S nemeckým archeológom a odborníkom na pamiatky v Iraku Michaelom Müllerom-Karpem o zničených múzeách
Že v Bagdade boli zhromaždené možno najcennejšie doklady o minulosti našej civilizácie, si väčšina sveta uvedomila, až keď videla v televíznych správach vyplienené Múzeum Iraku. MICHAEL MÜLLER-KARPE, ktorý je už desať rokov pracovníkom prestížneho Rímsko-germánskeho ústredného múzea v Mainzi, koordinuje archeologické projekty na Blízkom východe, najmä v Iraku. Od roku 1974 pravidelne navštevuje iracké náleziská.
Rabovanie Múzea Iraku trvalo niekoľko dní. Aká je situácia dnes?
„Škody sa zatiaľ nedajú odhadnúť, ale dnes je už zabezpečené aspoň to, čo zostalo. Medzitým už začala fungovať spolupráca s americkou armádou.“
Predtým zjavne nefungovala. Medzinárodná verejnosť americké vojská za to ostro kritizovala. Viníte ich z toho, čo sa stalo?
„Som archeológom a k právnym otázkam sa neviem vyjadriť. Viem, že pracovníci múzea v Bagdade prosili vojakov o pomoc a že ju nedostali. Niekde sa stala hrozná chyba. Pracovníci múzea trochu predvídali, čo sa bude diať, a všetky vchody pred začiatkom vojny zamurovali, až na jedny dvere. Vychádzali z toho, že sa tak bude dať múzeum ľahšie chrániť. Bolo by stačilo, keby pred týmto vchodom stál jediný tank, ktorý by ho strážil.“
Aký význam mali ukradnuté predmety pre Irak a Iračanov?
„Všetko, čo sa v Iraku vykopalo za posledných 80 rokov, bolo uskladnené v Irackom múzeu. Ľudia tu boli na dejiny svojej krajiny hrdí. A nešlo len o túto krajinu: boli tam korene celej civilizácie. Preto ochrániť tieto pamiatky nie je len úlohou miestnych ľudí.“
Má Európa porovnateľné pamiatky s tými, ktoré boli práve zničené?
„Nie. Nič porovnateľne staré v podstate neexistuje. Všetky predmety, ktorú sú v našej súčasnej civilizácii významné, napríklad autá alebo počítače, vychádzajú z objavov, ktoré boli urobené v Mezopotámii. Veci ako koleso či os vyvinuli tam, rané vývojové štádiá možno skúmať jedine tam. Je to dôležitý výskum. Človek môže vedieť, kam kráča, len ak vie, odkiaľ pochádza. A naša civilizácia, jednoducho, pochádza odtiaľ. To sú naše korene. Imidž Iraku sa bude musieť zmeniť. Táto krajina je zaujímavá svojimi dejinami, nie teroristickým režimom.“
Ako sa cíti archeológ, keď vidí v televízii rabovanie pamiatok?
„Hrozne. Nebol som jediný, kto na toto nebezpečenstvo upozorňoval. Americkí kolegovia zostavili zoznam objektov, ktoré by bolo treba chrániť, a predložili ho generálnemu štábu. Ministerstvo ropy bolo na šestnástom mieste, Múzeum Iraku na prvom.“
Čo treba robiť teraz?
„Múzeum treba ďalej strážiť. Zničené objekty treba zreštaurovať, ak sa dá. Ale Múzeum nie je najväčší problém. Ešte väčším problémom možno sú archeologické náleziská, čierne vykopávky. Sú tam náleziská, ktoré pochádzajú z tretieho tisícročia pred Kristom. Pred dvoma rokmi som bol v meste Umma. Po vojne v Zálive to bolo podobné ako teraz. Jedna diera v zemi vedľa druhej, státisíce dier. Z každej takej diery čosi vyhrabali. Vôbec pritom nejde len o predmety, čo odtiaľ zmizli, tie sa koniec koncov aj tak raz niekde vynoria. Dôležité je okolie nálezu, informácie, ktoré z neho vyplývajú. Ležal predmet v ruke mŕtveho? Ako bol ten človek vyzbrojený? Akú mal spoločenskú pozíciu? To všetko je nenávratne zničené.“
Čo hovoríte na žiadosti amerických zberateľov, aby americká vláda uvoľnila exportné podmienky na iracké umelecké poklady?
„To by bola katastrofa. Treba urobiť všetko pre to, aby sa tomu zabránilo. Z čiernych nálezov sa tým pádom stanú legálne.“
Myslíte si, že zberateľská lobby s týmto nápadom v Bielom dome uspeje?
„Verím, že nie. Americká vláda signalizovala, že o tomto probléme vie a že sa nedá týmito ľuďmi presvedčiť. Ale dôležité je, aby bola informovaná verejnosť. Na vine nie sú chudáci, ktorí predávajú vykopávky, aby ich rodina mala čo jesť. Základný problém celého obchodu s umeleckými pamiatkami je v tom, že sa na čiernych vykopávkach dnes ešte vždy skvele zarába.“
EDWIN GRASSMEIER

Zdroj: Denník SME, 2. 5. 2003, http://www.sme.sk/clanok.asp?vyd=20030502&cl=884392