život plný vzájomnej úcty, porozumenia a tolerancie.