Na území Humenného žili Židia už v osemnástom storočí. Potvrdzuje to zmluva uzatvorená 29. septembra 1743 medzi Máriou Arva Szivi a Židom Mozesom Jakabom, podľa ktorej mu táto občianka dala do prenájmu dve obchodné miestnosti na tri roky. Ženbou a vydajom jeho detí sa rodina postupom času rozrástla. A nielen takouto cestou, ale aj príchodom ďalších židovských obyvateľov. Humenskí Židia hneď zo začiatku príkladne dbali o rozvoj obchodu, spolužitie i upevňovanie a skvalitňovanie svojej komunity. A tak si spomedzi seba zvolili za predsedu náboženskej obce toho najšikovnejšieho, ktorým sa stal Mozes Propper. Po ňom túto čestnú funkciu zastával K. Barkány, L. Moskovicz, H. R:osenbluth a ďalší. V tejto komunite nezabudli ani na rozvoj duchovnej stránky, kde históriu rabínstva začal písať Luria Pinchas. Ďalšími náboženskými činiteľmi boli Jakob Spira, Rabbi Abis, Leibisch Saphir a iní. Posledným rabínom bol Chaim Erje, ktorého v roku 1942 deportovali fašisti do koncentráku v Poľsku, odkiaľ sa už nevrátil. Pozoruhodnou osobnosťou v Humennom bol Lenzer Liebermann, ktorý sa stal dajanom náboženskej obce, čo propagoval nielen doma, ale aj pri cestách do susedných štátov. O rozvoj kultúry a spoločenského života sa v meste starali rôzne záujmové spolky ako napríklad Sandok, Talmud tóra, Bikus cholim, Poel zedek a ďalšie. Z nich sa iba Cdakach venoval charitatívnym aktivitám. Židovská obec mala v Humennom aj svoju synagógu. Prvú tvorilo neveľké provizórium, ktorú potom v roku 1930 nahradila novšia a modernejšia o rozmeroch 17 x 28,40 metrov. Vznikla na základe projektu Ing. Barkányho z Prešova. Po druhej svetovej vojne sa staršia i novšia svätyňa stala tŕňom v očiach vtedajších totalitárov, ktorí nariadili ich zbúranie, čo bolo len na škodu veci. V roku 1856 bola v Humennom otvorená ľudová škola židovskej náboženskej obce. Bolo to prvé takéto zariadenie na východnom Slovensku. Začínala ako trojtriedka a nakoniec sa rozrástla na šesťtriedku. Prvými učiteľmi v nej boli J. Rosemmayer, F. Engländer a L:ovy. V roku 1880 vypukol v tejto škole požiar, ktorý ju i priľahlé budovy načisto zničil. O štyri roky neskôr sa vďaka silnej podpore židovskej komunity už vyučovalo v novom objekte, kde riaditeľoval Samuel Langyel. Tento šikovný pedagóg dostal v tom čase najvyššie pedagogické ocenenie – štipendium od grófa Andrássyho. Humenskí Židia pochovávali svojich nebožtíkov na cintoríne v lokalite Hubková. Tamojšie pietne miesto patrí dnes medzi najrozsiahlejšie v okolitom regióne. Pozostáva z viac ako 900 hrobov. Smer ich uloženia je východno-západný a pomníky smerujú nápismi na východ. Mužské hroby sú vo zvláštnych radoch a ženské tiež. Najstaršou časťou cintorína je pravdepodobne jeho severozápadná strana. Medzi kamennými obeliskami je niekoľko veľmi zaujímavých figurálnych motívov. Do roku 1940 žilo v Humennom okolo 5-tisíc občanov, z ktorých židovskú obec tvorilo viac ako 2500 mužov, žien a detí. Za Tisovho fašistického štátu boli na základe tzv. Židovského kódexu odsunutí do vyhladzovacích táborov v Poľsku, odkiaľ sa po skončení druhej svetovej vojny vrátila do svojich predošlých domovov len nepatrná časť ľudí. V priebehu ďalšieho obdobia sa potom aj z toho mála podaktorí vysťahovali do Izraela, USA a niektorých iných krajín. Židia, ktorí v tomto meste ostali žiť naďalej, na svetlú pamiatku svojich najdrahších, pochovaných na tamojšom cintoríne nezabudli. K jeho oprave a celkovému vynovovaniu však za totalitných čias mohli pristúpiť až v roku 1985. Počnúc týmto dátumom sa z iniciatívy Júliusa Levického, čelného predstaviteľa tamojšej Židovskej obce, pristúpilo najprv k úprave prístupovej cesty, potom k výrubu nežiaduceho krovia, odvozu nakopeného haraburdia, k upevňovaniu pováľaných náhrobných kameňov na pôvodné miesta a vynovovaniu samotných hrobov. Aby sa zamedzilo prístupu na pietne miesto nepovolaným osobám a statku, začalo sa tiež s budovaním provizórnej ohrady, ktorá je doteraz už z polovice hotová. Jej pokračovanie však pozastavil nedostatok finančných prostriedkov. “Na uctenie svetlej a nehynúcej pamiatky svojich najmilších prichádzajú na náš cintorín mnohí príbuzní a tiež turistické zájazdy nielen z Izraela, ale aj Ameriky,” hovorí jeho správca Július Levický a pokračuje. “Vysoko oceňujú našu snahu o celkovú obnovu tohoto posvätného priestoru. A tak zo strany Židovskej náboženskej obce podnikáme všetko pre získanie ďalších finančných prostriedkov na dokompletizovanie započatého diela. Už dávnejšie sa snažíme aj o to, aby tento nádherný cintorín bol vyhlásený za chránenú kultúrnu pamiatku Slovenskej republiky. Verím, že sa nám jeden i druhý zámer podarí splniť a tak naplníme ciele, ktoré sme si predsavzali.” JOZEF HRUBOVČÁK